myšlienky zo životopisu sv. Terézie z Lisieux

Treba využiť každú príležitosť na malé skutky pokánia, keď nám nie je možné konať veľké veci – povedala skromne. Pred Bohom má to pokánie najväčšiu cenu, ktoré nezaťaží nikoho – okrem kajúcnika – a pomocou ktorého sa náš každodenný život stáva na radosť tých, ktorí s nami žijú.

Pravá askéza – podľa Terézie – nestráca z dohľadu telesné a duchovné dobro iných – a to i za cenu najväčších obetí.

Teréziina askéza má tri známky: Nevyhľadáva príležitosť robiť pokánie, ale prijíma, čo jej život prináša,,prijíma všetko s úsmevom na tvári,,a konečne, nekladie dôraz na čin, lež na jeho zameranie.
Typická pre túto poslednú stránku je jej odpoveď na otázku istej novicky, ktorá si nevedela predstaviť robiť pokánie pri praní.  – to je predsa ľahko uhádnuť. Ak vám ťažko padne prať v studenej vode, je to znakom, že je to protivné aj vašim spolusestrám. Tak potom choďte tam vy. Keď je však veľmi horúce počasie, ostaňte pracovať pri kotle..Keď si vyberiete najnepríjemnejšie miesto, cvičíte sa v pokání a súčasne v láske k blížnemu.

Pohnútkou pokánia musí byť opravdivá láska. Ináč pokánie stráca na hodnote, alebo sa dokonca stáva škodlivým. Láska k Bohu a k ľuďom dodáva kajúcnikovi nikým netušenú slobodu ducha, ktorá mu otvára oči pre vždy nové potreby ľudí svojho okolia. Ponúknuť blížnemu vždy tú istú službu môže byť prejavom kajúcnosti, ale nie lásky. Láska sa vo svojich prejavoch vždy prispôsobí vysloveným alebo vytušeným žiadostiam iných.

Čo sa stále mení, sú služby. Láska ostáva vždy tá istá. Opakovaním tých istých služieb – bez ohľadu na potrebu a radosť iných – láska ustupuje a stráca sa. Ostáva len samoláska, samoľúbosť.

„Preto treba konať tie skutky, ktoré sú prejavom lásky bez ohľadu, či ich ľudia pokladajú za mimoriadne alebo ľahostajné“ – pripomínala sestre Paulíne.  „Lepšia je maličká službička, ktorá poteší spolusestru ako významný a cenný skutok, ktorý pre ňu neznamená nič.“
Z tej istej príčiny skutky praktickej lásky k ľuďom majú v očiach Terézie neporovnateľne väčšiu hodnotu ako telesné pokánie. V autobiografii výslovne hovorí toto:
„Moje pokánie spočívalo výlučne v tom, že som sa snažila zlomiť vôľu, neodpovedať tvrdo na urážku a konať ľuďom okolo seba malé služby..“
Robila to vždy s úsmevom a ľahkosťou vycvičeného majstra, preto si každý – okrem jej sestier – myslel, že nemala nijakých nepríjemností a že ju nikdy nič nebolelo. A keďže ju nevideli, že by sa bola cvičila v čnosti – t.j. v nápadných skutkoch pokánia -, čudovali sa, že ju mohol niekto pokladať za čosi viac ako priemernú rehoľníčku.

Zmysel pre pokánie však neurobil z nej odľuda, ktorý je nepriateľom každej telesnej radosti. Aj v kláštore sa veľmi tešila darovaným kvetom, ich vôni, ovociu a iným veciam každodenného života. Spočiatku sa síce pod vplyvom bežných kláštorných príkladov klonila k neobmedzenej prísnosti, ale ku koncu života pochopila hodnotu vďačnej lásky za všetko pekné, chutné, príjemné a potešiteľné. Z lásky neujde denným bolestiam z cesty, s láskou však prijíma radosti, ktoré jej život prináša.

Zdroj: Anton Hlinka, Svetlo z Lisieux, str. 185 - 191