Ráno...slnečné lúče ma prebúdzajú šteklením v nose. Oči si stále nechcú zvyknúť na silu dňa, na jas obnovenej odvahy.

Ešte nie... som stále unavený, bola krásna noc, plná dobrého pocitu a sny, ktoré by sa nemali končiť tak náhle.

Musím vstať... a ísť ďalej, pokračovať, aj keď nohy nenesú, aj keď hlava vypovedá poslušnosť a sníva o zážitkoch z noci.

Dobrý pocit je preč. Nasleduje deň, plný práce, behania, vybavovania, rutiny.

Keď som Ti večer zavolal, či pôjdeš so mnou, moc som nedúfal, ale malá iskra nádeje bola. Síce s meškaním nie mojim pričinením sme vyrazili už takmer na koniec dňa, pomaly umieral a jeho miesto preberal milosrdný zamatový závoj noci, ktorý môjmu periférnemu videniu ukryl Tvoje nohy. Mesiac prestriedal Slnko na stráži a sledoval svet zo svojej výšky, tváriac sa predsplnovo dôležito. Akoby v očakávaní, čo sa stane za pár dní, som ho sledoval a nevšímal si srnky a lane, niekoľkokrát som sa na kulisy našej cesty zapozeral až príliš a musela si ma upozorniť, aby som sa tak neponáhľal do neba.

Bolo to krásne, keď sme trkotali o veciach, ktoré nás trápia. S maximálnou dôverou si rozprávali veci, ktoré sú tajné pre kohokoľvek iného.

Počúvať Tvoj hlas a zvonivý smiech... niekedy ukľudňujúci ako jemný vánok, inokedy dráždiaci ako horský prameň, ktorý necháva stopy aj v tvrdej skale.

Pozeranie na mesiac pri opernom hlase Sary Brightman, vrchol noci, keď sa Mesiac ukryl za stromy a my sme ho naháňali autom...

Prečo som Ti o tom všetkom rozprával? Ja sám neviem. Cítim sa pri Tebe skvelo, nemáš problém mi povedať, čo je zlé a čo dobré, čo Ti vadí a čo vyhovuje. Úprimnosť nadovšetko. Že prečo je to tak ako to je, a zároveň klamem. Aj sám seba a bojujem s tým, presne kvôli tým pravdivým dôvodom, ktoré som Ti prezradil.

Ach, rozum... ten mi bráni a zároveň radí dobre.

Keby som mal odvahu riskovať a možno pokaziť nádherný priateľský vzťah... prečo, radšej zatnem zuby a užívam si to, čo mám. Niekedy treba počkať, niekedy možno čakám zbytočne, ale dopredu to neviem.

Možno Mesiac to vie... ten nás sleduje po nociach dosť dlho na to, aby sa o nás dozvedel, čo treba. Možno načúva svojimi dlhými chladnými lúčmi dotýkajúc sa nám uší a úst, možno sa čuduje, ako sa to dá... ale dá sa to, a dá sa to zvládať bez problémov, nebyť potom snov plaziacich sa z najhlbšieho podvedomia a pri prebúdzaní tam znova zaliezajúcich.

Možno je to všetko tým, že cítim samotu. A si jediná, kto je ochotný tráviť so mnou čas.

Chýba niekto, kto by pohladil, poláskal, dal pusu... také navonok nepodstatné drobnosti, ale v skutočnosti možno dôležitejšie, než čokoľvek iné. Niekto, kto by dal pocit - si milovaný taký, aký si, pokračuj v tom, pracuj na sebe, snaž sa... ten pocit chýba, je to akoby chýbajúce koliesko v ozubenom mechanizme, akoby sa snaha nemohla preniesť na ďalší prevod, posunúť súkolie smerom vpred.

Už je to dlho, moc som si na to zvykol, možno, keď si odvyknem, príde niečo lepšie, možno vyšší level porozumenia, pochopenia, lásky.

A tak si prežívam deň za dňom, týždeň za týždňom... a raz za čas ma napadnú dotieravé otázky podobné týmto. Je ich viac, len ich nedokážem odstatočne verne opísať, miesia sa v hlave ako cesto na chlieb, kysnú a znova sa miesia... len dodať dostatok jedlých surovín a dúfam, že výsledok raz bude dobre prepečený...

Mesiac sa pomaly vznáša nad horami. Láska ich svojimi lúčmi, chladnými, zároveň jemnými ako husie pierko vo vankúši. Luna, večne plávajúca v pravidelných intervaloch, či už rastúca, ubúdajúca, alebo v rozkvete síl, je vždy rozprávkovo záhadná ako všetko, čo pohladí.

Obloha je krásna, bez náznaku nevôle, nič nekalí jej čistotu.

Popod kolesá mi uteká cesta, zvráskavená ako tvár starej múdrej ženy. Iste toho veľa zažila a jej skúsenosti prekonávajú moje, rád by som si ju vypočul, je však mĺkva, nič neprezradí, tají to v sebe a nepodelí sa o múdrosť času. Lúky vôkol cesty sú oproti nej krajšie, každú jar vynovia svoju tvár a počas celého roka menia pravidelne makeup líčidlami prírody.

To isté miesto, počas toľkých rokov sa vôbec nemení. Iba v ňom zostávajú spomienky, menia ho v mojej mysli, vždy podľa toho, na čo si spomeniem.

Už mám svoje miesto, kde zastavím auto, tráva na ňom rastie rýchlo, vždy stihne obnoviť zelený koberec. Alebo sem nezablúdim dostatočne často, aby tu zostali moje stopy? Asi je to tak lepšie. Aspoň jedna útecha hneď na začiatok.

Z rádia mi hrá soundtrack z Jesus Christ Superstar.. everything´s allright. Naozaj bude všetko dobré?

Pochybnosti... nedôvera... slabá viera v Teba, Bože.

Čo máš pre mňa pripravené?

Cítim sa neisto... čo to bude?

Vraj vždy dáš človeku taký údel, aby v ňom vedel byť šťastný.

Viem byť ešte vôbec šťastný? Čo je to za pocit, keď sa mi skvele vydarí práca, keď vidím šťastného človeka mojim pričinením? Je to šťastie?

Všetko mi pripadá relatívne. Chvíľka spokojnosti a šťastia sa pominie ako čerstvo naliaty poldecák v krčme. A zostáva prázdno, kým sa nedoleje ďalší... dokedy sa dá dolievať?

Asi treba naozaj pauzy, aby sa človek šťastím neopil, ulievať ho striedmo, s rozumom a rozvahou. Ty to vieš... Ty to vieš najlepšie.

Koľkokrát som bol opitý šťastím, doslova ožratý a zabudol na triezvosť a rozvahu. A zároveň striedmosť v požívaní Tvojich darov. Presýtil som sa, a nevážil si nič. Bral som to ako rosu každé ráno a zabudol, že môže prísť mráz a spáliť všetko na prach.

Prach som a na prach sa obrátim. Aký zmysel má hnať sa za pozemským šťastím....

Stvoril si nás s túžbami a potrebami, prečo sa nenapĺňajú?

Prečo dovolíš, aby som si myslel, že už som dosiahol všetko, po čom túžim a všetko sa zrúti ako domček z kariet pri slabom buchnutí do stola?

Chcel by som... normálne som si odvykol to používať. Už to nedáva zmysel a to ešte nie je ani rok, čo som zažil jeden z najväčších šokov v mojom živote. Mal som šťastie, poslal si mi ľudí, ktorí na mňa dali pozor, ktorí ma presvedčili svojim konaním, že sa oplatí veriť, že sa oplatí snažiť, pokračovať v načatom diele, alebo aj začať úplne odznova.

Keď si na to spomínam... každý deň bol som mnou niekto, kto ma strážil. Nebol som sám. A odišli. Všetci. Buď som taký neznesiteľný, alebo ich už asi nepotrebujem, kto vie? Prídu noví? Možno som im niečim ublížil, možno ich sklamal...

Ty vieš, že to zvládnem.

Otázky budú otvorené, len ja ich vytesním, nájdem odvahu zmieriť sa s Tebou a znova dôverovať, znova veriť v Tvoju všemohúcnosť.

Budem veriť, že to čo sa deje, je pre mňa úplne najlepšie, čo sa mohlo stať. Ako Fénix vstáva z popola, tak vstáva aj moja nádej, keď sa ocitnem s Tebou, Pane v tichosti ničím nerušenej, prerušovanej len tlkotom mojho srdca k tebe sa upínajúceho.

Tma redne a Luna pláva ďalej, ničím sa nenechá vyrušovať ani pribrzdiť, márne na ňu kričím, nech spomalí, že chcem aby noc trvala večne. Ticho, pokoj, úľava... a slzy, slzy ľútosti zmývajúce dnešné zlé úmysly, myšlienky, paranoje vládnuce môjmu vnútru bez Teba.

Odpusť mi prosím... odpusť moje pochybovanie, moju slabú vieru, moje slabé chvíľky, keď chcem byť zlý. A daj mi silu do ďalšieho dňa rozdávať radosť a úsmev, ktoré tak moc chýbajú... často je sucho a nemôžu kvitnúť a niesť plody.

A ja nechcem byť planý strom, ktorý sa priživuje na ostatných nesúcich sladké ovocie námahy, viery, radosti... radšej, hoc aj prídem o kus seba samého, hoc by som mal aj trpieť, chcem niesť plody hodné Tvojho dieťaťa.

Mesiac pomaly mizne za obzorom, za horami ešte ich jemne zdraviac a upozorňujúc ich na páľavu nasledujúceho dňa. Slnko sa prebudí čo nevidieť a plné zvedavosti vykukne spoza kopcov zalejúc ich svojou žiarivou túžbou privoňať si lúčmi k zakvitnutým kvetom. Všetko sa prebudí a nočné tvory zalezú do svojich dier. Bude to ráno plné nádeje, radosti, lásky... aj pre mňa, pokiaľ budem dôverovať a veriť.

Ešte zostáva niekoľko chvíľ úplnej tmy, keď mesiac zavelí oddych a skryje sa do svojej skrýše načerpať silu na ďalší deň.

Zaželám mu príjemný spánok, najlepšie bez snov a poberiem sa do ríše snov, kde vládnu iba moje predstavy...

Písané pod Strážovom v noci 11.6.2014

Cesta sem trvala dlho. Dlhšie o čas, ktorý som venoval pozornosti okoliu zaliatemu mesačným svetlom, akoby jemnou pokrývkou, oparom svetla, ktoré zvýrazňovalo kontrast svetlých skál oproti zeleni stromov v plnom rozkvete.
Cez cestu sa pohodlne, ako anglická lady o slnečníkom pripravená na odpoludňajší čaj, preniesla srnka. Inštinktívne som pribrzdil, nebudem rušiť jej pokoj, nech si užije nádhernú mesačnú noc tesne pred splnom. Oblohu križujú stopy topánok lietadiel, sú roztrasené, vietor ich v nepravidelných poryvoch unáša kúsok po kúsku, kým sa nerozpadnú.

Dvadsať kilometrov prírody z auta. Milujem cesty lemované lesom, akoby korunované krásou Božích darov, velikánov pamätajúcich vozy furmanov voziacich z Čicmian na Košecký hrad. Z času na čas sa niektorý zrúti pod silou vetra alebo pílou lesných hospodárov, či už tých ľudských, alebo prirodzených. Tých dvadsať kilometrov mi vždy trvá dlho. Vnímam silu prírody, silu Božieho tvoriaceho potenciálu. Človek by to tak úžasne zaujímavo nevymyslel. Človek je tvor ničiaci. Našťastie Boh toho stvoril toľko, že máme na ničenie stvorenstva ešte dostatok času pre niekoľko generácií.

Mesiac je vysmiaty ako lečo, ktovie, čo zbadal. Možno párik zaľúbencov vyznávajúcich si lásku niekde na lavičke, možno dedka s babkou prajúcich si dobrú noc. Možno kňaza zamykajúceho kostol po večernej modlitbe pred oltárom Najvyššieho.
Usmieva sa od ucha k uchu, áno, zajtra je spln, budem žiariť úplne celý, bez jedinej chýbajúcej časti. Už dnes mu k tomu chýba iba jeden jediný kúsok, presne na veľkosť jedného dňa.
Od zajtra bude zase ubúdať, až zmizne na dovolenku, kde načerpá silu na novú stráž.

Ale dnes žiari naplno, má nabité batérie. Osvetlené okolie je jasné ako cez deň, keď si založím slnečné okuliare. Predo mnou sa vypína masív Strážova, skaly sa radujú z mesačného svitu a možno sú ešte nasýtené teplom a svetlom zo slnečného dňa. Svietia vápencovou belosťou a vyčnievajú z lesa, ktorý je tmavý, oddychuje po ťažkom sparnom dni.
Strážov sa tvári nedobytne, nedostupne, ako by ho nebol nikto nikdy pokoril. Aj ja som Ťa dobyl... niekoľkokrát. V noci ešte nie, neplánujem sa pokúšať o splnenie šialených túžob môjho ja. A sám by som z toho takú radosť nemal. Je dobré sa podeliť o radosť, úspech, výhru.

Sledujem Mesiac. Pripadá mi, ako by stál na tom istom mieste. To sa však len ja otáčam, aby som ho mal pred sebou, úplne podvedome, priťahuje ma ako lykantropa, akoby som sa mal zmeniť na vlka, zavýjať naň a očakávať odpoveď, ktorá nepríde.
Niekedy sa cítim, akoby som vyl na mesiac a čakal odozvu. A neprichádza... logicky. Asi treba zmeniť cieľ, nájsť si taký, ktorý odpovie. A možno raz odpovie aj Mesiac, len treba vytrvať. Nepoznám však psa ani vlka, ktorému by sa to podarilo. Nevymámili z Mesiaca odpoveď. Napriek tomu sa pokúšajú stále znova a znova a čakajú so sebe vlastnou trpezlivosťou.

Ktorým smerom je Vápeč? Nevidím ho, Mesiac naň asi nedohliadne, je v diaľke skrytý nepovolaným očiam. Ten by vedel rozprávať o mojej radosti, keď som sa ocitol na vrchole na Nový rok v snehovej fujavici, zablatený, prepotený, zmrznutý, ale plný sily, entuziazmu, radosti a nádeje, že pribudnú ďalšie vrcholy. Vtedy som mal písať. Keď Julka našla kešku, ktorú sme hľadali trja chlapi a žena nám dala na frak. Keď sme sa ocitli pri jazierku v nádherne upravenom prírodnom prostredí, keď som si zaskákal dolu kopcom po blatistom chodníku a potom sa spúšťal bukovým lístím zabárajúc nohy po kolená nevediac čo je pod ním.

Mesiac sa skrýva za záclonu, už nie je taký ostrý, ako pred chvíľou, úsmev ale stále vidím. Usmieva sa škodoradostne - nie, nemôžeš isť so mnou, viem ako rád by si šiel so mnou. Nabudúce sa budem škeriť ja, keď ma nebudeš môcť nájsť.

Prebudil ma cvrkot cvrčkov.
Koľko som spal? Mesiac už je nad obzorom, opúšťa ma, ja cítim únavu a smútok. Zaspal som pri rozhovore s ním.
Viem, čo mi chýba. Len som už rezignoval, odovzdal som sa vyššej autorite, než som ja. Budem čakať, snažiť sa, očakávať, čo život prinesie, aké prekvapenie si pre mňa Boh nachystá.

Posledný pohľad na Strážov, stále je rovnako majestátny a stály vo svojej kráse, s korunou so skál obkolesených lesom. Ako si ho Bože nádherne vytvoril, les, lúky, skalnatý vrchol, výhľad, aký nenájdeš nikde inde. A lány medvedieho cesnaku... už sa teším, keď tam pôjdem znova.
A najlepšie s niekým, kde ruka v ruke pôjde s nami porozumenie, súzvuk duší a možno aj láska. S niekým, kto bude vedieť, čo potrebujem, kto vyplní tú dieru v srdci, čo zostala a nejde upchať, kde sa lejú city von nekontrolovateľne priamo do klávesnice, síce určené jednej, ale zároveň všetkým, ktoré sa tou jednou môžu stať.

Konečne padá večer na doliny a dedinky v nich. Na hory sadne neskôr, tie sa radšej kochajú slnkom, kým sa dá. Užívajú si ho. Nie raz som šiel z kopca domov sprevádzaný slnečnými lúčmi pomaly hasnúcimi za obzorom.

Stromy predlžujú svoju výšku tieňmi, akoby im bolo málo. Vtáčence sa ešte pokúšajú uloviť hmyz otupený dennou páľavou.

Vtedy prichádza môj čas.

Obúvam korčule, jediné spriaznené duše tohto času, sprevádzajú ma svojim mechanickým hlasom v mojej samote. Utekám z reality na chladnúci asfalt menej frekventovanej cesty, tak, ako ja, ju využíva veľa ďalších ľudí, ale neriešim to, miesta je dosť, pomestíme sa.

Aj medzi ľuďmi môze byť človek sám.

Len so svojimi myšlienkami, ktoré buď hryzú, trápia a ubíjajú, alebo ukľudňujú, tešia a povzbudzujú do ďalšej snahy.

Niekedy nekorčulujem sám. Vtedy myšlienky utekajú do stratena a ja počúvam veselý džavot mladej slečny, raz za čas niečo poviem, doplním a usmievam sa. Je dobrý pocit nebyť sám. A zároveň je dobrý pocit byť sám.

Ako kedy.

Ako dnes. Radšej budem sám. Potrebujem oprať myšlienky, vyčistiť hlavu, vygumovať spomienky neustálym prehrávaním. Opotrebujú sa ako stará videopáska. Pomaly cez ne nabiehajú pruhy, rozmazávajú sa, vypadáva zvuk a prípadne sa úplne stratí obraz. Neoplatí sa ich obnovovať, meniť formát, uhol pohľadu, ani ladiť zvuk. Čo bolo, bolo, už sa to nevráti, teraz je prítomnosť.

A budúcnosť.

Bude, ako nebolo.

Kolieska si odtáčajú svoj údel, tak ako ja. Majú výhodu, nemajú vedomie, myšlienky, neuvažujú nad nesmrteľnosťou chrústa a nezaťažujú sa zbytočnosťami. Jednoducho sa točia v pravidelnom rytme odrazov od asfaltu a sú spokojné. Obdierajú sa, ložiská sa opotrebúvajú a ani ich nenapadne vypovedať činnosť, kým vládzu, kým sú funkčné.

Nie ako my, ľudia.

Frfleme, repceme, každý kríž je ten najťažší (vždy ten vlastný), nie sme nikdy spokojní.

A pritom je to tak jednoduché.

Kolieska sú dané napospas niečomu väčšiemu, celej korčuli, s ktorou sú spojené čepeľou. Každá časť je potrebná. Koliesko, ložisko, skrutka, čepeľ, samotná korčuľa, suchý zips, šnúrky... všetko do seba zapadá a samotné kolieska nemajú šancu vidieť, akým spôsobom. Ale fungujú... možno z ich pohľadu nezmyselne, ale ako celok dáva celá korčuľa zmysel.

Možno aj môj život. Veľa z môjho pohľadu nezmyselných vecí, ktoré musím robiť a nevidím celok. Nevidím zmysel, a predsa musí byť. Možno ho nikdy neuvidím, možno...

A raz sa spätne pozriem za seba, na všetko, cez čo som prekorčuľoval a uvidím to.
Pozriem sa z kopca, na ktorý korčuľujem celý život a uvidím za sebou veľa vecí, veľa dobra, ktoré vzniklo z možno nepodstatných vecí.

Tak si korčuľujem každý večer a myšlienky prúdia za mnou v chladnúcom zvuku. Mušky nechávajú svoje stopy na mojom bielom tričku, cítim ich nárazy na mojej tvári. Vďaka Bohu, že mám okuliare, do očí sa nedostanú.

Pot steká pod tričkom po chrbte, vlasy mám mokré, ale nič z toho nie som schopný poriadne vnímať, nevadí mi to, pokiaľ sa nezastavím.

Slnko zašlo už dávno, skrýva sa za hory a odvahu ukázať v sebe naberie až ráno, keď radostne rozžiari najskôr moje milované hory a potom i údolia s dedinkami ukrytými v nich.

Tma sa pomaly blíži a ja viem, že pokiaľ nemám chuť okoštovať chuť asfaltu medzi zubami, musím sa ponáhľať. Ešte posledná zákruta, do ktorej v plnej rýchlosti vbieham, postupne spomalím a snažím sa ochladnúť. Až teraz si uvedomujem, koľko vody som vypotil, tričko by sa dalo žmýkať.

Únava pomaly dopadá na moje nohy, sadám do auta, ale ruky ešte nechcú šoférovať. Srdce búši až niekde v hrdle, v hlave cítim pulzujúcu krv a znova nachádzam stratené myšlienky, presne tie, ktoré som dal do rúk vetru, nech s nimi naloží, ako vie.

Zostali... ale už nie tak jasné, už zahmlené, myšlienky sú unavené, chcú spať.

Je to krása, užívať si rýchlosť na korčuliach, na kolieskach, ktoré síce nevedia prečo, ale napriek tomu sa krútia.

Mozeme si dat aj diskusiu o alkohole aj ked verim, ze tu asi nebude moc o com diskutovat.

Absinth
4. júla 2010 o 18:35

Tekutý oheň mi pomaly steká hrdlom a cítim opojenie stúpajúce krvou až po uzáver. Dám si ešte jeden a je to lepšie. Už tak nepáli. Zvládnem ešte ďalší, pomaly ho trasúcou rukou prelievam do krištáľovo čistého pohára. Posledná kvapka v tvare perly korčuľuje po hladine, akoby chcela utiecť von. Neutečie, ľad sa pod ňou preborí a hladina stúpne, síce nepatrne, ale stúpne.

Nezvyknem rozlievať. Škoda každej kvapky. Realita pomaly ustupuje preludom. Ja to nevnímam, užívam si chvíľkový pocit nadpozemskej beztiaže. Vychutnávam si zelenkavú farbu v pohári. Kocka cukru pripálená plameňom mení svoju farbu na priesvitno hnedú, pri pohľade zblízka vidno miniatúrne bublinky karamelu. Pomaly sa rozpúšťa v pohári, poháňaná perforovanou lyžičkou v krúživom pohybe. Kolotoč kryštálikov pomaly ustáva, k môjmu nosu sa nenápadne plazí anízová vôňa vyvolávajúca predstavy z detstva. Z močiara sa vynárajú spomienky vo forme rúk, chytajú ma a chcú ma stiahnuť zo sebou. Sú príjemné a krásne, poškvrnené iba tým, že sú to spomienky. Nenechám sa nimi objať, odháňam ich, sekám po rukách palicou a pomaly ich topím v ďalšom pohári. Zaliate ruky sú už nevýrazné a ja začínam vnímať svoje okolie.

Kamenné múry pokryté kópiami gobelínov z pätnásteho storočiana mňa žmurkajú očami lovcov, jednorožec sa bráni, a ja vidím akoby naživo celý dej. Možno tak ho videl autor námetu.

Lovci, vchádzajúci do lesa spolu so psami, majú na hlavách čiapky s dlhými pštrosími perami, vlajú im vo vetre ako listy papradia. Fontána živej vody rozstrekuje do okolia život, napája bažantov, levy, jeleňa a nádherného jednorožca. Ten rozlieva okolo seba svetlo, ktoré páli v očiach a zároveň je nádherne čisté, povznáša svojou jednoduchosťou.

Pomaly sa zakrádajúc temným lesom lovci objavujú fontánu, zvieratá sa plašia, ale lovci majú záujem len o jednorožca. Dlhými kopijami sa ho snažia zraniť, psy mu útočia na slabiny. Jednorožec sa bráni, psov prepichuje svojich zlatým rohom, pritom však pohasína svetlo, ktoré vyžaroval, scéna je temná ako za búrky. Jednorožec zúri, mece sa, ale lovci sú bližšie a bližšie.

Doráňaný jednorožec padá na zem, nevládny, umorený, lovci odháňajú psy a zväzujú ho. Odnášajú ho do hradu, kde ich víta vladár spolu s manželkou. Je im jednorožca ľuto, preto lovcov odmenia a jednorožca umiestnia do ohrady v najkrajšej záhrade na panstve. Je síce v ohrade ale živý. Nemenil by som s ním. Záhrada je plná ovocia, kvetín, ale je temná napriek jednorožcovej prítomnosti. V zajatí pomaly chradne, nežiari ako predtým na slobode.

Oproti mne stojí knižnica. Diela svetových velikánov v nádherných väzbách, od ohňa sa oblyskujú zlaté písmená na bokoch kníh. Je vidno, že sú dosť často používané, niektoré sú položené nabok, z iných trčia záložky. Čo som vlastne čítal naposledy? Dostojevského Idiota? Kniha, ktorá mi pripomína môj vlastný život. Chudák Myškin takisto ako ja sa stával obeťou rôznych hier, narozdiel od neho mám v sebe aj niečo zlé. Skôr by som sa stotožnil s Rogožinom. Šialenec životne potrebujúci mať všetko vo svojich rukách, celý svoj život pevne držať a nenechať sa vláčiť, zároveň schopný obetovať všetko za jeden úsmev.

Oheň z krbu dopadá na kraj knižnice. Sú tam knihy môjho detstva. May, Verne, Sienkiewicz, autori, s ktorými som precestoval celý svet na stoličke alebo v posteli. Potápal som sa s nimi v ponorke, lietal v balóne, jazdil na koni spolu s Winetuom, oslobodzoval zajatcov z rúk Siouxov Ogallalov, zachraňoval osadníkov. Spolu s rytiermi som dobýjal hrady, alebo ich bránil proti Tatárom, Kozákom či Turkom. Nádherné časy nevinnosti a ilúzií. Vtedy som ešte veril na spravodlivosť a česť, dobro víťazilo nad zlom, Popolušky dostávali princov. Neskôr bola realita pre mňa šokom. A teraz už pomaly rezignujem. S prúdom síce neplávam, ale nedokážem ho sám hatiť, strháva ma, topí. Čo sa dá robiť, ľudstvo to chce, chce samozničenie, prečo mu v tom brániť.

Krb postupne dohasína, zima sa mi snaží dostať pod deku a chladí mi horúce čelo. Prihadzujem poleno, oheň za chvílku ožije. Zatiaľ iba oblizuje drevo, po niekoľkých minútach ho začína stravovať. V šlahajúcich krútiacich sa oranžovo modrých plameňoch môžem vidieť nádherné veci. Môj pohľad je už omámený vypitým ohňom, hlava nestíha spracúvať vnemy. Spomienky sa prelievajú jedna cez druhú, nedávajú žiaden zmysel. V ohni sa ku mne blíži prelud krásnej ženy, sadá mi na kolená. Ja sa len sprosto usmievam, neviem čo povedať. Žena ma hladí po vlasoch, po tvári, bozkáva na pery. Keď je však chcem láskanie oplatiť, stráca sa. Rozplýva sa ako dym z cigary, pozvoľna, s vädnúcim úsmevom na perách. Zostáva len pocit nenaplnenej túžby.

Na čele sa mi perlí pot, utieram ho rukávom košele a nalievam si ďalší pohár roztrasenou rukou. Kocka cukru znovu zaškvrčí nad plameňom zapalovača a pomaly sa rozpúšťa ako hodváb v zafírovej tekutine. Necítim si konček nosa, ani uši, pomaly mi odumiera cit v tvári. Skusmo prejdem rukou ponad plameň, nepáli. V krbe prestávam vidieť plamene, zdá sami, že oheň sa mení na zrkadlo a ja vidím sám seba sediac v kresle, ako uriezam ostrým nožom koniec cigary, prechádzam ňou popod nos užívajúc si jej nádhernú vôňu vyzretého tabaku. Strieborný zapalovač rozžiari koniec cigary a z úst a nosa mi ide mliečny dym.

Zaujímavý pohľad na samého seba sa v dyme začína rozplývať, ja si mlčky vychutnávam každé pohladenie dymu v ústach a zavieram oči. Spamäti nahmatám pohár a postupne jeho akvamarínový obsah končí v mojom vnútri. Začínam sa vznášať, pred očami mám farebný kaleidoskop. Spomienky utíchajú, prestávam vnímať aj praskanie ohňa. Zdá sa mi, že padám, neustále a nepretržite padám dolu, tomu pocitu sa nedá zabrániť. Ruky mi oťažievajú, viečka mám z olova. Cigara mi vypadáva z ruky a pomaly na kamennej zemi zhasína. Krištáľový pohár sa mení v tisíc kvapiek ztuhnutých na kamennej podlahe, jantárová farba ohňa sa v nich mieša so smaragdovou zeleňou absintu. Vidím to, akoby som mal otvorené oči, aj keď som už na člne plávajúcom do bezvedomia. Čln sa plaví ďalej a ďalej, pomaly ho strácam z dohľadu. Strácam zároveň aj seba, už necítim nič.

Upadám do stavu absolútnej necitlivosti a prestávam si uvedomovať svoje vlastné ja. Už nie som, už je len nekonečný vesmír a Boh, ktorému sa moje konanie isto nepáči, ale asi jediný ho vie pochopiť. Nechcem sa prebudiť, chcem ostať v tomto stave beztiaže, bezstarostnosti, nevládnosti. Prestávam vnímať čokolvek a strácam vedomie.

Nech sa nenudite.. tak sem raz za cas nieco z mojej tvorby hodim...

Jazda
30. novembra 2013 o 13:19

Plyn na podlahu...

Počuť vietor škriekajúci o zrkadlo, obtierajúci sa o auto ako dotieravá mačka... zákruty sa mi mihajú pred očami, vnímam ich len nejakým šiestym zmyslom, sú mi ukradnuté.

Podstatná je len rýchlosť, preťaženie... adrenalín stúpa, roztápa stres a nervozitu, rozlieva sa po tele ako omamný dym hašišu z vodnej fajky. Nemyslím. Na dne mysle uspané bezvedomie sa prebúdza a ovláda ju ako Sauronov prsteň - nasilu, bez odporu sa poddávam čiernej diere, ktorá ma pohlcuje bezo zbytku. Nemyslím, neuvažujem, nesnažím sa pochopiť.

Je len rýchlosť, adrenalín, zákruty, cesta, snehové vločky vytvárajú tunel pre moje unavené oči, bijú do čelného skla a niektoré sa ho zľaknú, utekajú pomimo dráhou vetra hladkajúc moje auto svojim chladom.

Absolútne nič... pocit trasúceho sa volantu strieda horúčavu a chlad na chrbte, studený pot na čele po každom prekĺznutí kolies na jemnom štrku alebo namrznutom ľade. Vnímaš to vôbec? Sám seba klamem, ale ani nemusím klamať, presviedčam sa, verím tomu, že nerobím nič nebezpečné, nič strašné, že sa len bavím a užívam si to.

Srnky stoja pri ceste a čakajú ako na prechode pre chodcov, kým ich naložím do kufra. Mne sa však nechce zastavovať, aj keď stopujú, vyhýbam sa im, smejem sa z ich túžby variť sa v guláši, nemám chuť, ďakujem, neprosím, nemám čas, teraz žijem, užívam si, nezastavujte ma, preč z cesty, ide čistý blázon a nemá pre vás miesto v mysli.

Obchádzam ich, ako sa len dá, nechcem im ublížiť (a možno by som chcel, ale mám strach o auto). Videl som dosť "spiacich" zvieratiek na ceste s pneumatikami vypracovanou kožušinou a cestárskou soľou nasoleným mäsom. Nemám záujem rozširovať ich rady o ďalšie kusy nezmestiace sa do môjho kufra.

Rýchlosť a adrenalín ako droga opantáva môj život - Birell za jazdy ma uspáva, unáša do ríše snov... preber sa Ty somár... chceš to ešte zažiť, alebo nie? Toľko vecí Ťa čaká, toľko ľudí potrebuje, toľkým na Tebe záleží a Ty ich sklameš?

Dvíham hlavu, sledujem tunel z vločiek, v diaľke sa dvíha Bradlo s vysvietenou mohylou. Kopanice... a zákruty, stúpania, klesania, tabule... to všetko mi bráni spať a ani nestíham sledovať dopravné značky, načo, veď môj anjel strážny sedí pri mne, stráži moje kroky, moju jazdu, upozorní ma na nebezpečie... dôverujem mu aj keď niekedy mám strach, ale v podvedomí cítim, koľko si kde môžem dovoliť. A niekedy aj nie a v poslednú možnú chvíľu zošliapnem brzdu na podlahu, až cítim, ako veci v aute putujú smerom k čelnému sklu.

Blíži sa cieľ, nechce sami končiť, aj keď auto je nepohodlné, chrbát a krk mám drevené a nohy už nevedia chodiť. Teším sa na prechádzku na chladnom vzduchu prevetranie hlavy, možno aj uvedomenie si vlastného ja, limitov, smrteľnosti. Adrenalín už dávno vyprchal, vnímal som ho len na začiatku, potom to už bola len rutina, vydržať, udržať sa na ceste v rovnakom tempe pri stálom prísune vzrušenia brániaceho spánku. Vymetená hlava poťahuje z cigarety a pomaly sa vracia myseľ, uvažovanie, problémy, stresy... a vnímam hlasy spolujazdcov, vnímam smiech, radosť.. všetko začínam vnímať a je mi to jedno, zažil som úžasnú jazdu a viem že spiatočná bude minimálne tak dobrá, nezávisle od toho, či budú spať, štekliť sa alebo rozprávať vtipy.

Cigareta dohára a ja sa musím vrátiť za volant, aj keď by som najradšej spal, s totálne čistou hlavou, s úplným pokojom... ale zároveň sa teším, aj keď viem, že čím dlhšie tam budem sedieť, tým viac to budem považovať za rutinu a zážitok bude chudobnejší a ja budem musieť ísť rýchlejšie a rýchlejšie, aby som ten deficit dohnal, aby som mal stále pocit, že to stojí za to... stojí za to žiť!!!

Kedysi, ked som sa chcel zalubit Plny idealov a nadeje... A stale dufam, ze to raz zazijem

19. augusta 2010 o 22:16

Po dlhom čase konečne sa ukázal Mesiac na vyumývanej oblohe, sprevádzaný najžiarivejšími hviezdami.

Mám chuť rozbehnúť sa za Tebou. Obuť tenisky, zobrať baterku a reflexný pásik, rozbehnúť sa krížom cez les priamo za Tebou. Užil by som si ten strach z chrastenia v húštinách, unikal by som pred strašidelnými rukami mesačných tieňov a húkaním sovy.

Chytil by som Ťa za ruku a viedol Ťa až na najbližšiu lúku, kde by bolo úplné ticho a pokoj. Slová by nevedeli vyjadriť nič, preto by som zostal akoby bez úst a iba počúval tlkot Tvojho srdca. Tlkot môjho vlastného by Ti povedal všetko, čo ústa nedokážu. V očiach by Ti žiarili Perzeidy, zblúdené lietavice, ktoré tam zostali akoby omylom. Tvoje vlasy by ma hladili na tvári a Tvoje ruky by som skryl vo svojich a zohrieval ich horúcim srdcom, v ktorom nikdy nevládne chlad a zima.

Počúval by som tvoj hlas, pre mňa nenahraditeľný a pútavý, nech už rozprávaš čokoľvek. Rozmýšlať by ma ani nenapadlo, užíval by som si atmosféru momentov nikdy nezopakovateľných. Tvoj zvonivý smiech by ma upokojil, ako stíši hlas mamy plačúce dieťa.

Súzvuk duší by znel tichou prírodou, rušený možno občasnou hudbou cvrčkov alebo húkaním sovy.

Bol by to nádherný večer, plný nezabudnuteľných dojmov a pocitov. Raz sa toho možno dožijem, nechám však na Teba, kedy to bude. A na Najvyššieho, ten bude presne vedieť, kedy je tá správna chvíľa, kedy sme na to pripravení. On vie, kedy stratíme pochybnosti, ktoré máme obaja. Možno ich nestratíme. Možno nie si tá pravá. On to všetko vie, lepšie ako televízne veštice alebo všetečné babky.

Už teraz sa teším na tých zopár chvíľ, ktoré tam spolu prežijeme. Píšem zopár chvíľ, pretože aj keby tam strávime celú noc, utečie to v našich mysliach ako padajúca hviezda, zanechajúc brázdu v našich srdciach pevne spojených.

Ty, moja vysnívaná, o ktorej neviem, či ju už poznám. Pre Teba sú určené tieto slová, priamo z môjho srdca prameniace, priamo z duše vyvierajúce na povrch ako horský potok striekajúci zo skál rozbíjajúci sa na tisíc perál.