Pri ceste autobusom čítali moji spolucestujúci denník Nový Čas /jeho obdobou v Čechách je Blesk/. V súvislosti s nedávnym, veľkým banským nešťastím v Novákoch, pri ktorom zahynulo 20 ľudí, sa na jeho titulnej strane nachádzala fotografia matky a dieťaťa s veľkým nápisom: Riško, syn mŕtveho baníka.

  Na tom by samozrejme nemuselo byť nič zlého, avšak vyslovene poburujúce bolo, keď čítajúci obrátili noviny a na ich zadnej strane bola tradične, ako je to už „dobrým“ zvykom, jedna zo zvyčajných, šteklivých nahotiniek.  Takisto i vo vnútri novín niekoľko podobných obrázkov s tomu primeranými textami.

  Iba pre porovnanie: Približne v rovnakom období som počúval slovenský rozhlas, v ktorom z titulu tragédie v Novákoch zmenili štruktúru vysielania, na základe čoho neodvysielali plánovanú humoristickú reláciu.

  V slovenskom rozhlase teda považovali za ľudsky a morálne neadekvátne vysielať po správach o banskom nešťastí humoristickú reláciu. Podobný postoj možno naozaj iba schvaľovať. Oprávnenou otázkou potom ale zostáva, prečo k podobnému, ľudsky citlivému prístupu, v skutočne tak mimoriadnej situácii nedošlo aj v denníku Nový Čas, ktorého titulná stránka predsa súvisela s tragédiou v Novákoch. Prečo obsah novín zostal aj v takejto výnimočne tragickej chvíli veľmi hrubo a necitlivo takým, akým býva vždy – plným nízkosti, malosti a nemorálnosti.

  Raz darmo, redakcia Nového Času tým opäť potvrdila to, čím ich noviny vždy boli a doteraz sú – močiarom, plným hnusného bahna, ktorého vydavateľ a celý redakčný tím nie sú schopní v nájsť  v sebe ani len ten najelementárnejší zmysel pre takt a súcit s bolesťou pozostalých.

  Je naozaj smutné, že čitatelia spomínaného bulvárneho plátku nedokážu kriticky vnímať takúto extrémnu netaktnosť a s odporom a hnusom sa neodvrátia od periodika, ktorým je už celé roky, ako nákazlivou chorobou, zamorovaný náš národ.

  Áno, vyzerá to tak, že istá skupina ľudí prostredníctvom denníka Nový Čas už celé roky cielene a programovo degraduje slovenský národ, zaplavujúc ho každodenne, špinou, nízkosťou, klebetami, ohováraním a zvieracou zmyselnosťou.

  Všetci určite poznáme úslovie: Povedz mi čo čítaš a ja ti poviem, kto si. Ak každodenne čítame hnoj, čím potom sme?

  Nie, nechcem takto nedôstojne urážať čitateľov Nového Času, ako by sa to snáď na prvý pohľad mohlo zdať, pretože som presvedčený, že vo svojom vnútri sú predsa len lepší, ako to, čo vo svojej naivite a nevedomosti dennodenne konzumujú. Každopádne však treba nahlas vysloviť, že niekto veľmi usilovne pracuje na tom, aby zničil, pošpinil a úplne zdegradoval ešte relatívne zdravé, vnútorné jadro týchto ľudí.

  Cieľavedomá zákernosť temnoty, usilovne sa snažiacej zničiť všetko dobré musí byť preto ukázaná v pravom svetle, aby sa tí, ktorí ešte v sebe nájdu silu vzoprieť  sa a ktorí sa nechcú nechať postupne celkom ľudsky zdegradovať, aby sa títo ľudia od podobných praktík jednoducho odvrátili a nedali manipulovať so sebou manipulovať. Aby svojim každodenným finančným príspevkom nepodporovali zločincov, skrývajúcich sa v redakcii a vydavateľstve denníka Nový Čas.

  Tento moloch skazenosti, finančne profitujúci na zámernej degradácii národa nemožno v jeho slepej honbe za ziskom reformovať zhora. Je totiž veľmi málo pravdepodobné, že by ľudia, pracujúci v jeho redakcii a vydavateľstve dokázali prehliadnuť, ako veľmi škodia nášmu národu. Že by dokázali prehodnotiť vlastné postoje i obsah svojho periodika.

  Tento moloch skazenosti možno zničiť iba zdola a síce tým, že sa v poznaní jeho pravej tváre, ktorou je zlo, nemravnosť, skazenosť a neľudskosť od neho odvráti jeho vlastná čitateľská obec. Tá čitateľská obec, ktorej sa niekto arogantne a zlomyseľne smeje priamo do tváre a ktorej ľudská dôstojnosť je ponižovaná každým novým číslom denníka Nový Čas.

  M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Tento text je výpoveďou človeka, ktorý sám o sebe tvrdí, že našiel Pravdu. Snáď jeho osobné prežitia aspoň v niečom napomôžu tým, ktorí skutočnú Pravdu ešte len hľadajú.
 

  V najhlbšom vnútri každého z nás tkvie presvedčenie o existencii absolútnej a univerzálnej Pravdy, ktorá aj vskutku jestvuje. A spolu s presvedčením o jej existencii sa v nás nachádza aj túžba po jej nájdení a poznaní. Samozrejme, ale len u tých, ktorí to načisto neprehlušili každodennými, všednými a zdanlivo omnoho „dôležitejšími“ starosťami.

  Kto si teda aj napriek súčasnému zhonu dokázal v sebe  uchovať živú túžbu po Pravde, na toho číha ešte jedno veľké úskalie a síce, určitá podvedomá, osobná predstava o tom, ako by asi mala táto Pravda vyzerať.

  Je to niečo veľmi podobného, ako u farizejov a zákonníkov pred 2000 rokmi, ktorí mali taktiež svoju vlastnú predstavu o Mesiášovi, takže nakoniec, keď naozaj prišiel, neboli ho schopní spoznať, pretože nespĺňal ich  osobné predstavy a očakávania.

  Kto teda naozaj túži po čistej Pravde, mal by sa v prvom rade vyvarovať podobných, vlastných očakávaní a jeho túžba by mala byť vskutku úprimná a čistá. Čistá, intenzívna a neutíchajúca túžba po Pravde je totiž silou, ktorá napokon takéhoto človeka ku Pravde pritiahne.

  I ja som bol jedným z takto hľadajúcich. Horlivo som skúmal rôzne náboženstvá a duchovné smery, pričom som stále po čase pociťoval, že ma ich náuky vnútorne nenapĺňajú.  Zároveň som ale cítil, že predsa len musí jestvovať niečo, čo mi dá odpovede na všetky moje otázky a s čím sa budem môcť bezvýhradne a plne vnútorne stotožniť.

  No a po veľmi dlhom hľadaní som napokon takéto niečo aj naozaj našiel. Moje vnútro, ktoré túžilo po Pravde a nedoprialo mi odpočinku zrazu jasne pocítilo, že práve toto je ono. Že práve toto je tá jediná a absolútna Pravda, ktorú som tak dlho hľadal.

  Celý proces možno pripodobniť výstupu na horu, pri ktorom človek jednoznačne vie, že ešte nie je na vrchole a preto  musí kráčať ďalej. Ale takisto jasne potom pocíti, že sa už na vrchole ocitol a že už skutočne ďalej ísť nemožno. Cíti, že už vlastní Poznanie, odhaľujúce všetky tajomstvá života a celé stvorenie sa pred ním zrazu otvára ako jedna veľká kniha, z ktorej môže čítať.

  Táto absolútna, jediná Pravda je pripravená a dostupná pre všetkých ľudí bez rozdielu. Iba na úprimnom úsilí každého jednotlivca už záleží, či sa k nej prostredníctvom vlastného úsilia a vlastnej snahy dokáže skutočne dopracovať.

  Ak by ale náhodou v niekom vznikla obava, či snáď nájdenie spomínanej, absolútnej a jedinej Pravdy nespôsobí koniec ďalšieho vývoja treba zdôrazniť, že  tomu tak nie je! Skôr naopak! Skutočný vývoj sa nájdením Pravdy iba začína.

  Pre lepšie pochopenie sa skúsme pozrieť na dnešné, polo vedomé, či skôr slepecké tápanie v poznávaní vecí okolo nás. Nemôže mať konca, pretože čím viac sa poznáva, tým viac sa ukazuje, koľko je toho ešte nepoznaného. Otázku iba zostáva, dokedy tento spôsob „poznávania“ a z neho prameniaci spôsob života naša planéta vôbec ešte vydrží.

  Ak by ale nielen jednotlivci, ale i celý svet dospel k poznaniu absolútnej Pravdy, vývoj by vôbec nezastal, ale naopak, zrazu by sa nám ukázali jeho nedozerné a nikdy nekončiace možnosti. Tento vývoj by mohol byť trvalý a nikdy nekončiaci práve preto, že by sa opieral o poznanie Pravdy .

  Lebo paradoxne, práve súčasný typ pokroku, bez poznania skutočnej Pravdy, bez poznania Zákonitostí vo stvorení, nesie v sebe zárodok istého konca a musí sa  zrútiť presne rovnako, ako sa zrútili mnohé predchádzajúce civilizácie pred ním.

  Jediná a absolútna Pravda teda naozaj jestvuje! Kto ju úprimne a vytrvalo hľadá, ten k nej bude skôr, alebo neskôr pritiahnutý na základe Zákona rovnorodosti. V hmotnosti sa to môže udiať iba hmotným spôsobom, napríklad prostredníctvom stretnutia s nejakým človekom, ktorý už túto Pravdu našiel a snaží sa ju aj žiť, ale napríklad aj prostredníctvom písaného slova, prednášky, rôznych zvukových nosičov a tak ďalej. Týmito mnohorakými a rôznorodými spôsobmi sa teda môže dostať hľadajúcemu prvotného a rozhodujúceho impulzu.

  Tento prvotný podnet však musí on sám ako taký rozpoznať a potom aktívne vykročiť smerom, ktorý mu ukazuje. Odmenou sa mu stane poznanie zázraku života  v jeho skutočnej plnosti, kráse a hodnote, čím získa tak nesmierne mnoho, ako keby bol slepý a zrazu začal znova vidieť. Až vtedy naozaj spozná nádheru života okolo nás, jeho pravé hodnoty, ako aj z dnešného pohľadu priam fantastické možnosti, ktoré každému jednotlivcovi, znalému Pravdy, život vo stvorení poskytuje.

  Všetci vážne hľadajúci si teda môžu byť stopercentne istí, že ak bude ich úsilie po dosiahnutí Pravdy čisté, úprimné a vytrvalé, skôr, alebo neskôr na ňu musia zákonite naraziť. Ich túžba a najmä vnútorná čistota totiž vytvorí na Základe spomínaného Zákona rovnorodosti spojenie s čistou a absolútnou Pravdou.  

  Slová: „Kto hľadá, nájde! Kto klope, tomu bude otvorené! Kto prosí, dostane!“ totiž nikdy neboli slovami prázdnymi. Tieto slová sú veľkým prísľubom pre všetkých vážne hľadajúcich, pretože sa netýkajú ničoho iného, ako toho najcennejšieho, čo človek vôbec môže získať – poznania Pravdy.

  Na záver treba ale zvlášť zdôrazniť, že skutočnú Pravdu nemožno spájať s požiadavkou členstva v nejakej cirkvi, ani zo vstupom do nejakého spolku či organizácie. Pravda, ktorá je výrazom Božej múdrosti, sa prihovára ku každému človeku jednotlivo a vyžaduje od neho iba jediné: Život v súlade s jej Zákonitosťami a to priamo na mieste a v spoločenskom postavení, v ktorom sa v súčasnosti nachádza. Život, čiže reálne každodenné jednanie podľa zásad Pravdy a nie iba nejaké jej slepé uctievanie, na ktoré si ľudia vo svojej pohodlnosti tak zvykli.

M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“
http://www.pre-slovensko.sk