Je zvláštne, že ľudstvo, a to i pri dnešnom vývoji, sa doposiaľ nenaučilo a takmer vôbec nedokáže využívať jednu z najvyšších a najdokonalejších funkcií svojho mozgu. Ide o epifýzu, nazývanú aj šišinka mozgová.

  Súčasná civilizácia je civilizáciou materialistickou a to so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami. No a jedným z nich je i tvrdé odmietanie existencie všetkého, čo sa nachádza mimo hmoty. Čiže odmietanie vyšších duchovných svetov a odmietanie jestvovania Stvoriteľa.

  Že tomu ale tak je a že tomu tak vôbec môže byť je spôsobené práve neschopnosťou využitia orgánu šišinky mozgovej, pretože táto nám má slúžiť ako určitá anténa, schopná zachytávať podnety a impulzy z vysokých sfér, nachádzajúcich sa nad hmotnosťou.

  Dnes už nikto nepochybuje, že existujú molekuly, atómy, protóny a neutróny, čiže celý obrovský mikrosvet. Ten však existoval vždy a teda i dávno pred objavením mikroskopu. Mikrokozmos bol ale ľuďom dovtedy neznámy a nedostupný. Tento neznámy a pre nás doposiaľ neexistujúci svet mohli ľudia objaviť a jeho objav plne zužitkovať až po vynájdení mikroskopu.

  No a podobne je to aj s vyššími duchovnými svetmi a existenciou Stvoriteľa. Ak by ľudia dokázali správne využívať orgán šišinky mozgovej, nosiaci vo svojej hlave, stal by sa pre nich tento záhadný a nepoznaný svet obdobne vnímateľným a uchopiteľným, ako svet hmotný. Jeho existencia by sa stala nezvratnou, pretože človek má k jeho poznaniu v sebe, čiže vo svojom mozgu všetky predpoklady.

  Ako ich však aktivovať a správne využiť?

  V oblasti zhluku nervových buniek v blízkosti srdca, nazvanom srdcová pleteň sídli náš duch - naše skutočné a pravé „ja“. Do tej oblasti vždy smeruje náš prst vtedy, ak hovoríme o sebe samých.

  Hlasom nášho ducha, hlasom našej skutočnej a pravej osobnosti je hlas citu, alebo inak povedané, hlas svedomia. Ak mu začneme viac načúvať, je nám tento tichý hlas schopný v každej životnej situácii ukázať ako jednať správne, dobre, čisto a spravodlivo. K tomu netreba žiadneho štúdia a žiadnej námahy. Túto schopnosť nosí vo svojom srdci - vo svojom duchu každý z nás úplne rovnako. Človek musí iba dbať, aby  nenechal tento tichý hlások prehlušiť niečím iným.

  Aby tomu v nijakom prípade nemohlo dôjsť a aby sme mali v hmotnom svete pevnú oporu v rozlišovaní správneho od nesprávneho, boli nám z vysokých duchovných sfér, a to prostredníctvom k tomu vyvolených ľudí, ešte navyše sprostredkované jednoduché zásady pre správny život človeka vo stvorení. Sú obsiahnuté v Desatore a v Kristovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.

  Tieto zásady boli ľudstvu dané nie v zmysle základu pre vznik rôznych cirkví, ale jedine v zmysle ich praktického a každodenného využívania v reálnom živote. Ak by sa ľudia riadili vo všetko svojom myslení, cítení, reči a jednaní hlasom svojho svedomia a korigovali by to Desatorom a Kristovým učením o láske k blížnemu, ak by túžili byť čoraz lepší, čistejší a spravodlivejší, práve touto ich túžbou a touto ich snahou by sa stále viac a viac rozochvieval orgán šišinky mozgovej. Ako anténa by sa čoraz čistejšie nalaďoval na vysoké sféry podobne, ako je tomu pri ladení rádioprijímača, ktorý musí byť naladený na rovnakú frekvenciu s vysielačom. Kým nie je naladenie dokonalé, nie je dokonalý ani príjem. Toto ladenie  vykonávame naším vlastným, čistým a spravodlivým životom. To sa dá dotiahnuť až do dokonalosti, totožnej s vnímaním vyššej reality. Hovorí sa tomu osvietenie, alebo vhľad do Pravdy.

  Práve o dosiahnutie tohto stavu sa vždy snažili rôzni mnísi a takzvaní „svätci“ všetkých dôb, ktorí svojim čistým a spravodlivým životom postupne ladili orgán šišinky mozgovej na príjem vnímania vyšších sfér, čím dokázali vnikať do úplne inej reality a objavovať nové svety. Nové svety a nové dimenzie, ktoré žiaľ všetkým ostatným zostávali skryté. Mnohí mnísi si napríklad z tohto dôvodu holili vlasy na hlave práve práve v oblasti epifýzy a to preto, aby bol „príjem“ čo najčistejší. Schopnosť vyciťovania a vnímania vyšších sfér má však v sebe každý z nás a vôbec si k tomu nemusí vyholiť hlavu.

  Ak človek dneška neverí v Stvoriteľa a v duchovné bytie, pretože on osobne to nie je schopný vnímať, neznamená to, že táto vyššia realita neexistuje.  Znamená to, že on sám nebol doteraz schopný využiť činnosť orgánu šišinky mozgovej, ktorej funkciu podviazal vlastným materialistickým svetonázorom,  svojim nespravodlivým, nečistým a necnostným životom a svojim obmedzeným využívaním len a len funkcií veľkého, rozumového mozgu.

  Správnu činnosť epifýzy, ako tej najjemnejšej časti mozgu možno priamo poškodiť napríklad nadmerným požívaním alkoholu a rôznych iných omamných látok a to preto, lebo v mozgu sa ako prvé poškodzujú vždy tie najjemnejšie a najcitlivejšie funkcie.

  Podviazaním a znefunkčnením epifýzy, alebo dokonca jej poškodením sa človek pripravuje o poznanie ďalšieho a zásadného rozmeru bytia, čo možno pokojne prirovnať k tomu, ako keby bol slepým, alebo hluchým. Ako keby bol a v skutočnosti aj je handicapovaný. Takto handicapované materializmom, vlastným nezriadeným životom a využívaním iba veľkého, rozumového mozgu je dnes takmer celé ľudstvo, ktorému je ako nevidiacemu veľmi ťažko vysvetliť, aký nádherný, mnohoraký, farebný a pestrý je skutočný život. Súčasný materialistický svet, podobne ako nevidiaci vníma iba tmu a túto tmu považuje za jedinú realitu. A všetkých tých, ktorí sa mu snažia otvoriť brány k nádhere skutočného sveta, ktorý on nikdy nevidel, všetkých tých považuje iba za bláznov a fantastov. Chyba však spočíva iba v ľuďoch samotných, ale to si dokáže iba málokto priznať.

http://kusvetlu.blog.cz/    v spolupráci s M.Š.

Koniec sveta! Posledný súd! Podobné slová a výstrahy bolo možné počuť mnohokrát, či už v blízkej, alebo vzdialenej minulosti. Svet však napriek všetkým týmto výstrahám doposiaľ trvá!

  Ale predsa! Sme  skutočne v bezpečí, alebo nám naozaj niečo hrozí? Aký je vlastný dôvod a pravá príčina podobných výstrah a nástojčivých upozornení? Sú úplne neodôvodnené?

  Ľudové úslovie hovorí: „Bez vetra sa ani lístok nepohne“. Čo ak na tom predsa len bude niečo pravdy? Čo keď po tisícke falošných výstrah príde nakoniec tá jediná a pravá?  

  A nie sme snáď už natoľko otupení množstvom falošných poplachov, že nakoniec nerozpoznáme skutočné nebezpečenstvo? Nebolo práve dosiahnutie stavu absolútnej nedôvery v tejto tak vážnej veci úplne cielene vytvárané nadmernosťou informácii o „koncoch sveta“, ktoré sa nesplnili?  A prečo k nemu vôbec bude musieť dôjsť?

  Osudnou a základnou chybou, z ktorej vyvstáva  všetko zlo na tejto zemi je slepá viera ľudí v silu chladného rozumu a mylné presvedčenie, že je možné a dovolené dosahovať vplyvu, moci, úspechu, blahobytu či akýchkoľvek ostatných výhod i na úkor blížneho.
  Ľudia sa naučili hľadieť iba svoj vlastný prospech, naučili sa kráčať za ním bezohľadne, nepozerajúc ani vpravo ani vľavo. Tieto „ideály“ sa v nich zakorenili tak hlboko, že je nimi poznačený už samotný zrod a štruktúra ich myšlienkového pochodu.
  Avšak história nám podáva dostatok pádnych dôkazov toho, čo podobné zhubné myslenie prináša. Utrpenie, rozvrat a hlodavá nespokojnosť naberajú čoraz väčšie obrátky a všetko smeruje s desivou istotou k jedinému cieľu – k sebazničeniu!
  Z výšin Svetla bol preto zoslaný nositeľ Pravdy, aby ľudstvo nasmeroval k prebudovaniu falošných základov toho, čo oni nazývali civilizáciou. Jeho rada bola jednoduchá; bezmedznú dôveru v chladný rozum je treba nahradiť citom – duchom, to jest, orientáciou k Svetlu; k Bohu – východisku bytia a vzťahy medzi ľuďmi odporúčal upraviť v duchu lásky ku každému blížnemu ako k sebe samému.
  Iba takéto jednanie môže priniesť trvalo udržateľný rozvoj ľudského spoločenstva. Nič iného! Všetko vybudované na akomkoľvek inom základe, nech by sa už navonok zdalo hoci i krásne, dokonalé a veľkolepé nesie v sebe už v základoch skrytý pád.

  Žiaľ ľudská pýcha a domýšľavosť sa snažila vyhnúť tomuto jedinému správnemu riešeniu. Základy, na ktorých budovali svoju takzvanú „civilizáciou“ sa im totiž zdali byť celkom pevné a podľa ich názoru ich vôbec nebolo treba prebudovávať.

  Ľahším a rýchlejším riešením problému sa ukazovalo odstránenie nepohodlného reformátora a umlčanie jeho varovného hlasu. A hoci po zavraždení „nepohodlného rušiteľa pokoja“ jeho náuka naďalej pretrvávala, hoci sa neskôr stala veľkým svetovým náboženstvom a i v súčasnosti sa k nej hlásia milióny, nikdy sa žiaľ nestala skutočne živou. Ak by totiž tie milióny súčasných kresťanov naozaj jednali podľa zásad ich učenia, musel by svet okolo nás vyzerať úplne inak.
  Vždy, počas celej histórie, bolo žiaľ iba málo jednotlivcov ochotných vnášať naozaj do dôsledkov hlboké a jednoduché prvky tejto náuky do každodennosti bežného života.  Mnohí, nazývajúc sami seba kresťanmi, správali a správajú sa reálne podľa úplne odlišných zásad. A keďže menšina naozaj úprimne sa snažiaca kresťanstvo žiť nemohla mať nikdy vplyv na veľké svetové dianie, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k prebudovaniu falošných základov našej civilizácie.        
  Naopak, v slepom nadšení sa na nich budovalo ďalej! Stavba rástla, mohutnela, hýrila krásnou výzdobou a pestrosťou. Sporadicky objavujúce sa trhliny boli s úzkostlivou starostlivosťou rýchlo spevňované, zahládzané a maskované. Ale čím vyššie boli múry, tým častejšie a väčšie sa objavovali trhliny.

  Útlak, hlad, vojny, krutosť, vykorisťovanie, závisť, ohováranie, zvrhlosť, otrávené vzťahy medzi ľuďmi, bezohľadné drancovanie zeme a mnoho iného zla sa stalo už tak očividným, že iba slepý žije doposiaľ v ilúzii, že je všetko v poriadku.

  Čím viacej však bolo trhlín, čím očividnejšie sa pociťovala nepevnosť a neschopnosť základov udržať stavbu, tým viac sa na oklamanie ozývali hlasy ospevujúce doposiaľ nevídaný technický pokrok, vzdelanosť, demokraciu a kultúru. Za všetkými peknými slovami sa však ako jedovatý had skrýval onen už dávno prehnitý falošný základ – dôvera v chladný rozum a úsilie získavať osobné výhody a pôžitky i za cenu utrpenia blížneho. Táto morová rana otravovala všetko, čo počas tisícročí vznikalo a doposiaľ vzniká.
  Tisíce rúk v plytkosti vlastného myslenia kládli usilovne tehlu za tehlou na už chvejúce sa múry ľudskej „civilizácie“. Miliónmi už bolo toto hrozivé chvenie vnútorne vyciťované. Svoju úzkosť, strach a prázdnotu duše sa však snažili prehlušiť zábavami, atrakciami, dovolenkami, horúčkovitou prácou, drogami a neresťami. Nezadržateľne sa ale blíži čas, keď bude vo falošnom snažení položená posledná tehla. Tehla, ktorej váhu už chybný základ neunesie! V blízkej dobe bude zavŕšená tragická reťaz omylov a nič netušiace masy v bezmyšlienkovitej horlivosti položia na múr tú osudnú ...poslednú tehlu.

  Kristus kedysi povedal: Každý, kto počúva moje slovo, ale ho neplní, podobá sa nemúdremu mužovi, ktorý si vybudoval dom na piesku. I prihnal sa príval, rozvodnili sa potoky a duli vetry. A oborili sa na ten dom a on sa zrútil, lebo nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!
  Tieto slová, vyrieknuté pred 2000 rokmi, nie sú určené iba jednotlivcom, ale i ľudstvu ako celku! Ide  totiž o  železnú zákonitosť! Každého, kto všetko svoje konanie nepostaví na jedinom správnom, silnom a pevnom základe...nech už je to jednotlivec, národ, alebo ľudstvo, každého bez výnimky očakáva  skôr či neskôr iba jediné – zrútenie!
  Pyšná babylonská veža, čnejúca do nebies, nazývaná civilizáciou sa zrúti a pochová v troskách svojich staviteľov. Zrúti sa až do samých základov, aby odkryla a odhalia onú zakorenenú chybu, onen nepevný a dávno prehnitý základ, ktorý  zrútenie zapríčinil.
  A až potom, po nevídanom páde, keď veľké utrpenie oceľovým radlom preorie duše ľudí, iba potom bude ich vnútro ako zorané pole konečne schopné prijať semeno Pravdy. Iba potom budú s ochotou položené pravé a pevné základy ľudskej civilizácie.
  To, čo mohlo byť bez väčšieho utrpenia urobené už pred dvetisíc rokmi, bude urobené teraz. Kým vtedy sa to však dalo ešte urobiť dobrovoľne, žiaľ teraz to už bude vynútené hrôzou pádu a hlbokým prežitím vlastnej neschopnosti! Lebo niet inej cesty trvalo udržateľného vývoja ľudského spoločenstva, ako tej, ktorú v geniálnej jednoduchosti zhrnul Kristus do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého! To je základný kameň novej a pravej pozemskej výstavby!
  O spomínanej dobe zrútenia všetkého nesprávneho prorok Izaiáš kedysi riekol:

„Pretože ste opovrhli týmto Slovom
a spoliehate sa na útlak a prevrátenosť
a o ne sa opierate,
preto vám táto neprávosť
bude ako hroziaca trhlina
v zdanlivo nedostupnej hradbe,
ktorá sa zrúti náhle, neočakávane
a bude rozbitá ako keď niekto roztrieska hlinený hrniec,
nemilosrdne a na prach,
že sa  po rozbití nenájde ani len čriepok,
ktorým by sa dalo preniesť ohňa s pahreby
alebo načrieť vody z mláky.“

  A hoci  pád celku je viac – menej neodvratný, môžu byť jednotlivci, ktorí učinia onen zásadný prerod v sebe samých, od mnohého ušetrení. Na nich bude záležať miera trosiek! Oni by mali byť základom človečenstva novej doby, ukazovateľom správnej cesty a duchovnou pomocou pre svoje okolie už v súčasnosti, ako i potom, v neľahkých časoch, ktoré nám žiaľ vlastným pričinením budúcnosť prinesie.

http://kusvetlu.blog.cz/    v spolupráci s M.Š.