Krásne ráno a Večerníček.

Čo  majú tieto dve veci spoločné? Na prvý pohľad vlastne nič.  A možno veľa .Veď každé  súvisí s inou časťou dňa. Ráno predstavuje začiatok  nového dňa , niečo  čo začína  a večerníček  je predvoj ukončenia dňa. A vlastne to spoločné, čo majú  je  , že tvoria pár. V jednej múdrej knihe sa píše , že všetko , čo bolo stvorené  je v páre. A určite  život tomu dáva za pravdu. Muž –žena, láska – nenávisť, deň – noc, dobro- zlo, slnko-mesiac....Tým druhým, čo majú spoločné je človek,  teda presnejšie povedané žena.
Stretol som ju v jeseni v Ottawe. Bol som tam na týždňovej konferencii o E Coli a veciach s ňou súvisiace. Konkrétne  o tej s číslom 157. teda E coli O 157. Je to taká mal mrcha, ktorá to vie človeku poriadne zavariť. A keby len jednému. Hneď sa to vyberie na epidémiu. Takže ste už asi vydedukovali, že som klinický mikrobiológ.
Prvý krát som tu ženu zaregistroval  , keď sme nastupovali do lietadla na Frankfurtskom letisku. Môj pohľad vtedy spočinul na jej krásnych , kučeravých vlasoch. Pri chôdzi sa jej vlnili ako vlny na mori. Môcť sa tak  okúpať v tom mori, alebo byť len loďka plávajúca na jeho vlnách. Pôsobila odmerane a sebavedomo. Tento svoj prvý dojem z nej  som si musel neskôr  poopraviť. Potom mi zmizla v prúde bordujúcich sa pasažierov. Bol to celkom prijemný začiatok mojej cesty, odhliadnuc od nekonečného letu cez Atlantik. Druhy krát som ju zaregistroval pred hotelom, kde som bol ubytovaný, už v Ottawe. Vystupovala z taxíka a svoje more vĺn si zakrývala pred kvapkami dažďa príručnou diplomatkou. Ottawa je mesto, kde v jeseni pomerne často prší. Ale aj tak je to pekne mesto, multikulturálne , tak ako celá Kanada, s mnohými zeleňou oplývajúcimi  parkami, príjemnými zakutiami , či kultúrnymi pamiatkami. Ale o tom , by vedel viac rozprávať pán Bedeker.
Bývali sme teda v rovnakom hoteli. Hotel patril do siete Stay Inn a patril medzi tie luxusnejšie. Veď  aj celý kongres sa niesol v podobnom duchu. Mal som tam odprezentovať posledné štúdie , týkajúce sa epidémie vyššie uvedenej O 157čky v našej severskej krajine.
Naše pohľady sa prvý krát  stretli pri registrácii účastníkov. Preberala si pracovné materiály  a keďže ich bolo neúrekom, niektoré jej vypadli na zem. Stal som blízko pri nej a prirodzenou reakciou som sa zohol, že je popadané veci zodvihnem a podám. Ale to isté  urobila aj ona. A tak sa naše pohľady  stretli v miernom pokľaku. Zazrel som  jej hnedé oči a mal som dojem, že mnou prenikli až do posledného špiku mojich kostí .Čas pre mňa v tom okamihu prestal existovať a okolitá realita strácala svoju podstatu. Ešteže  ostatní účastníci stáli za nami, takže vnímanie  hnedej  farby jej očí sa muselo nateraz prerušiť. Priznám sa , že z prvej  prednášky môjho britského kolegu na tému gram pozitívne či gram negatívne baktérie a ich význam v medikamentóznej liečbe istých chorôb , som zaregistroval len jej samotný koniec. Pri prvom  coffe breaku som ju vyhľadal a navodiac záujem o jej nastávajúcu prednášku sme sa zoznámili. Volala sa Sarah  a ako isto tušíte z názvu jej mena, bola z Izraela. Mala prekrásny odtieň hlasu. Hovorila pomaly no s výrazom a  pekne artikulovala. Je to ten typ hlasu, ktorý keď počúvate  , cítite isté  pohladenie . Pohladenie na duši. A človek by dokázal počúvať taký hlas strašne dlho.  Aspoň teda ja áno. Veď kto by nechcel prežívať dlhé pohládzanie. Takže som už vedel , kto je a odkiaľ. A počul som jej hlas. Pre mňa hlas človeka dotvára jeho celkovú osobnosť .Coffe break skončil a vhupli sme do ďalšieho denného programu. Po prvom dni kongresu som sa cítil prijemne unavený. Unavený z prednášok , posterov či konzultácii . Príjemne zo Sarah. Večer sa konal welcome  koktail a tie som celkom obľuboval. Sú to tie chvíle ,kedy z naškrobených prednášajúcich a emeritných profesorov sa stávajú razom  papkáči všelijakých dobrôt a vychutnávači rozmanitých koktejlov. Bola tam aj a ona. Sarah. Jej štíhle telo obopínali purpurové kokteljové šaty s decentným briliantovým náhrdelníkom na jej zamatovom krku a v mori jej kadier sa trblietali diamantové náušnice ako dva majáky, navádzajúce lode do materských prístavov. Skvelá kombinácia krásy, luxusu a pôvabu. Rázne som vykročil smerom k nej, aby z blízka som mohol precitnúť tu úžasnú kombináciu. Kráčajúc ku nej sa naše pohľady opäť stretli a jemným úsmevom na jej perách akoby súhlasila s mojim príchodom. Pristúpiac čo najbližšie ako sa len dalo v intenciách etikety a slušného správania, sme sa pozdravili a jej ruka nakrátko spočinula v tej mojej. Už viem, prečo ľudia majú radi zamat. Naše ďalšie spoločné chvíle sa niesli v decentnom popíjaní toho najlepšieho francúzskeho šampanského  a v dlhých rozhovoroch o všeličom. O živote, jeho zmysle a naplnení, ľudských prioritách, rodine, deťoch, láske,  s miernymi odbočkami k tým malým mrchám, kvôli   ktorým sme tu , čo majú na svedomí väčšie  či menšie outbreaky. Popri tom sme občas nechali  naše telá  s ľahkosťou paddávať sa štýlovej hudbe. Ani nevediac ako , keďže sme  obaja stratili pojem o čase, museli sme sa rozlúčiť. Teda v daný večer. Odprevadil som Sarah k jej izbe a opätovným spočinutím jej ruky v mojej dlani  som jej  poprial dobrú noc. V ten večer som prežíval niečo, čo som už veľmi dlho neprežil. A myslel som si, že je to už pre mňa  na míle vzdialené.
Ani neviem , ako sa to všetko tak rýchlo zbehlo. Aj keď som sa snažil absorbovať čo najviac z programu kongresu, jednako moja myseľ sa zapĺňala ňou, Sárou. Sarah ma priťahovala ako človek, aj ako žena. Bola krásna nielen svojim výzorom , v ktorom sa snúbil orient  s distinguovanými črtami európanky,  ale to podstatné mala vo svojom vnútri. Vyžarovala z nej vnútorná krása. A ako som spomínal, niečo som si o nej  popravil. Aj keď navonok pôsobila odmerane, zdržanlivo a sebavedomo, v tej najskrytejšej    podobe svojho vnútra to bola žena, túžiaca  po tom najkrajšom ľudskom cite , akým je láska, s túžbou skôr ,či neskôr  ho aj naplniť. Túžila milovať a byť milovaná. Túžila po nehe a objatí, po rannom bozku, pohladení . Túžila  patriť k niekomu a niekomu. Každým dňom sa dvere do našich vnútorných   komnát poodchyľovali  viac a viac. Obaja sme mali už popísaných pár stránok našich životov,  ale na tie čisté sme hľadeli s vierou a nádejou.
V posledný deň kongresu som odišiel bez toho , aby som sa so Sárou rozlúčil. V posledných rokoch som prežil mnoho lúčení a preto mám voči nim istú averziu. Nemám rád lúčenia, akoby znamenali koniec. Preto som sa nerozlúčil ani so Sárou, lebo nechcel som ukončiť niečo, na čom mi veľmi záležalo. Dúfajúc, že to pochopí. A nemýlil som sa. Sarah mala dar empatie. Dokázala sa dívať na veci očami druhých a preto vedela pochopiť ich konanie , skutky či prežívanie. A tak pochopila aj tento môj. O dva dni totiž po mojom prílete do Stokholmu ma ráno zobudil po stole tancujúci mobil s došlou správou. Bola od Sáry. Iba dve obyčajné slová, nad ktorými sa bežný človek ani nepozastaví. No pre mňa zneli ako letný vánok, prinášajúci pohladenie. V tých slovách bola ona, jej more kadier, hnedé očí, príjemný hlas, čistá duša. Iba dve slova adresované mne  - „ Krásne ráno“.    
Náš kontakt bol každodenný. A keďže sme obaja boli dosť pracovne vyťažení, počuli sme sa  večer. Sarah občas zabrúsila , že naše večerné rozhovory sú ako večerníčky pred spaním. A mala vlastne aj pravdu. Po nich nasledovalo už len natiahnutie sa do vodorovnej polohy a oddanie sa noci.
V istých etapách ľudského života prijíma človek rozhodnutia. Bežné, ktoré zásadným spôsobom nezmenia jeho život. Inokedy zásadné, keď jeho život naberie nový , iný smer. Hovorí sa , že mačky majú sedem životov, ľudia šesť zmyslov. Ale viem, že je to viac. Je to niečo , čo vám hovorí a núti vás urobiť zásadné rozhodnutie. A také rozhodnutie som urobil aj ja. Vedený svojím rozumom a srdcom. A keďže rozum je múdrejší tak ustúpil .
A tak teraz sedím na terase nášho domu v Jeruzaleme a ťukám do klávesnice tento krátky príbeh. Pomedzi nohy sa mi motá mala Zuzana a do uší sa mi vlievajú nikdy nekončiace otázky nášho  školáka Jákoba. V z#######m uhle môjho písania je Sarah. Polieva oleandre, ktoré má tak rada . I keď  nie sme dokonali, lebo nik z ľudí dokonalí nie je , žitím svojho života sa snažím ,aby každé ráno som mohol z jej pier počuť tie dve slová, pre mňa tak veľa znamenajúce a s pozadím , ktoré poznáme iba my dvaja  -  „Krásne Ráno „ Tak, ako kedysi na začiatku, kedy v tých slovách bola ona. Jej radosť, pokoj, čistá duša, príjemná myseľ, ...láska. Rieka nášho spoločného života prechádzala  všelijakými údoliami, perejami , ale jej prúd bol vždy pevný ako dom  muža, ktorý postavil svoj dom na skale a keď prišla povodeň a prívaly vody, nezrútil sa.
A svojim dvom batôžtekom rozprávam každý večer večerníčky, lebo viem, aké  sú pre nich dôležité, aj keď často musím fabulovať. Tie iné večerníčky, boli dôležité pre mňa , pre Sáru. Pre nás oboch.
A ak Boh dá, spolu zostarneme. A tak sa teším na toto Jeho dobrodenie.

S LÁSKOU  MOJEJ MILOVANEJ MANZELKE SARE, ZENE A CLOVEKU, KTORÝ NAPLNIL MOJ ŽIVOT....