Celkom ma zaujalo, ze sa vynorila tema tyrania...

Fyzicke tyranie je asi vsetkym jasne.. ale co ohladne psychickeho tyrania?

Co vsetko povazujete za psychicke tyranie, natlak? Podelte sa so skusenostami, pripadne by ma zaujimalo, ako sa ludia, ktori neskor psychicky tyrali, prejavovali predtym, ako ich vnimalo ich okolie.

Ako sa da branit psychickemu tyraniu a natlaku?

Diskusiu budem asi moderovat, pokial sa budu vyskytovat ad hominem "argumenty".

Len tak ležať na chrbte a užívať si ticho.

Štebot vtáčat medzi múrmi chrámu dávno spustnutého, oživeného raz za čas veselými výkrikmi dobrovoľníkov, inokedy vážnym výkladom sprievodcu pre návštevníkov, zvedavých na príbehy časov uplynulých.

Ale vietor je najčastejším návštevníkom... krúti sa medzi múrmi a hľadá ma, skrytého v rohu, utajeného, veď nikto nemusí vedieť, že som tam. Do uší mi šepká nezrozumiteľné slová, aj by som sa snažil pochopiť, ale načo. Má svoju reč, ktorej niekedy rozumiem a niekedy nie...

Na oblohe prúdia chumáčiky vaty... je svetlomodrá, s jemnými pásmi ešte svetlejšej - to sa vietor hrá a tvaruje paru, mení vatu na vlákna ťahajúce sa v rôznych smeroch. Oblak za oblakom prúdia, majú rozstrapkané okraje a každý ma svoj originálny tvar meniaci sa každú sekundu. Svetlo sa pohráva s vláknami vaty, niekedy miznú rozplynú sa ako dym, inokedy ich farbí do rôznych odtieňov farieb závislých od veku dňa i roka. Vlákna sú ako spomienky, niekedy zmiznú, niekedy ich vietor stlče do chumáčov poctivo prepletených medzi sebou, nerozviazateľných, pripomínajú mi staré časy na rybách, keď sa nám pomotali udice a za ten svet ich nebolo možné rozuzliť.

Je to ako televízor, okraje ohraničené korunami múrov ukazujú iba výsek z tej nádhery, z krásneho Božieho dňa. Radosť z kúska oblohy nepoškvrnenej ako duša novorodenca pokazili lietadlá prenikajúce do chumáčov a vylietajúce vytrhnúc vždy kúsok vaty na svojich krídlach. Čo ťahá ľudí, že sa nevedia zastaviť, obsedieť a chvíľu zotrvať na mieste, sledovať niečo zaujímavé, len tak, bez rozmýšľania, bez uvažovania o starostiach a každodennej rutine?

Múry sú prehriate od tepla lúčov, podopierajúc nebeskú klenbu ako Atlas poskytujú pre vtáčence úkryty a miesto na odpočinok, tak ako mne tieň a ochranu pred nemilosrdnou páľavou. Vonku sa teplota šplhá do polhodiny a nemieni klesnúť. Je tu príjemne a ja nemám dôvod odchádzať, tieň zároveň lahodí aj očiam, ktoré dnes nemajú dymové sklá anonymity.

Tehly a malta postupom času zvetrávajú, spúšťajúc výťahom bez podlahy či lana kamienky a prach k zemi. Na múroch vysychá tráva, aby s najbližším plačom nebies nabrala novú silu množiť sa.

Zvonku je počuť veselý smiech. Žiadne autá, motorky, výdobytky civilizácie, len čisto živé zvuky živých Božích stvorení. Aj to sa dá odbúrať, v mĺkvom rozhovore s Bohom, kde sa ja nepýtam a On neodpovedá a predsa si toho povieme tak veľa.

Ticho a pokoj, vykŕmené múry bránia zvukom niesť sa dovnútra, starí majstri ich postavili naozaj kvalitne, keď aj po takmer štyristo rokoch stoja priamo, rovno podľa vodováhy. Toto je tá správna samota, keď fyzicky som sám a predsa sa tak necítim, je so mnou Boh, cítim jeho prítomnosť a nepotrebujem o tom žiaden hmatateľný dôkaz, jednoducho viem a nič viac nepotrebujem. Nie je to ako v práci, v škole, v živote, kde som stále medzi ľuďmi a predsa tak zúfalo sám. Nie je to ako keď sa s niekym rozprávam a on mi prikyvuje, prípadne jednoslovne odpovedá a ja viem, že ho nudím, príšerne, strašne, pretože má svoje vlastné starosti a svoje vlastné myšlienky. Tu nepotrebujem žiadne prikývnutie ani potvrdenie, že som bol vypočutý. Zároveň ani nemám potrebu rozprávať. Užívam si vnútorné ticho rozprestierajúce sa od vlastného vnútra všade navôkol.

Je tu ticho a pokoj.

Pokoj a dobro, prinášané ostatným i sebe.