Veľmi sa mi páči homília kňaza M. Kuffu na vzťah a postavenie muža a ženy v rodine.
Rozumiem, čo nám chce povedať, a kde treba prikladať dôležitosť vo fungovaní rodiny, výchove, hlavne venovanému času deťom, rozumiem poslaniu, ktoré vyzdvihuje na žene a zdôrazňuje na mužovi. A veľmi krásne ho opisuje.
Zaujíma ma len jeho odporúčanie do života, ako má správne v reálnom živote fungovať rodina, kde psychologička, sociologička, magisterka.., ktorá vyštudovala za slobodna VŠ a má nejakú prácu, ďalej pracuje. Lebo tieto funkcie, a iné, sú funkcie, ktoré si vyžadujú napríklad aj neustále sa vzdelávať popri práci, alebo iný prístup k práci ako u niekoho, kto si manuálne odpracuje 8 hodín, možno má inú zodpovednosť ako niekto, kto pracuje manuálne, popri tom všetkom, ako má súčasne aj rodinu. Buď by sa podľa neho nemali vydávať, alebo by nemali mať rodinu, alebo nepracovať vôbec. Alebo si potom nájsť niekoho, s kým sa budú dokonale dopĺňať.
Zaujíma ma, ako sa rodina dopracuje k vlastnému bývaniu, ak príjem nie je až tak dôležitý a nemá sa o to človek starať a nie je potrebné príjem dvoch ľudí, lebo pokiaľ niekto nezarába veľa, z jedného príjmu to možné nie je. Ďalej je potom starostlivosť o domácnosť, o stravu, o všetky hmotné potreby deti aj rodičov.
Zaujíma ma jeho odporúčanie do života, kde sa musí aj pracovať, aj starať o rodinu, aj vychovávať.
Každá žena by možno bola veľmi rada doma, venovala sa rodine, zútulňovala domov, vychovávala deti, viedla v štúdiu. Je prirodzené, že za ten čas niekto musí aj pracovať a prinášať peniaze a zase muž nie je doma, a zase celá výchova ostáva na žene.
Tak isto žena potrebuje zažiť aj aspoň akú takú spoločnosť ako tvor, ktorý nie je len uzavretý, niečo iné ako domáce práce, ktoré robíme rady a s láskou, niečo, kde zušľachtí seba samú a oddýchne si od námahy, lebo ak ona nenazbiera sily a nebude mať vyrovnaného a radostného ducha, nebude to ani vedieť ďalej dávať. Manžel jej pomáha, ale ak je manžel mimo a stále pracuje, pomáha jej menej alebo vôbec.
Nie je všetko tak jednoduché ako jednoducho sa o tom rozpráva. Úloha je daná každému, mužovi aj žene ako otcovi aj matke, ale ak reálne začne rodina fungovať, tá jednoduchosť prejde do zložitosti situácií života. Rôzne nedostatky prinášajú nervozitu, hádky. Tak ako chýba človeku láska a pozornosť, prítomnosť a starostlivosť, tak ako je podstatné milovať a viesť deti a venovať im veľmi veľa času, tak je potrebná aj strecha nad hlavou, zaplatiť energie, kúpiť si oblečenie, a zvlášť deťom, lebo z neho vyrástli, mať jedlo, ak je hladný, zažiť spoločnú rodinnú radosť, to všetko za predpokladu, že sme zdraví a nemusíme chodiť po lekároch a platiť lieky. A tieto všetky úlohy dokopy sú náročné zvládať, niekedy idú ľahko, niekedy ťažšie.
A v tomto všetkom je potrebné nájsť súlad, hodnoty a spoločné smerovanie medzi manželmi. V prvom rade medzi nimi. Neopomínam Pána Boha, Boh je náš Pán a základ všetkého, celej našej existencie a života, verím, že Pán Boh požehnáva, dáva a vedie vo všetkom tých, čo zachovávajú Jeho slová a prosia Ho o to. Ale musíme pridať ruku k dielu aj my sami a hlavne vytvoriť a pracovať na tom, aby bol súlad, neodťahovať sa, chápať a vzájomne si pomáhať a podporovať sa v rodine. Správne si zadeliť čas, ktorý je pre prácu a ktorý z času na čas potrebuje zastúpenie druhého rodiča, lebo prvý rodič musí pracovať alebo sa venovať inému. Ale nahradí to inak a v inom pre rodinu. Vo všetkom je potrebné prihliadať na všetkých, muž na ženu a deti, žena na muža a deti. Rovnako je dôležitý muž aj žena, nikto nie je menej dôležitý (a po stole sa nebúcha). Rodina a deti potrebujú matku, ale aj otca. Žena potrebuje manžela a manžel manželku. Všetko, čo sa robí, sa robí s láskou a dobrom pre svojich milovaných, ktorí sa nemôžu nikdy v ničom opomínať, ale v prvom rade manželia hľadajú a nachádzajú riešenie a prispôsobenie tomu, čo je potrebné pre rodinu a súčasne k tomu, z čoho rodina fungovať musí. Aby celá láska bola praktická a vzájomne oporná. Radostná a naplňujúca každého jedného v rodine. Láska ani inak konať nemôže.