Z knihy H.Wirtz: Dokonalé manželstvo
O láske
Všetci milujúci sú pevne presvedčení, že najistejším podkladom pre dobré manželstvo je láska. Len l á s k a – a manželstvo je dokonalé. Manželstvo bez lásky – tak hovoria oni – vraj nie je manželstvom. „Láska ako najhlbší mýtus prírody“ (Kierkegaard), že je tiež najhlbším mýtom manželstva. Na tomto sa musí zakladať každé manželstvo, na tom sa formovať a udržovať. Potom bude vraj všetko v poriadku. A manželstvo bude naozaj manželstvom!
To všetko zneje tak pravdivo a rozumne. Nemožno proti tomu nič namietať. Možno nechať hovoriť len skúsenosť. Čo ona hovorí, je nielen prekvapujúce, ale aj odstrašujúce: vraj manželstvá, ktoré boli uzavreté z čistej lásky, sú veľmi často nešťastné...
Či takto žalostne, brutálnym zásahom života by sa mal zrútiť svet plný lesku a najkrajších hviezd? Nič sa nezrúti! Lebo vy máte pravdu, úplnú pravdu, vy, ktorí lásku v manželstve pokladáte za najdôležitejšie a najsilnejšie puto. Musíte však vedieť, čo to je: láska! Že láska nie je len túlavý cit, horúca krv a spievajúce nervy. Nielen to, ale ešte nekonečne viac. Láska je zbožňovaním Boha v inom. Je najhlbšou úctou pred druhom, pred jeho dušou a jeho telom. Je uznaním osobných práv druha, uznaním a praktickým uskutočňovaním tohto práva. Láska je neustálou pripravenosťou na obeť pre iného.
Kde sa vždycky – v dobrovoľnom spoločenstve dvoch ľudí – v spoločenstve muža a ženy – v takúto lásku verí a kde takáto láska vie i trpieť, tam možno hovoriť o manželstve, o šťastnom, svätom a večnom manželstve. Z toho síce nebude raj a tým menej nebo na zemi, ale oná utešená záhrada plná slnka, starostí, námahy, kvetov a ovocia, kde ťažkosti sú ľahšie a bolesti znesiteľnejšie. Z tejto teplej pôdy vyrastajú zázračné sily, ktoré to dobré v človeku prebúdzajú a formujú. A mocne pôsobia na to Nové, na dieťa, ktoré tu prichádza alebo má prísť.
Kde nie je takáto láska, tam niet lásky, je to niečo, čo sa za ňu vydáva alebo býva pokladané. Nietzsche, ktorý sa môže ľudí pýtať až na hĺbku ich duše, spytuje sa tu správne: Si víťaz ty, ty si sebapremožiteľ, ty si veliteľ zmyslov a pán svojich čností? Alebo hovorí z tvojho priania zviera a žiadostivosť? Alebo osamelosť? Alebo nespokojnosť so sebou? Azda táto láska nie je nič iné než túžba po teplom hniezde? Či lákavý výhľad na veľkú debnu peňazí? Alebo len romantický sen o „zámkoch, ktoré sú na mesiaci“.
Kto takto miluje, ten miluje len svoje vlastné, obdivované a rozmaznané „ja“. A všetko ostatné len zatiaľ a tak dlho, pokiaľ je pripravené tomuto „ja“ slúžiť a ho pozlacovať.
O takejto láske sa hovorí: Manželstvo je pre lásku smrť. Mnoho ráz je už vopred mŕtva. Určite však po prvom roku alebo po druhom dieťati.
Keď vy milujúci len to chcete vedieť, čo bude z vášho manželstva, nepotrebujete sa pýtať hviezd ani spletitých čiar svojej ruky! Ale: vašej lásky! Musíte mať pevnú vôľu a odvahu pri pravde neochvejne vytrvať. Nesmiete seba a iných klamať.
Kde má byť manželstvo, tam v jeho prednej záhrade musí rásť p r a v d a!
Zdroj: H. Wirtz, Dokonalé manželstvo, 1947, str. 12-14
Posledné komentáre 
Pridaj
ŽIVOT
život
O láske
Úcta
Z knihy H.Wirtz: Dokonalé manželstvo
Záhrada
Najjemnejšou, najútlejšou a najvonnejšou stránkou lásky je ú c t a. Láska bez úcty je len pud. Diktatúra rozpútaných citov. Opojenie bez duše. Kvetina bez farby a prísaha bez pravdy. Hneď na začiatku sa z nej môže stať nevýslovné nešťastie. Podľa sladkých slov a zlatých darov nemôže sa posúdiť, či niektorá láska má v sebe dostatok úcty. Ani z rozradostených očí a osvedčenej vernosti v nebezpečenstve, ktoré prichádzajú zvonku.
Úcta je niečo iné než zdvorilosť, uhladené a dobré spôsoby. Je viac než nežnosť a zbožňovanie vo vzletných veršoch. To všetko môže byť len ľudsky pekné a odrazom čistého a disciplinovaného charakteru. Tomu sa môžeme len zo srdca tešiť a tak aj robiť.
Láska, sprevádzaná úctou, vychádza len z prirodzených citov. Úcta je čosi posvätného a božského v láske. Len ona robí lásku láskou. Len úcta objíma všetkými svojimi zmyslami, celou veľkosťou, šľachetnosťou a krásou vlastnej duše – telo a dušu toho druhého. Z milovanej osobnosti urobí si – bohostánok: žiariaci príbytok Ducha Svätého. Pred ním kľačí. Pred ním necháva horieť najjasnejšie svetlo a posvätný dym svojej zbožnosti.
Láska s úctou je radostná modlitba: lebo Boh stvoril zázračné dielo ľudskej duše a ľudského tela a daroval ho – milujúcim – na radosť, do opatery a pre spoločnú službu Bohu a svetu! Radostná vďaka Ti, že si pokladal milujúcich za hodných, aby v tajomstve lásky – vzišiel plod. Posvätný plod, ktorý obohacuje nebo i zem.
Úcta obkľučuje lásku: púta ju, keby chcela vyústiť v pudoch. Majstrovsky ju podporuje, kde je slabá, malá – a hrozí jej zovšednenie. Úcta je k r á ľ o v n o u lásky.
Nie je toto nezdravé rozumkovanie a zveličený mysticizmus? Netrpí tu prirodzenosť a prudká sila prvých citov? Nie je to akási neprirodzená láska, láska na železnej uzde?
To úcta nechce. Nezabíja nijaký pravý cit, neskrýva ho ani nepotlačuje. Udržuje ho – z preveľkej lásky a preto v tisícich radostiach – v posvätnej ochrane. A tak sa stáva úcta prvou obeťou, ktorú milujúci musia si navzájom priniesť. Neprinášajú ju zanevrelí a zatrpklí vo svojich srdciach, ale v blaženej radosti: Pozri, to robím pre teba, to chcem pre teba, a keď to musí byť, oba dokážeme ešte viac. Veď sa máme tak radi!
Táto sila obetavej lásky zapaľuje denne nové oltáre vzájomnej vnútornej náklonnosti, pozornosti, obdivuhodnej úcty. Čo iného môže urobiť láska pevnejšou, blaženejšou a šťastnejšou než ú c t a a tá všestranná pozornosť, ktorá vo svojom druhovi obdivuje to najvznešenejšie a milovania najhodnejšie stvorenie celého sveta?
Tu sa hromadí bohatstvo dôvery a obojstranného hodnotenia, čo neskôr v manželstve prináša stopercentné úroky. Nesmieme to zanedbávať a znehodnocovať. Zásoby lásky, ktoré prinášame do manželstva len na dlani, sa ľahko minú. Lebo čas stravuje lásku! Treba preto rýchle hromadiť nové poklady. Treba siahnuť po oných hlboko uložených pokladoch osobnosti milovaného človeka, ako sme ich videli v čase zasľúbenia, keď ich prinášal v mnohých potešiteľných dôkazoch. Kde však už prv nebolo stopy po tomto bohatstve, v samotnom manželstve sa ho nedokopeme. A manželstvo ochorie na nedostatok lásky.
Príčina toho väzí už v čase pred manželstvom. Už vtedy si navzájom a bez bázne prekutali vo svojej záhradke najtajnejšie a najposvätnejšie kútiky. Rozšliapali čerstvé záhony, potrhali mladé kvietky, odtrhli si ovocie ešte celkom nezrelé. Zničili tajomstvo. Kde niet tajomstva, tam niet túžby. Kde niet túžby, tam nemôže byť ani láska.
To im už vtedy spôsobilo bolestnú duševnú ranu. Zo začiatku to ani nezbadali. Keby im aj niečo výstražného bolo prišlo na myseľ, boli by to rýchle odpravili. Pretože by bola obžaloba proti vlastnej úbohosti a všednosti. Ale neskôr! Keď prišla prvá zvada! A potom v manželstve, keď v hneve a zatrpknutosti otvorene rozprávajú so sebou a medzi sebou! „Vedel som to už dávno..nie si o nič lepšia než iné..keby som vtedy nebol..keby len...“ Záhrada je zničená. Sklamaná láska žiali za strateným šťastím.
Keby nebolo mravných zákonov a svedomia! Už najjednoduchší rozum a prirodzený cit pre ťažkú, ale nepochybne istú spojitosť v ľudskom živote musel by až do manželstva držať pevne uzavreté dvere telesnosti, vedúce do posvätného ženstva a mužstva.
Najvernejšou strážkyňou, ktorá dobrovoľne a stále túto posvätnosť ochraňuje, je ú c t a. Všetci milujúci by mali denne prosiť Boha o zachovanie a rozmnoženie tejto úcty.
Sama modlitba však nestačí. Svoju záhradu nesmieme nechávať nerozvážne a ľahkomyseľne otvorenú. Nemáme privádzať do pokušenia seba a tým menej toho druhého. Je ľahšie strániť sa pokušenia, než zostať silným – keď už sme v ňom. Nenahovárajme si nič: v najťažších prípadoch pokušenia odoláme raz, možno i druhý raz, ale pri treťom, piatom... to už by museli byť len vyvolení a mravní velikáni!
Ako ďaleko smieme ísť, pýta sa úcta, tá najúctivejšia úcta. A nikoho iného sa nespytuje. Ani lásky! Tej najmenej. Lebo nikdy človek nie je tak naklonený seba samého oklamať, ako keď nevyjasneno miluje, alebo zúrivo nenávidí.
Zdroj: H. Wirtz, Dokonalé manželstvo, 1947, str. 31-34
Záhrada
Najjemnejšou, najútlejšou a najvonnejšou stránkou lásky je ú c t a. Láska bez úcty je len pud. Diktatúra rozpútaných citov. Opojenie bez duše. Kvetina bez farby a prísaha bez pravdy. Hneď na začiatku sa z nej môže stať nevýslovné nešťastie. Podľa sladkých slov a zlatých darov nemôže sa posúdiť, či niektorá láska má v sebe dostatok úcty. Ani z rozradostených očí a osvedčenej vernosti v nebezpečenstve, ktoré prichádzajú zvonku.
Úcta je niečo iné než zdvorilosť, uhladené a dobré spôsoby. Je viac než nežnosť a zbožňovanie vo vzletných veršoch. To všetko môže byť len ľudsky pekné a odrazom čistého a disciplinovaného charakteru. Tomu sa môžeme len zo srdca tešiť a tak aj robiť.
Láska, sprevádzaná úctou, vychádza len z prirodzených citov. Úcta je čosi posvätného a božského v láske. Len ona robí lásku láskou. Len úcta objíma všetkými svojimi zmyslami, celou veľkosťou, šľachetnosťou a krásou vlastnej duše – telo a dušu toho druhého. Z milovanej osobnosti urobí si – bohostánok: žiariaci príbytok Ducha Svätého. Pred ním kľačí. Pred ním necháva horieť najjasnejšie svetlo a posvätný dym svojej zbožnosti.
Láska s úctou je radostná modlitba: lebo Boh stvoril zázračné dielo ľudskej duše a ľudského tela a daroval ho – milujúcim – na radosť, do opatery a pre spoločnú službu Bohu a svetu! Radostná vďaka Ti, že si pokladal milujúcich za hodných, aby v tajomstve lásky – vzišiel plod. Posvätný plod, ktorý obohacuje nebo i zem.
Úcta obkľučuje lásku: púta ju, keby chcela vyústiť v pudoch. Majstrovsky ju podporuje, kde je slabá, malá – a hrozí jej zovšednenie. Úcta je k r á ľ o v n o u lásky.
Nie je toto nezdravé rozumkovanie a zveličený mysticizmus? Netrpí tu prirodzenosť a prudká sila prvých citov? Nie je to akási neprirodzená láska, láska na železnej uzde?
To úcta nechce. Nezabíja nijaký pravý cit, neskrýva ho ani nepotlačuje. Udržuje ho – z preveľkej lásky a preto v tisícich radostiach – v posvätnej ochrane. A tak sa stáva úcta prvou obeťou, ktorú milujúci musia si navzájom priniesť. Neprinášajú ju zanevrelí a zatrpklí vo svojich srdciach, ale v blaženej radosti: Pozri, to robím pre teba, to chcem pre teba, a keď to musí byť, oba dokážeme ešte viac. Veď sa máme tak radi!
Táto sila obetavej lásky zapaľuje denne nové oltáre vzájomnej vnútornej náklonnosti, pozornosti, obdivuhodnej úcty. Čo iného môže urobiť láska pevnejšou, blaženejšou a šťastnejšou než ú c t a a tá všestranná pozornosť, ktorá vo svojom druhovi obdivuje to najvznešenejšie a milovania najhodnejšie stvorenie celého sveta?
Tu sa hromadí bohatstvo dôvery a obojstranného hodnotenia, čo neskôr v manželstve prináša stopercentné úroky. Nesmieme to zanedbávať a znehodnocovať. Zásoby lásky, ktoré prinášame do manželstva len na dlani, sa ľahko minú. Lebo čas stravuje lásku! Treba preto rýchle hromadiť nové poklady. Treba siahnuť po oných hlboko uložených pokladoch osobnosti milovaného človeka, ako sme ich videli v čase zasľúbenia, keď ich prinášal v mnohých potešiteľných dôkazoch. Kde však už prv nebolo stopy po tomto bohatstve, v samotnom manželstve sa ho nedokopeme. A manželstvo ochorie na nedostatok lásky.
Príčina toho väzí už v čase pred manželstvom. Už vtedy si navzájom a bez bázne prekutali vo svojej záhradke najtajnejšie a najposvätnejšie kútiky. Rozšliapali čerstvé záhony, potrhali mladé kvietky, odtrhli si ovocie ešte celkom nezrelé. Zničili tajomstvo. Kde niet tajomstva, tam niet túžby. Kde niet túžby, tam nemôže byť ani láska.
To im už vtedy spôsobilo bolestnú duševnú ranu. Zo začiatku to ani nezbadali. Keby im aj niečo výstražného bolo prišlo na myseľ, boli by to rýchle odpravili. Pretože by bola obžaloba proti vlastnej úbohosti a všednosti. Ale neskôr! Keď prišla prvá zvada! A potom v manželstve, keď v hneve a zatrpknutosti otvorene rozprávajú so sebou a medzi sebou! „Vedel som to už dávno..nie si o nič lepšia než iné..keby som vtedy nebol..keby len...“ Záhrada je zničená. Sklamaná láska žiali za strateným šťastím.
Keby nebolo mravných zákonov a svedomia! Už najjednoduchší rozum a prirodzený cit pre ťažkú, ale nepochybne istú spojitosť v ľudskom živote musel by až do manželstva držať pevne uzavreté dvere telesnosti, vedúce do posvätného ženstva a mužstva.
Najvernejšou strážkyňou, ktorá dobrovoľne a stále túto posvätnosť ochraňuje, je ú c t a. Všetci milujúci by mali denne prosiť Boha o zachovanie a rozmnoženie tejto úcty.
Sama modlitba však nestačí. Svoju záhradu nesmieme nechávať nerozvážne a ľahkomyseľne otvorenú. Nemáme privádzať do pokušenia seba a tým menej toho druhého. Je ľahšie strániť sa pokušenia, než zostať silným – keď už sme v ňom. Nenahovárajme si nič: v najťažších prípadoch pokušenia odoláme raz, možno i druhý raz, ale pri treťom, piatom... to už by museli byť len vyvolení a mravní velikáni!
Ako ďaleko smieme ísť, pýta sa úcta, tá najúctivejšia úcta. A nikoho iného sa nespytuje. Ani lásky! Tej najmenej. Lebo nikdy človek nie je tak naklonený seba samého oklamať, ako keď nevyjasneno miluje, alebo zúrivo nenávidí.
Zdroj: H. Wirtz, Dokonalé manželstvo, 1947, str. 31-34