21. nedeľa „B“ - (Ef 5,21-32)

   Čítanie z listu sv. Pavla Efezanom, ktoré sme počuli, a ktoré nám adresoval sv. Pavol, možno dnes znepokojí väčšinu žien v tomto kostole a bude im pripadať nielen ako hlásanie dávno prekonaných názorov ale ako názory idúce proti ľudskej dôstojnosti ženy. Pre zástancov nadradenosti muža bude toto čítanie znieť ako hudba z raja. Mnohým mužom asi najviac utkvel v hlave citát: „Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom."
   Sv. Pavol nemyslí na absolútne podriadenie ženy mužovi. Predovšetkým hovorí o vzájomnej podriadenosti: „Bratia, podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom." Táto požiadavka platí pre každú usporiadanú spoločnosť. Sme si síce všetci, čo sa týka ľudskej dôstojnosti rovní, ale predsa každý má iné talenty a z toho vyplývajúce iné poslanie. Uznávame, že v dobre fungujúcej spoločnosti musia byť ľudia, ktorí vedú ostatných a dokonca i nad nimi musí byť jeden, ktorí je zodpovední za všetkých. Platí to v cirkvi a platí to aj vo svetskom štáte, platí to v každom fungujúcom podniku a platí to aj v rodine.
   Máme si byť poddaní a to z bázne voči Kristovi. „Ženy svojím mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom." Možno sa aj niekto zľakne, keď počuje ako a na koľko má byť z božieho príkazu žena podriadená svojmu mužovi. Možno to niekým otrasie, zvlášť ak si uvedomí, čo všetko niektorí muži vyžadujú od žien. Pri čítaní Pavlovho listu si musíme uvedomiť, že jeho slová nie sú adresované ľuďom tohto pomýleného sveta - pohanom ale kresťanom. A skutočným kresťanom je ten človek, ktorý prijal Krista ako normu a vzor svojho chovania, ktorý prijal Krista ako vnútornú silu k mravne dokonalému životu. Teda prvou podmienkou toho, aby sa žena podriadila svojmu mužovi vo všetkom, je jeho podriadenie sa vo všetkom Kristovi. Len takýto muž môže vyžadovať takúto poslušnosť a podriadenosť od svojej ženy. Nemá takéto právo ten, kto sa sám nechce podriadiť Božiemu zákonu, napr. muž alkoholik. A teda, ako hovorí sv. Pavol, ako Kristus je Spasiteľ svojho tela, tak aj muž - kresťan má byť nie tyranom svojej ženy, ale jej spasiteľom, napr. už tým, že prinesie rozumný prvok do intuitívneho a emočného sveta svojej ženy, že ju vypočuje a poradí jej.
   Veď nakoniec v ďalšej časti listu sv. Pavol konkrétne ukazuje, ako to má vyzerať. Čo všetko ma urobiť kresťanský manžel pre svoju ženu: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev." A ako miluje Kristus svoju Cirkev? „Seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená." Teda, to, čo sa má každý muž - kresťan učiť od Krista, je láska až po sebaobetovanie. Ježiš Kristus je dokonalý muž a dokonalý otec, lebo On seba samého vydal až na smrť. Toto je vzor lásky, ku ktorému sme ako muži pozvaní. Myslím si, že žiadna rozumná žena, nebude proti podriadenosti takémuto mužovi, čosi namietať.
   Ďalší dôvod lásky muža voči svojej manželke naznačuje sv. Pavol o kúsok ďalej: „Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela." Vzťah k svojej žene má byť podobný vzťahu k svojmu vlastnému telu. Na tejto dobrote voči sebe samému, ktorá sa u normálneho človeka predpokladá, má mať účasť celá rodina. Sú dva v základe chybné postoje voči sebe. Človek sa môže milovať sebecký a bezohladne voči blížnemu, alebo sa môže nenávidieť a nechce sa prijať taký, ako ho stvoril Boh. Obidva tieto postoje sú pomýlené. Človek musí správne milovať seba samého, aby dokázal milovať svojho blížneho.
   Sv. Pavol na záver tejto stati opakuje posolstvo z knihy Genezis, na ktoré sa často zabúda: „Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele." Manželia vytvárajú čosi nové, čo má prednosť pred detinskými väzbami na rodičov. Nechcem tým tvrdiť, že muž, ktorý sa oženil alebo žena, ktorá sa vydala, už nemá podlžnosť voči svojím rodičom. Skôr tu ide o skutočnosť posvätnosti novej rodiny, ktorej stabilitu treba predovšetkým chrániť, a nikto ani rodičia nemajú právo rozbíjať tento zväzok, ak je raz uzavretý pred Bohom a cirkvou. Sv. Pavol zakončuje týmito slovami: „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi."
   Na záver ešte uvediem niekoľko pekných myšlienok o manželstve:
   Sv. Ambróz sa prihovára mužom: „Nie si pánom, ale manželom, nedostal si otrokyňu, ale manželku. Odplácaj sa jej pozornosťou a buď jej vďačný za lásku."
   „Vybral som si; nie je mojím cieľom hľadať, čo by sa mi páčilo, ale páčiť sa tomu, koho som si vybral." (Alain)
  Johan Sebastian Bach adresoval svojej starnúcej manželke tieto krásne slová: „Tvoje plavé vlasy boli tak dlho pre mňa slnečnou žiarou, ale strieborné teraz sú mojím mesačným svetlom - a to je oveľa lepšie svetlo pre nás zamilovaných."

Zdroj: http://www.frantiskani.sk/kazatel/behomroku/nb/21.htm

Až hore
Z knihy H.Wirtz: Dokonalé manželstvo

Marx Omlis, mladý sedliak, vrátil sa z vrchov po práci domov. A teraz sa odohráva doma – tak to rozpráva Federer vo svojom „Pilátovi“ – táto scéna:
„Marx sa vrátil spokojný, ale na smrť unavený a hodil sa na pohovku. Túto chvíľu vystihla Agnesa – jeho žena. Zuby jej drkocú od horúčky a zimnice (bola v požehnanom stave). Bránila sa tomu a ľadové nohy mužove umývala v teplom kúpeli. Ako aj jej samej lahodila táto vlažná voda! Trela mu jeho dlhé, svalnaté, pevné nohy „ pána“. Osušovala ich a zaborila oboma rukami do svojho lona. Medzitým Marx zopakoval svoje obľúbené rečičky, ktoré vyzneli celkom nezmyselne a zbytočne ako sebavedomé upomínanie: Žena moja, viac dôvery voči mne!“ Federer pokračuje: „A tento hrdina dôvery dal si zatiaľ zohrievať nohy a trieť svoje šľapy od nemocnej ženy ako od otrokyne...“ Čoskoro potom žena upadne do mdlôb, preberie sa, začne sa ospravedlňovať a upokojovať svojho muža...
Toto je veľmi nepríjemná scéna pre každého slušného muža! Hanbíme sa za toho sedliaka. Ale či v každom mužovi neväzí čosi z osoby Marxa Omlisa? Niečo z jeho spôsobov pašu-effendiho? Niečo z roztopašnosti „pána sveta“, ktorý chce vládnuť, dať sa obsluhovať a dať si nohy umývať? A toto pokladá za úplne správne a prirodzené, veď predsa je muž, muž!! Jestvuje aj iná scéna o umývaní nôh. Je to už dávno a bolo to vtedy v sieni večernej. Muž, pán, kráľ, Boh – a umýva nohy týmto jednoduchým rybárom a chudobný proletárom.
Pojem o manželskej hodnosti, o právach pána, pojem o slúžení a rozkazovaní dostal od tejto hodiny celkom iný zmysel: byť mužom a pánom v dome znamená byť posledným a najspodnejším, znamená slúžiť, byť tu pre iných, pracovať pre iných a žiť pre iných.
Tak je to aj v manželstve. V ňom predovšetkým! Muž panuje, ovláda ženu tým, že jej umýva nohy. Slúži, namiesto toho, aby sa sám dal obslúžiť. Je sluhom, namiesto toho, aby hral pána. Je sluhom všetkých, celkom dobrovoľne a bez prinútenia. A dokáže to. Veď je mocný, veľký: je pán. Služba je pre neho česť a krása, sila a hodnosť. Týmto sa odlišuje od sluhu a slabocha. Nerobí to z náladovosti, ani nie tak, ako to robieva galantný švihák, ktorý bozkáva žene ruku a bol by ochotný pobozkať jej i nohy, len preto, že táto žena je – ženou, pohlavnou bytosťou, od ktorej sa môže niečo očakávať. Robí to ako rytier, ktorý kľačí pred svojou ženou ako pred Máriou- Madonnou. On vie, že niet čestnejšieho rytierstva, než preukazovať úctu tomu svätému, čo v žene je. Až keď muž uzmieri v svojej láske voči žene Evu s Máriou, keď sa naučí milovať v nej krv a ducha, až potom sa môže stať jej rytierom. Môže sa za ňu prebíjať cez všetky útoky života, môže pre ňu strpieť hlad i smäd, odrieknuť sa kvôli nej všetkého, môže jej slúžiť v rytierskej vernosti a v manželskej hodnosti. Už nehľadí viac úzkostlivo na to, aby túto hodnosť náležite rešpektovala, aby bol všade prvý, aby dostal zo všetkého to najlepšie a najviac, aby mal najpohodlnejšie miesto a najkrajšiu šálku, aby mu odložili niečo mimoriadne, z čoho druhý nič nedostane. Neodťahuje sa od nijakej práce v domácnosti, aj keď je to práca „nemužská“ a svoju osobu kladie skromne do pozadia. Pozná len jedinú ctižiadosť a jedinú slávu: viac tvoriť než iní, menej potrebovať než iní, nevyžadovať ohľady voči sebe a mať ohľad voči iným. Veď je muž! Muž, to pre neho znamená ukáznenosť, silu, záväzok, znamená mať veľkú lásku, lásku, ktorá sa stravuje v obetavosti pre svojich milých.
Toto je sväté rytierstvo a služba lásky v manželstve zo strany muža. Je to ideálny zväzok krvi a ducha, zeme i nebies, spútanie pudu charakterom.
Požehnaná žena, ktorá smie ľúbiť takého muža. Milovať? To nie je nič iné, než vypätie všetkých síl, aby bol väčší, lepší, dávajúci, žiadúcnejší a ním aj zostal. Týmto nastáva v manželstve nový boj medzi mužom a ženou. Boj, ktorý nespôsobuje rany, nestrpčuje, ktorý nerozdeľuje, ale spojuje, spojuje tak veľmi, že by sme sami chceli byť lepšou čiastkou toho druhého – v tom, čo sa tomu druhému ešte nepodarilo dokázať.
Tu sa stanú viditeľné posledné výšiny dokonalého manželstva, ktoré je možné dosiahnuť len vtedy, keď máme v sebe smelú odvahu a mužskú silu. Je najpodivuhodnejšie, že tomu druhému to nedá pokoj, keď jeho druh dosiahol túto odvahu a silu. Chce ju tiež mať, chce to tiež vedieť, musí sa dostať hore – až hore..

Zdroj: H. Wirtz, Dokonalé manželstvo, 1947, str. 175-177