V evanjeliách s nachádza niekoľko, ľuďom nepríjemne znejúcich Kristových slov. Tie sú z tohto dôvodu kresťanskými cirkvami vo všeobecnosti akoby obchádzané a nebývajú stredobodom záujmu kazateľov, ani obsahom ich kázaní. Jednoducho sa o nich mlčí, akoby vôbec neexistovali.

 Jedným z príkladov Kristových znepokojujúcich výrokov je aj toto podobenstvo:

  Istý človek si vo svojej záhrade zasadil strom a čakal, kedy mu prinesie ovocie. Čakal niekoľko rokov a stále nič. Keď ho už prešla trpezlivosť, prišiel k záhradníkovi a riekol mu: vytni ho, veď načo  darmo využíva zem.

  Záhradník však odvetil: pane, počkaj ešte rok, dobre ho pohnojím, okopem a ak do roka nezarodí, potom ho dáš vyťať.

  O čom nám hovorí toto podobenstvo? Je to obrazné vyjadrenie celkom konkrétneho diania, ktoré prebehne vo stvorení.

  Človekom, ktorý zasadil do svojej záhrady strom je Stvoriteľ. Stromom je človek a záhradou stvorenie. Stvoriteľ daroval človeku vedomé bytie, umožnil mu žiť vo svojom stvorení a celé veky trpezlivo čakal na to, kedy „strom“ prinesie ovocie. „Ovocím“ je plné rozvinutie spravodlivosti, čestnosti, ušľachtilosti, dobrotivosti, láskavosti, ohľaduplnosti a ľudskosti v človeku.

  V podobenstve sa teda hovorí, že Boh, ktorý stvoril človeka a umožnil mu vedomé jestvovanie vo stvorení od neho očakáva ovocie plného rozvinutia dobra. Podobenstvo však zároveň hovorí, že Stvoriteľ nie je ochotný čakať donekonečna, ale iba určitý čas. Že každý ním zasadený „strom“ jednoducho musí do určitej doby priniesť ovocie, pretože inak bude vydaný príkaz k jeho vyťatiu, aby darmo nevyužíval zem. Čiže aby už naďalej nemohol zneužívať k zlému láskyplnú možnosť svojho vedomého jestvovania vo stvorení.

  Podobenstvo ďalej hovorí, že ľudia vo všeobecnosti nechcú a nemajú záujem prinášať dobré ovocie a že Stvoriteľ už z tohto dôvodu dal príkaz k tomu, aby boli všetky neplodné a neúrodné stromy z jeho záhrady vyťaté.

  Kto je však onen záhradník, prosiaci Hospodina o zhovievavosť, na ktorého podnet bola lehota ešte o niečo predĺžená?

  Tým záhradníkom je Božia Láska!

  Boh je totiž vo svojej podstate prísny a spravodlivý. Avšak jeho časťou je i Láska. A táto Láska ešte na nejaký čas zadržala ruku jeho Spravodlivosti! Táto Láska prišla medzi ľudí v osobe Ježiša Krista a darovala im Slovo. Slovo im jasne ukazuje, ako majú myslieť, hovoriť a jednať, aby boli schopní priniesť v čo najrýchlejšom čase ovocie, očakávané od Stvoriteľa.

  Ovocná záhrada plná stromov, ktorou je ľudstvo na zemi bola teda okopaná a skyprená Kristovým učením, aby už konečne priniesla zodpovedajúce ovocie čestného, ušľachtilého, spravodlivého a čistého človečenstva.

  Tým, čo však musíme mať ustavične na zreteli je posledná veta Ježišovho podobenstva. Predniesol ju záhradník a tá veta znie: Pohnojím ho, okopem ho a ak do roka neprinesie ovocie, potom ho daj vyťať.

  A celkový obraz tohto neodvratného diania nám doplnia známe slová Jána Krstiteľa: Sekera je už priložená ku koreňom stromov a každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie bude vyťatý a spálený v ohni.

  Bude vyťatý a spálený v ohni!

  Lehota určená k tomu, aby ľudstvo prinieslo očakávané ovocie nie je teda nekonečná. Naopak, táto lehota, ktorá bola milostivým aktom Božej Lásky už raz predĺžená sa čoraz viacej približuje ku svojmu koncu. Blíži sa teda neodvratne čas, kedy začnú byť vytínané všetky neplodné a neužitočné stromy z ovocnej záhrady s názvom Zem. Budú vyrúbané a spálené, aby zem zbytočne  ďalej nezneužívali.

  V záhrade budú smieť zostať iba stromy, prinášajúce ovocie. Takáto je totiž Vôľa Majiteľa záhrady. Ten v nej už viac nechce trpieť neužitočné stromy. Stromy, ktoré z Lásky Božej dostali ešte poslednú šancu, ale nevyužili ju.

  Nemyslime si teda že tak, ako to všetko išlo doposiaľ, to pôjde donekonečna. Nemyslime si, že nečestnosť, chamtivosť, sebectvo, bezohľadnosť, podvod, klamstvo, nečistota a neušľachtilosť,  dnes vládnuce na zemi sa tu budú rozťahovať neustále. Je to skazené a zlé ovocie, ktoré nebude donekonečna trpené v Pánovej záhrade.

  Len z veľkej Lásky Božej bol týmto ľuďom ešte darovaný čas na premenu. Na premenu k lepšiemu! Avšak každý človek, ktorý tento čas na premenu seba samého k lepšiemu nevyužije, bude ako zlý strom vyťatý a spálený v ohni. Bude vytrhnutý a vymazaný z tohto stvorenia  pre svoju skazenosť, neužitočnosť a neupotrebiteľnosť.

  Takáto nekompromisná je pravda o dianí vo stvorení. Pre jej tvrdosť pred ňou zatvárajú oči kresťanské cirkvi, ale nie len oni. Zatvárajú pred ňou oči i všetky duchovné prúdy, smery a náboženstvá, ako i vo všeobecnosti každý jednotlivý človek. Stvoriteľa a Boha chcú totiž ľudia vidieť len ako všetko odpúšťajúceho a všetko milujúceho.

  Áno, Stvoriteľ je milosrdným, milujúcim, milostivým a trpezlivým, ale nikto nemôže jeho Lásku zneužívať donekonečna. Čas, ktorý nám bol až doteraz darovaný sme mali využiť k tomu, aby sme sa stali láskyplnými, dobrotivými, čestnými a spravodlivými. Aby sme jednoducho priniesli požadované ovocie.

  Ak však túto Stvoriteľom darovanú príležitosť správnym spôsobom nevyužijeme a budeme neustále skĺzavať k nečestnosti, nespravodlivosti, sebectvu, chamtivosti, bezohľadnosti, neušľachtilosti, nečistote, povrchnosti a neúcte voči Najvyššiemu, budeme jedného dňa na príkaz majiteľa Zeme a Vládcu stvorenia vyťatí ako zlé stromy  a spálení v ohni. A ten deň sa čoraz viacej blíži!

  PS. Je treba zvlášť zdôrazniť, že tento text nemá spojitosť so žiadnou cirkvou ani náboženstvom. Hovorí iba o splnení, alebo nesplnení požiadaviek Stvoriteľa voči človeku. Tieto požiadavky boli jasne formulované v Desatore, ako i v učení Ježiša Krista.

  Nie je teda rozhodujúce, či je človek v nejakej cirkvi alebo nie. Rozhodujúce je, či vo svojom živote jedná a myslí  v súlade s Kristovým učením.

  Kto takto myslí a jedná prináša dobré ovocie. Kto ale takto nemyslí a nejedná, je stromom neúrodným, ktorý bude musieť byť preto vyťatý, pričom mu nijako nemôže pomôcť jeho formálne členstvo v ktorejkoľvek  z cirkví.

http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š.

Človek kŕmi iba svoje fyzické telo a zabúda na potravu pre svojho ducha. Avšak tak, akoby bez potravy postupne chradlo a nakoniec zahynulo jeho telo, musí tiež bez potravy chradnúť, živoriť a nakoniec i zahynúť jeho duch. Ak sa tak stane, ide o smrť duchovnú.

  Na svete žije obrovské množstvo ľudí, ktorí  zanedbávajú svojho ducha tak, že v nich už len slabučko tlie a oni sa preto ocitajú na hranici duchovnej smrti. Mnohí žijú z tohto dôvodu už iba telom a jeho potrebami. Ale tam, kde je len telo, tam sa začínajú zhromažďovať supy! Lebo živorenie na hranici duchovnej smrti, prejavujúce sa už iba životom telesným nemá vo stvorení absolútne nijaké opodstatnenie.

  Veľmi dobre vieme, čím treba kŕmiť naše telo. Ale čím treba kŕmiť nášho ducha, aby nechradol a nezahynul?

  Treba ho kŕmiť a živiť krásou, čistotou, ušľachtilosťou, dobrom, spravodlivosťou a ľudskosťou. Pestovaním čistých, ušľachtilých, dobrých, spravodlivých a ľudsky ústretových citov a myšlienok, ako aj slov a činov. Toto je potrava ducha, prostredníctvom ktorej mocnie, silnie a prosperuje. Prostredníctvom ktorej je živým, radostným a vitálnym.

  Rovnako, ako teda dbá človek o zdravie a prospech svojho tela mal by dbať i o zdravie a prospech svojho ducha. Lebo podstatou a jadrom každého z nás je práve duch! To sme „my“! To je to naše pravé „ja“, ktoré využíva fyzického tela len ako prostriedku pre život v hmotnosti. Duch je podstatou a jadrom nášho bytia! Je tým najdôležitejším, čo máme. Po smrti nášho tela totiž duch žije ďalej.

  Avšak ak postupne chradne a nakoniec už len živorí náš duch, ktorému sa nedostávalo duchovnej potravy, potom to znamená koniec. Naša, už len čisto telesná existencia stráca zmysel, ak v sebe nenesie živého ducha.

  V evanjeliách sa píše o sudcovi, ktorý raz príde súdiť živých i mŕtvych. Nie však telesne živých a telesne mŕtvych, ako sa to prvoplánovo nesprávne chápe, ale duchovne živých a duchovne mŕtvych!

  Evanjeliá sú totiž spisy duchovného charakteru, hovoriace o duchovných súvislostiach bytia. Preto zmienka o súde živých a mŕtvych nemôže byť chápaná v zúženom slova zmysle ako súd fyzicky živých a fyzicky mŕtvych.

  Takéto chápanie by totiž bolo absolútne nelogické, pretože človek, ktorý dbá o rozvoj svojho ducha bude žiť aj po smrti fyzického tela. A zase naopak, ak človek nedbá o rozvoj svojho ducha a nechá ho strádať, hladovať a nakoniec i celkom pohasnúť, takýto človek je v skutočnosti mŕtvym, hoci ešte fyzicky žije.

  Slová o nevyhnutnom súdení živých a mŕtvych, ku ktorému raz dôjde teda nehovoria o fyzicky živých a fyzicky mŕtvych. Hovoria o duchovne živých a duchovne mŕtvych, z ktorých tí živí vykročia na cestu života a tí mŕtvi na cestu cestu zatratenia.

  Vyživujme preto dobre svojho ducha a starajme sa oň. Nech nám rastie, mocnie a rozkvitá. Tak, ako každodenne doprajeme svojmu telu dostatok potravy, aby mohlo existovať, tak každodenne doprajme i dostatok potravy svojmu duchu, aby aj on mohol existovať. Posilňujme ho a živme napríklad krásou. Krásou všetkého druhu, ktorá ale musí byť čistá a ušľachtilá.

  Živme ho a posilňujme ho našimi dobrými, čistými, spravodlivými a ľudsky ústretovými citmi a myšlienkami. Živme ho našimi ušľachtilými, dobrými a spravodlivými slovami a činmi.

  Potom bude náš duch rásť, pevnieť a rozkvitať. A napokon, keď odloží vonkajší obal svojho fyzického tela bude môcť vstúpiť do nádhernej, jasavej, radostnej a veľkolepej večnej ríše ducha. To je totiž cieľom našej cesty stvorením a zmyslom celého nášho bytia.

  Kto však každodenne nedbá a potreby svojho ducha a neposilňuje ho, kto síce necháva na neho pôsobiť krásu, avšak v jej nečistej a poškvrnenej podobe, koho myšlienky a city sú nedobré, nečisté, nespravodlivé a ľudsky neústretové a takýmito sú i jeho slová a činy, duch takéhoto človeka trpí akútnym hladom a čoraz viacej chradne. Nakoniec už len ako maličké svetielko slabo bliká a pomaly pohasína. To je potom stav, v ktorom človeku zostáva už len telo s jeho pudmi a s jeho rozumom.

  Cit, ktorý je prejavom ducha sa stratí. Tým najvyšším v človeku, v ktorom  odumiera jeho duch sa stáva rozum. Takýto človek sa potom stáva duchovne mŕtvym, rozumovým automatom bez citu. Stáva sa chladným, kalkulujúcim strojom, stáva sa hmotou, stáva sa už iba čisto telom. Telom, nad ktorým, ako je napísané v Biblii,  pomaly začínajú krúžiť supy, pretože prakticky ho už možno považovať za mŕtveho.

  Chceme byť vari aj my odstránení z tohto stvorenia ako neživé mŕtvoly? Chceme vari kráčať v ústrety takémuto osudu?

  Ak nie, posilňujme každodenne svojho ducha a doprajme mu starostlivosti, potravy a výživy, aká mu prináleží, aby mohol silnieť a prosperovať. Aby sa v sile krásy, ušľachtilosti, dobra, spravodlivosti a ľudskosti rozžiaril ako jasný plameň, šľahajúci v ústrety večnému spojeniu s nádherou veľkolepej ríše ducha.

  Toto je vízia a toto je cieľ, ku ktorému má smerovať životné úsilie každého z nás.  

http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š.