Rozhliadnime sa pozorne okolo seba! To, čo uvidíme je krajina zatratených! Zatratených ľudských duší! Zatratených nie preto, že by tak učinil ich Stvoriteľ, ale jedine pre ich vlastný nezáujem o Stvoriteľa a jeho Vôľu. Títo úbožiaci sa zatratili sami svojim dobrovoľným rozhodnutím oddeliť vlastnú existenciu od existencie Stvoriteľa a jeho Vôle.

  Zatratenie je život bez Boha a bez potreby Boha! Je to existencia bez vyšších duchovných hodnôt a bez poznania a naplňovania skutočného zmyslu vlastného života. Je to bytie prázdne, plytké a bezobsažné, ktorého ideálom sú len rôzne druhy užívania si ako náhrada za prežívanie skutočnej plnosti života.

  Človek tejto zeme nepozná pravú plnosť bytia, pretože jej je možné dosiahnuť iba snahou o poznania Pána a naplňovanie jeho Vôle. Človek tejto zeme si len užíva, oddelený od Stvoriteľa a jeho Vôle a užíva si o to viac a o to intenzívnejšie, o čo zreteľnejšie podvedome tuší úbohú osihotenosť svojej osobnej existencie, ktorá sa vzdialila od Pána. Ktorá ho nechce poznať a nemá o neho záujem.

   A podvedomé tušenie vlastného zatratenia, vyplývajúce z takéhoto postoja ženie ľudí do ešte väčšieho užívania si. Chcú toho čo najviac stihnúť kým je ešte čas a týmto pomýleným smerom sa o to rýchlejšie ženú k realite vlastného  zatratenia.

  Lebo jedine v Bohu, jedine v poznaní a naplňovaní Jeho Vôle je život! Avšak v nezáujme o Pána a o poznanie a naplňovanie jeho Vôle je smrť! Je záhuba duše! Smrť a záhuba duše, ktoré sú údelom všetkých zatratených! Zatratených z vlastnej vôle a pre vlastný nezáujem o poznanie vecí duchovných a o naplňovanie duchovných zákonitostí.

  Žijeme vo svete absolútneho nezáujmu o Stvoriteľa jeho Vôľu. A to sa netýka len ateistov a materialistov, ale žiaľ aj ľudí, ktorí sami seba nazývajú veriacimi. Väčšina z nich, nech už patria k akémukoľvek vierovyznaniu, má totiž na prejavy toho, čo oni nazývajú vierou presne stanovené miesto a čas. Na tomto mieste a v tomto čase, ide predovšetkým o chrámy a čas strávený v nich, praktizujú svoju vieru. Avšak akonáhle čas vyprší a oni toto miesto opustia, okamžite sa stávajú účastníkmi toho istého života, aký žije materialistická väčšina. Života, do ktorého už ich viera nijako nezasahuje a nemá v ňom absolútne nijaké miesto.

  Takýmto spôsobom väčšina veriacich dôsledne  oddelila svoju vieru od každodenného života. Sú to pre nich dve rozdielne veci, ktoré sa vzájomne nemiešajú. Tým bola viera postavená úplne mimo reálneho života a bez možností akéhokoľvek dosahu naň. Z tohto dôvodu je preto žiaľ každodenný život väčšiny veriacich v podstate taktiež poznačený  nezáujmom o Stvoriteľa a jeho Vôľu, pretože toto sa musí a má prejavovať v ich bežnom živote.

  Len sa napríklad pozrime na nejaké neviazané spoločenské stretnutie, ktorého sa zúčastňujú ako ateisti, tak i veriaci. Môže to byť stretnutie kolegov z práce, priateľov, rodinných známych a podobne. Skúsme sa započúvať do rozhovorov, ktoré medzi sebou vedú. Veľa sa žartuje a načína sa množstvo rôznych tém. Tém vážnych i menej vážnych, avšak málokedy počuť niečo, čo by súviselo s hodnotami duchovnými. A ak by aj náhodou niekto s niečím podobným začal, buď sa to uhrá do stratena a odbije žartom, alebo to budí podozrenie s príslušnosti k nejakej sekte. Ak  človek hovorí o tisícorakých bezvýznamných hlúpostiach, ak rozpráva stupídne vtipy je to pre všetkých omnoho prijateľnejšie, ako nejaké vážnejšie rozoberanie vecí duchovných. Na bežnom, neformálnom stretnutí by to pôsobilo ako niečo zvláštne, ba až nežiaduce.

  Inými slovami povedané, ľudia sa medzi sebou bavia o tom, čo ich zaujíma, čo má pre nich zmysel a nejakú cenu a hodnotu. Ak medzi sebou vo chvíľach uvoľnenia nehovoria úplne prirodzeným spôsobom i o veciach duchovných tak, ako o mnohých iných veciach znamená to, že ich to nezaujíma, nemá to pre nich zmysel ani nijakú cenu a hodnotu. Avšak ak v ľuďoch niet v každodennosti života záujmu o veci duchovné aspoň v takej miere, ako o mnohé iné, je to jasným vysvedčením ich nezáujmu o Stvoriteľa a o poznanie jeho Vôle.

  Ale takýto nezáujem sa rovná dobrovoľnej ceste k zatrateniu. A práve preto môžeme túto zem pokojne nazývať krajinou zatratených. Veľká česť tým nemnohým výnimkám!

  Kristus, Syn Boží, ktorý prišiel na zem v splnomocnení Boha kedysi riekol: Kto miluje svojho otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden! Kto miluje svojho muža alebo ženu viac ako mňa, nie je ma hoden! Kto miluje svojho syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden!

  Kto na tejto zemi je teda hoden Pána a jeho milosti? Kto je hoden života a ďalšieho nepretržitého bytia, ktoré je možné iba v Bohu a v poznaní a naplňovaní jeho Vôle? Kto miluje Pána takou mierou lásky, akú on požaduje? Nadovšetko ostatné? Kto je schopný dosiahnuť takto vysoko nastavenú latku?

  Kto ju však schopný dosiahnuť nie je a ani sa o to nesnaží, ten sám nie je hoden lásky, pozornosti, ochrany a milosti Pána, pretože on sám sa od Neho odpája a odčleňuje. Takýto človek tým zatracuje samého seba.

  Existuje tisíc rôznych vecí, o ktoré sa ľudia zaujímajú, o ktoré sa snažia a ktoré považujú za dôležité. Ale na to najdôležitejšie nemyslia, o to najdôležitejšie neusilujú a ani ich to nezaujíma. Nemajú v sebe záujem, chuť a snahu poznávať Vôľu Najvyššieho a jeho Zákony, podľa ktorých by sa snažili žiť. Tým si však sami nad sebou vynášajú rozsudok smrti.

 Lebo každému človeku sa nakoniec dostane toho, čo chcel. Ak chce a usiluje o hmotné veci a pôžitky, mnohé z nich sa mu dosiahnuť aj podarí, aby však napokon úplne všetko stratil a to i spolu s celým svojim bytím.

  Ak však chce človek naozaj úprimne, vážne a opravdivo usilovať k Najvyššiemu, ak ho zaujíma Jeho Vôľa a jeho Zákony, ktoré sa snaží poznávať a podľa nich aj žiť, takémuto človeku sa dostane daru nikdy nekončiaceho bytia a spolu s ním, akoby na dôvažok mnoho a mnoho iných vecí. Práve tých vecí, za ktorými sa tí ostatní tak pachtili a v slepej honbe za nimi prišli pre svoj nezáujem o Pána o celé svoje bytie.

Existujú rôzne názorové skupiny a združenia, ktoré považujú väčšiu, alebo menšiu mieru telesného obnažovania za jedno najlegitímnejších ľudských práv. Medzi najextrémnejšie prejavy týchto trendov patrí nudizmus a medzi umiernenejšie súčasná, a to najmä ženská móda.  

  Tieto názorové skupiny majú samozrejme mnoho pádnych argumentov, zdôvodňujúcich prečo je to správne, legitímne a žiadúce. Spomeňme trebárs napríklad ten, že človek pochádza zo zvieraťa a u zvierat je nahota niečím absolútne prirodzeným a normálnym. Niečím tak prirodzeným a normálnym, že by to malo byť úplne normálnym a nijakú výnimočnú pozornosť nevzbudzujúcim i u človeka, ktorý je v podstate iba ďalším pokračujúcim článkom dlhodobého evolučného vývoja.

  Pokúsme sa teraz zareagovať na tento názor a poukázať na obrovský rozdiel medzi nahotou zvierat a nahotou ľudí, ktorú spolu nemožno vôbec zrovnávať. Už z povahy veci samotnej, čiže z nepreklenuteľnej druhovej rozdielnosti medzi zvieraťom a človekom totiž vyplýva absolútna nelogickosť ospravedlňovania nahoty človeka, nahotou zvieraťa.

  Každý predsa vie, že človek stojí vo vývoji vyššie. To znamená, že jeho vnútorná podstata je úplne iná, ako vnútorná podstata zvieraťa. V evolučnom vývoji obdržal človek zo zvieracieho sveta iba telo, kým jeho najvnútornejšie jadro – čiže to, čo nás od zvierat odlišuje, je úplne iné. Je ním duch! Duch človeka, ktorého úlohou je preduchovňovať, zušľachťovať a povznášať všetko okolo nás, to znamená aj z evolučného vývoja vzyšlé, hmotné zvieracie telo a pretvoriť ho do výsostne ľudskej podoby.

  Lebo prví ľudia sa svojim telesným vzhľadom podobali viac na opicu ako na človeka, ale duch, prebývajúci v ich vnútri postupným vývojom zušľachťoval ich polozvieracie telo a dával mu ľudskú formu.

  Nahota, spojená s bytostnou podstatou zvieraťa bola prirodzenou a vlastnou ranným štádiám ľudstva na zemi. Ale čím viac duch zušľachťoval telo i všetko vôkol seba, tým viac bola ľuďmi pociťovaná nutnosť zahaľovania sa, ktorá nepramenila iba z potreby chrániť sa pred chladom, ale z čoraz intenzívnejšie sa prebúdzajúcej vlastnosti ducha – studu. Čím bol totiž ľudský duch vyvinutejší, tým intenzívnejšie v ňom rástol pocit studu. Vo všeobecnosti sa totiž nevie, že práve stud je istým meradlom výšky duchovnej úrovne človeka: čím intenzívnejšie je ním vnímaný, tým vyššia je duchovná úroveň daného jedinca.
  Pozrime sa z tohto uhľa pohľadu na dianie okolo nás. Aj v súčasnosti sa na zemi nachádza mnoho komunít a skupín, u ktorých je nahota úplne prirodzená. Avšak takmer vždy ide o komunity, stojace na nižších stupňoch vývoja, žijúce v odľahlých pralesných oblastiach alebo iných, odľahlých častiach sveta, ďaleko od civilizácie. Títo ľudia sú jednoduchí, prirodzení a spontánni, žijúci v symbióze s prírodou, čo by v podstate nebolo zlé, pokiaľ by nešlo o ustrnutie na jednom z nevyhnutných vývojových stupňov ľudstva.

  A teraz, v protipóle sa pozrime na život ľudí v 19. storočí, konkrétne na ženskú módu napríklad v Anglicku, alebo aj v iných častiach Európy, vyznačujúcu sa nosením dlhých sukní, dlhých rukávov a pod krkom upnutých golierov.

  Na týchto dvoch príkladoch vidíme, ako sa výška vzrastajúcej duchovnej úrovne automaticky premieta do zvýšenej potreby kultivovaného zahaľovania tela.

  Počas celej histórie samozrejme existovali i rôzne menšinové trendy, snažiace sa eliminovať pocit studu v človeku, avšak takzvané „moderné“ 20. storočie urobilo v tejto oblasti priam revolúciu. Revolúciu v negatívnom slova zmysle, prostredníctvom ktorej sme začali zostupovať nadol namiesto toho, aby sme kráčali nahor. Onen duchovný úpadok sa prejavil odsudzovaním prirodzeného studu, ktorý začal byť považovaný za zaostalosť a nemodernosť.

  Zdravé cítenie studu nie je však potierané len na hmotnej úrovni vzrastajúcou nehanebnosťou a zvrátenosťou v odhaľovaní fyzického tela. Stud je v ľuďoch programovo eliminovaný žiaľ i v oblasti duševnej a to prostredníctvom duševného odhaľovania sa.

  Vezmime si napríklad také zdanlivo neškodné, mobilné telefonovanie. Človek niekedy až žasne, o akých dôverných a intímnych veciach sú ľudia schopní hovoriť na verejnosti, čo svedčí o tom, že  naozaj strácajú stud.

  Taktiež možno spomenúť, u nás ešte nie v takej veľkej miere ako na západe, rozšírenú módu rôznych psychológov a psychoterapeutov, ktorá je založená na absolútnom duševnom odhaľovaní sa pred iným človekom, čím sa v ľuďoch cielene ničí jedna z najušľachtilejších zložiek ich osobnosti –  zdravý, prirodzený stud, spočívajúci   v bytostnom práve každej ľudskej individuality na zachovanie nedotknuteľnosti osobnej duševnej intimity.

  A tak, pod pojmom „modernosť“ sa ako zvonka – vo fyzickej oblasti, tak i zvnútra – v duševnej oblasti, usilovne rúcajú všetky mantinely zdravého studu a s týmito snahami kráča ruka v ruke celkový duchovný úpadok ľudstva. Lebo, ako už bolo povedané, miera zdravého studu je mierou skutočnej duchovnej úrovne jednotlivca i mierou duchovnej úrovne celej civilizácie. Zákonite totiž platí, že vzostup v pociťovaní studu je zároveň vzostupom spoločnosti, avšak úpadok studu je nevyhnutne úpadkom spoločnosti. A tento úpadok, ktorého jednou z príčin je i strata studu práve prežívame.

http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š.