Slnko: skúsenosť numinózneho a stredu

Videli sme, aké dôležité je slnko pre prirodzenosť orla.
Ani muž, ktorý tak miloval vtákov, ani preparátor, ani prírodovedec,
i keď sa tak veľmi namáhali, neboli schopní prebudiť
vnútorné jadro orla. Pokým sa v očiach i srdci orla opäť
nezrodilo slnko, nebol schopný vzlietnuť. Ale hneď ako do neho
preniklo slnko, cítil sa silný. Roztvoril mohutné krídla, zmeral
priestor a vrhol sa do dobrodružstva oslobodzujúceho letu.
  Čo však znamená slnko pre nás ľudí? Slnko je takpovediac
kráľom našej planetárnej sústavy. Okrem toho je aj veľkým
symbolom, presahujúcim kultúry a spájajúcim všetky otázky
o živej syntéze - pričom ľudia si od tejto syntézy sľubujú svetlo,
teplo a zmysel svojho života.
Slnko má funkciu centrálneho archetypu. Ten súvisí
s usporiadaním a harmóniou všetkých psychických síl.
Podobne ako všetky planéty slnečnej sústavy obiehajú okolo
Slnka, aj archetyp slnka necháva okolo seba krúžiť všetky
významy ako svoje satelity. Je živým žiariacim stredobodom
nášho vnútorného života. A v samom strede tohto stredovekého
bodu sa nachádza Boží obraz, Boh sám. Slnko je sprítomnením
par excellens numinózneho* v nás - toho, čo sa v afro-
brazílskych náboženstvách nazýva axé**.
  Všetci máme skúsenosť numinózneho. To znamená, že zakusujeme
seba samých ako jeden celok. Preto v skúsenosti numinózneho
tkvie aj obrovský potenciál zmien. Keď sa dvaja
ľudia do seba zamilujú a vzplanie v nich vzájomná vášeň
a láska, prechádzajú skúsenosťou numinózneho. Alebo keď je
niekto v existenciálnej kríze a stretne človeka, ktorý mu ukáže
svetlo, potom aj on môže povedať, že zažil skúsenosť numinózneho.
Alebo keď sa žena či muž ocitne v telesnej blízkosti
charizmatického človeka, vďaka jeho prorockému slovu,
odvážnemu správaniu, nežnej a zároveň silnej osobnosti
plného vyžarovania, ani tu nie je ono numinózne ďaleko.
Vo všetkých veciach, podobne ako v celom vesmíre, zažívajú
ľudia prítomnosť posvätného a božského. Detské oči, ale aj
vlastné srdce - to sú dve hlavné brány, ktorými sa numinózne
dostáva do nášho života.
  Numinózne nie je vec. Je to ozvena vecí v nás, ktoré - práve
preto, že sa nás dotýkajú - stávajú sa niečím  drahocenným.
Odrazu sú veci hodnotami a symbolmi, ktoré sa nám hlboko
vnútri prihovárajú. A keďže sú symbolmi ukazujú za seba,
na inú dimenziu, na niečo  nevysloviteľné, čo však naše
vedomie jasne cíti. Ide o čosi, čo všetko nesie a ovláda.
Veci, ktoré na jednej strane zostávajú tým, čím sú, na druhej strane
sa stávajú symbolmi a sakramentálnymi veličinami. Toto je
dôvod, prečo nás jednak vábia a fascinujú, a jednak napĺňajú
bázňou a hlbokou úctou. Vytvárajú v nás nový stav vedomia,
rozširujú dimenzie nášho vnímania a srdca.
  Numinózne utvára vnútorné slnko, žiariaci stred našej exis-
tencie. Stred je danosťou v celku nášho života, ktorý je tu vďa-
ka sebe samému. Stred v nás hovorí. Napomína nás i posilňuje.
Je naším vnútorným učiteľom, veľkým mudrcom, čo nás všade
sprevádza. Žiadna moc ho nedokáže zničiť. Je tým najlepším,
najuzavretejším, najsätejším v nás. Je naším tajomstvom, kto-
ré sa dotýka tajomstva sveta, ako aj Božieho tajomstva.
  Na základe skutočnosti, že vyžaruje a dáva teplo, ho v se-
be identifikujeme so slnkom. Všetci veľkí mystici poznajú prí-
tomnosť nevýslovnej slnečnej reality v duši. Svätá Terézia
z Avily, veľká španielska mystička 16. storočia, píše:
"Slnko neustále žiari v duši a jeho lúče nemôže nič poškodiť."
a: "Slnko je stále tu, aby nám dávalo bytie."
  Samozrejme, človek sa pred volaním slnka a stredu môže
uzavrieť. Môže ho popierať. Nikdy však nedokáže slnko v se-
be zhasnúť. Slnko je stále tu, zostáva centrom prebývajúcim
vnútri duše. Vytvára základ, na ktorom spočíva duševno-du-
chovná dimenzia človeka. Je antropologickou základňou spirituality.
  Náš duchovný život má status prirodzenej energie.
Žije v nás mohutnosť inštinktu, čo do intenzity porovnateľného
s pohlavným pudom, dychtením po poznaní a moci, túžbou
pretrhnúť tabu a snahou prekonať sám seba. Dôležité pritom
je, že v duchovnom živote nejde o niejaký inštinkt sdpome-
dzi mnohých. Duchovný život je základným inštinktom, ktorý
panuje nad všetkými náklonnosťami.
  Ešte raz: duchovný život predstavuje objektívny antropo-
logický údaj, ktorý predchádza vedomiu a je nezávislý od na-
šej vôle. Človek má od prírody svoje vnútorné jadro. A v tom-
to vnútornom jadre prebýva slnko a ono numinózne.

James Aggrey:

Bol raz jeden sedliak. V neďalekom lese chcel chytiť vtáka,
aby si ho dal doma do klietky. Podarilo sa mu chytiť mláďa
orla. Doma ho zavrel do kurníka spolu so všetkou hydinou.
Orlie mláďa zobalo kukuricu a žralo všetko, čo žerú sliepky -
a to napriek tomu, že orol je kráľom vtáctva.
Ubehlo päť rokov a sedliaka navštívil istý prírodovedec.
Pri prechádzke v záhrade si to návštevník všimol:
"Ten vták tamto, to predsa nie je kura. To je orol!"
"To je možné," odvetil sedliak, "skutočne je to orol. Ja som ho
však vychoval, akoby bol kuraťom. Po toľkých rokoch už nie
je orlom, teraz je kuraťom, rovnako ako každé iné kura -
hoci rozpätie krídiel má takmer tri metre."
"Nie," povedal ornitológ. "Je to orol a orlom vždy zostane.
Má v sebe srdce orla a to ho vynesie vysoko k nebu."
Obaja sa teda rozhodli, že urobia pokus. Prírodovedec zobral
orla, zdvihol ho do výšky a naliehavo sa mu prihováral:
"Pretože si orol, pretože patríš oblohe, a nie zemi, roztvor
svoje krídla a leť!"
Orol však zostal sedieť na zdvihnutej ruke. Trochu rozrušene
sa rozhliadol naokolo. V okamihu, keď jeho zrak padol na
sliepky a uvidel, ako hrabú zrno, skočil späť k nim.
"Nevravel som ti to?" triumfálne zvolal sedliak. "Je z neho
jednoducho kura!"
"To preds nie je možné!" odporoval ornitológ. "To tvoje kura
je orol a orlom vždy ostane! Skúsime to ešte raz zajtra?"
Nasledujúci deň sa návštevník postavil s orlom na strechu
domu. Šepkajúc ho zaprisahal:
"Orol, ak si skutočne orol, rozprestri svoje krídla a vznes sa
do výšky!"
Ale orol len čo pod sebou zbadal sliepky, ako hrabú v mäkkej
zemi, opäť zletel k nim na zem.
Sedliaka to potešilo a opäť cítil, že má pravdu:
"Nevravel som ti to? Z toho zvieraťa sa stalo kura!"
"Nie, nikdy!" nepovolil odborník. "Je to orol a vždy bude mať
srdce orla. Skúsme to ešte naposledy! Zajtra ho privediem
k lietaniu."
Druhý deň obaja, prírodovedec aj sedliak, vstali veľmi skoro.
Vzali orla a išli s ním von z mesta. Šli tak dlho, až kým sa im
z dohľadu nestratili obývané domy. Vydali sa do hôr a vystúpili
na najvyšší vrch. Ranné slnko zaplavovalo hory zlatými
lúčmi.
Keď dorazili, ornitológ zdvihol orla do výšky a povedal:
"Ak si orol, ak patríš oblohe, a nie zemi... rozprestri svoje
krídla a leť!"
Orol sa díval okolo seba. Triasol sa na celom tele, akoby do
neho vstúpil nový život. Ale letieť? Nie, to nie. Potom ho
muž pevne chytil a držal ho priamo oproti slnku, takže sa je-
ho oči mohli naplniť slnečným jasom a pohľadom na šíry
horizont.
A v tom okamihu rozprestrel svoje mohutné krídla, vydal zo
seba typické kli-kli, majestátne natiahol krk a začal mávať
peruťami. A hľa! Vzlietol do výšky a letel stále vyššie.
A letel... a letel... stále ďalej, až sa jeho obrysy stratili
v blankyte oblohy...

Prevzaté z:
Orol a kura
Leonardo Boff