Človek by sa nazdal, že pracovníci bánk, vzhľadom k ich nadštandardnému finančnému ohodnoteniu, musia zákonite patriť k spokojným a šťastným ľuďom. Ale nie je to celkom tak.

   V istom osobnom rozhovore sa jedna pani, zamestnaná v banke, svojej známej zdôverila, že už sa ani nevie dočkať dôchodku a to vzhľadom k novým pomerom, ktoré zavládli na ich pracovisku.

  Jednou z týchto novôt bola povinnosť usmievať sa na zákazníkov. Jej plnenie, ba doslova vynucovanie, bolo dohnané ad absurdum a síce, kontrolami nadriadených v prestrojení. Zamestnanci, ktorí sa na takéhoto neštandardného zákazníka – provokatéra, patrične neusmievali, boli následne zavolaní svojimi vedúcimi na osobný pohovor.

  Časom si pracovníci na podobné kontroly zvykli a už, podľa oblečenia i správania dokázali vytušiť, ktorý zo zákazníkov bude pravdepodobne takouto kontrolou.
  Ale na vedúcich miestach to bolo myslené naozaj vážne a keďže sa už takmer nikoho nepodarilo dlhšiu dobu prichytiť, kontrolóri zmenili taktiku a prišli odetí ako bezdomovci. A hurá, podarilo sa! Opäť nachytali mnohých, ktorých úsmev nebol celkom podľa predpisu.

  Toto rozprávanie, ktoré znie takmer neuveriteľne, mi určitým spôsobom pripomenulo dávno minulé, prvomájové zhromaždenia, na ktorých museli ľudia pred tribúnami povinne prezentovať svoju radosť, spokojnosť a úsmev. Našťastie to bolo iba raz v roku, kým chudáci, dnešní bankoví úradníci, sa musia pokrytecky a z povinnosti usmievať každý deň.

  Áno, rôzne spoločenské systémy v dejinách sa snažili a aj snažia, alebo aspoň tak to navonok deklarujú, o vybudovanie natoľko harmonickej spoločnosti, v ktorej by sa spokojný a šťastný úsmev stal úplnou prirodzenosťou.

  Tento cieľ má aj naša súčasná spoločnosť a jej elita, čiže politici, bankári, ekonómovia a podnikatelia sa nás snažia presvedčiť, že im práve o dosiahnutie takejto harmonickej spoločnosti všemožne ide.

  Ako však ale vidieť v praxi, vo väčšine národa aj tak búri nespokojnosť a onen šťastný úsmev nie je prirodzenosťou ani u bankových úradníkov, ktorí majú k tomu tie najlepšie hmotné predpoklady.

  Kto totiž pozná múdre Zákony, panujúce vo stvorení, ten vie, že v žiadnom prípade nemôže byť šťastný a vnútorne spokojný ten, kto s oddanosťou slúži zlodejskému systému. A súčasný bankový systém je žiaľ, jedným obrovským zlodejstvom!

  Uveďme iba jeden z príkladov: Banková lobby v celom takzvanom priemyselne vyspelom svete presadila bezhotovostný styk. Peniaze už teda nedostávajú ľudia priamo v hotovosti, ale na svoje osobné účty. Takmer každý občan štátu má teda svoj vlastný účet, ktorého správa je samozrejme spoplatnená a spoplatnený je i každý vklad a výber z účtu. V celoštátnom a celosvetovom meradle sú to obrovské finančné prostriedky, o ktoré banky každodenne, zdanlivo legitímne, okrádajú občanov. Toto bol skutočný účel presadenia bezhotovostného styku. Bola ním vidina obrovského, bezpracného zisku, založeného na systematickom okrádaní klientov a nie bankami navonok prezentovaná služba a pohodlie pri vybavovaní.

  Avšak ten, kto okráda druhých, nemôže byť nikdy skutočne vnútorne vyrovnaný, spokojný a šťastný! Podľa vyšších Zákonov, ktoré vládnu v tomto stvorení, to jednoducho nie je možné! No a keďže je to v skutočnosti nemožné, musí byť ilúzia šťastia a spokojnosti vynútená prostredníctvom interných nariadení a pod hrozbou sankcií z neplnenia si povinností.

  Podobný represívny spôsob však vedie k pokryteckému rozdvojeniu osobnosti. Vedie k rozporu medzi tým, čo človek vnútorne cíti a tým, ako sa musí navonok tváriť. A ak sme to nútení robiť dlhodobo, môže to viesť i k prípadnému poškodeniu duševného zdravia.

  K prirodzenému úsmevu, vyjadrujúcemu skutočné, trvalé a hlboké ľudské šťastie možno dospieť jedine prostredníctvom úprimnej a nezištnej snahy pomáhať iným a prostredníctvom dodržiavania čistoty a ušľachtilosti vlastného vnútorného života. Teda úplne inou cestou, než akou kráča súčasný bankový sektor.

  Kto má teda v sebe pevnú vôľu k dobru, čiže k pomoci svojim spolu ľuďom a snaží sa o dodržiavanie čistoty vlastných myšlienok, ten skôr či neskôr dospeje k veľkej vnútornej harmónii a šťastiu, ktoré bude potom úplne automaticky sprevádzať i úsmev, spontánne vyvierajúci z hĺbky a podstaty jeho bytosti.

  Samozrejme, že primerané materiálne zabezpečenie má pre život človeka na tejto zemi svoje nezanedbateľné miesto a preto by mal mať každý človek toľko hmotných prostriedkov, aby mohol ľudsky dôstojne žiť.

  Avšak akékoľvek nadmerné hmotné vlastníctvo samo o sebe nemôže urobiť človeka naozaj šťastným, ak nebude vo svojom živote zohľadňovať spomínané, vyššie morálne kritériá.

 Ak teda pôjdete najbližšie do banky a uvidíte všetku tú neúprimnú úslužnosť a úsmevy z povinnosti, nech je vám to živou výstrahou a zároveň pripomenutím toho, že získanie skutočného ľudského šťastia predsa len nespočíva iba v peniazoch.

  M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“
  http://www.pre-slovensko.sk

Súčasná spoločnosť sa nachádza v nesmiernom úpadku. Môžeme si ho ilustrovať jedným, možno banálnym, ale výstižným príkladom, poukazujúcim na hlboký hodnotový prepad, ku ktorému došlo v pomerne krátkom časovom horizonte 10 –15 rokov.

  Keď sme sa totiž pred 10 – 15 rokmi spýtali nejakého malého dieťaťa, čo robí jeho otec, spravidla odpovedalo: Môj otec je murár, lekár, šofér, učiteľ a podobne. Inými slovami, zaoberá sa činnosťou, ktorou prináša do spoločnosti určité užitočné hodnoty.

  Keď však túto otázku položíme menším deťom dnes, mnohé z nich odpovedia: Môj otecko zarába peniažky. O čom to svedčí?

  O nesmierne hlbokom posune smerom nadol, v ktorom sa pre mnohých ľudí stáva nepodstatným vytváranie užitočných hodnôt pre spoločnosť, ale za jednu a jedinú hodnotu považujú iba peniaze. Peniaze, ktoré sa koniec koncov dajú získať aj inak, ako poctivou prácou. Len nech sú a nech ich dosť.

  Uvážme však, že ak sme takto hodnotovo hlboko posunuli smerom nadol v pomerne krátkom časovom rozmedzí 10 – 15 rokov, čo dokážu deti svojim pozorovacím talentom reflektovať v jednej jedinej výstižnej vete, ako hlboko asi duchovne upadlo ľudstvo v dlhšom časovom horizonte 30. 40. 50., alebo 70. rokov?

  Iba postupné zužovanie duševného obzoru, ktoré kráča ruka v ruke s takýmto katastrofálnym duchovným pádom nám neumožňuje vnímať jeho hroznú hĺbku. To je tiež dôvod, prečo mnohí ľudia odmietavo krútia hlavami, ak sa im začne niečo hovoriť o duchovnom úpadku.

  Väčšina z nich totiž spravidla vníma veci iba povrchne a preto, vidiac pred sebou najmodrenejšie autá, neobmedzené možnosti cestovať, krajšie bývanie, internet a iné technické vymoženosti a ešte mnoho iného, na základe trblietavého lesku týchto vonkajších vecí nie sú jednoducho ochotní pripustiť, že by to snáď mohlo byť až také zlé. Naopak, oproti minulosti sa im to javí ako pokrok.

  Ak sa však pozrieme na veci trošku hlbšie pod povrch, nemožno si nevšimnúť onen spomínaný, obrovský hodnotový prepad v každodenných medziľudských vzťahoch a to vo všetkých oblastiach života. Ľudia síce kedysi mali hmotne naozaj menej, ale boli oveľa srdečnejší, vzájomne ústretovejší a ochotní si pomôcť, jednoducho povedané, boli oveľa lepší. Za hmotný pokrok platíme príliš vysokú daň, ktorou je strata ľudskosti. Je potom naozaj takýto pokrok možné vôbec nazvať pokrokom?

  Áno, ľudská civilizácia budí pri povrchnom pohľade zdanie rozkvetu, ale vo svojom vnútri je zasiahnutá rozkladom, nadobúdajúcim doslova tragické rozmery. Naša civilizácia sa v skutku podobá nabielenej, honosnej a majestátne navonok pôsobiacej hrobke, ktorá je však vo svojom vnútri plná hniloby a najrôznejšej nečistoty.

  Tak napríklad konkrétne školstvo sa stalo iba bezduchým vymývaním mozgov informáciami, z ktorých sa v praktickom živote využije iba zlomok. Zdravotníctvo sa zvrhlo na tupé potláčanie dôsledkov, bez poznania skutočných príčin. Jeho osobitou kapitolou je farmaceutický priemysel, ktorého úlohou v skutočnosti nie je liečiť a vyliečiť, ale čo najdlhšie udržiavať pri živote potencionálnych klientov, ktorí sa nastavením na určitý druh udržiavacej „liečby“ stávajú istým zdrojom príjmov po celý ich ďalší život.

  Ale poďme ďalej: Bankovníctvo sa snaží bezpracne zarobiť čo najviac tým, že sa iným požičiavajú požičané peniaze. Podnikateľská sféra je skrivená snahou väčšiny takzvaných podnikateľov vyžmýkať zo svojich zamestnancov čo najväčší výkon za čo najmenej peňazí. Právne služby sa stali sofistikovaným zlodejstvom, kde sa namiesto službe pravde a spravodlivosti slúži tomu, kto viac zaplatí. A tak ďalej a tak ďalej. Pokrivené, znetvorené a základného rozmeru človečenstva sú v skutočnosti a vo svojej skrytej vnútornej podstate zbavené všetky odvetvia ľudskej činnosti. Takéto niečo je však istou cestou do záhuby.

  Ako teda zastaviť tento úpadok a nasmerovať spoločnosť nahor? Ja osobne vidím dve cesty. Prvou z nich je cesta osvieteného vládcu. Nie je tomu totiž tak dávno, kedy sa Tomáš Garique Masaryk snažil vybudovať spoločnosť na rešpektovaní Zákonov Božích. A ak odhliadneme od všetkých chýb, ktoré sa v danom období urobili, úplne rovnaké tendencie mal aj prvý Slovenský štát.

  Snažiť sa vybudovať spoločnosť na rešpektovaní Zákonov Božích! To je čosi nevídaného a v dnešnej dobe priam neuveriteľného! Žiaľ, odvtedy ľudstvo nesmierne hlboko duchovne upadlo, takže je skutočne otázkou, nakoľko reálnou je objavenie sa osvieteného vládcu v dnešnej dobe. Každopádne ale táto možnosť zostáva naďalej jednou z možností.

  Druhou, omnoho reálnejšou cestou je cesta zdola, spočívajúca v žití skutočných, pravých a budujúcich hodnôt, ako je spravodlivosť, česť, ľudskosť, srdečnosť, ústretovosť a snaha pomáhať iným. Jedine život v súlade s týmito hodnotami môže totiž, ako to jediné, zastaviť súčasný úpadok spoločnosti a nasmerovať ju nahor.

  Lebo aj napriek spomínanému úpadku, ktorý zhubne zasiahol všetky odvetvia ľudskej činnosti, v každom z nich sa predsa len nachádzajú ľudia, ktorí dokázali zostať vnútorne verní vyššie spomínaným ideálom. Ľudia, ktorí sa cítia sa vo svojom okolí osamotení, pretože sa nemôžu stotožniť s tým, čo sa deje vôkol nich.

  Sú to ale práve oni, čo tušia veľkú pravdu, spočívajúcu vo fakte, že iba život, v ktorom sa ľudia riadia vyššími hodnotami, môže nasmerovať spoločnosť k výšinám, k skutočnému, reálnemu a dlhodobo udržateľnému rozvoju a pokroku. Že jedine takýto život má skutočný význam a skutočnú hodnotu.

  Áno, je to presne tak! Spravodlivosť, česť, ľudskosť a snaha pomáhať iným majú pre vzostup spoločnosti omnoho väčší význam, ako ten najprevratnejší vedecko technický rozvoj bez elementárnych mravných zásad.

  A ak sa život podľa vyššie spomínaných, morálnych zásad spojí s poznaním Zákonov stvorenia, takéto vzájomné prepojenie vytvorí pevný základný kameň novej, zdravej, prosperujúcej a trvalo sa rozvíjajúcej spoločnosti. Pod poznaním Zákonov stvorenia nie je však myslená príslušnosť k nejakej konkrétnej cirkvi, alebo inej duchovnej organizácii. Je tým myslené objektívne, jasné a vecné poznanie Zákonitostí, ktoré hýbu univerzom.

  Jednoducho povedané, obrodenie našej spoločnosti, obrodenie každého jednotlivého odboru ľudskej činnosti spočíva v rukách jednotlivcov, ktorí sú ochotní žiť svoj život podľa vyšších morálnych zásad. Z nich, z týchto jednotlivcov sa totiž skladá spoločnosť. Čím ich bude viac, tým bude spoločnosť lepšia a zdravšia. Je to naozaj veľmi jednoduché.

  V súvislosti s hospodárskou krízou odznelo napríklad z úst mnohých politikov, dokonca na tých najvyšších postoch  a nie len u nás, ale aj v zahraničí, že súčasná kríza je predovšetkým krízou hodnôt. To je skutočne pravda!

  Ako sa ale táto kríza na celom svete vo všeobecnosti rieši? Iba čisto ekonomickými a hmotnými opatreniami, napríklad šrotovným a podobne. To znamená, dielčím, nekomplexným a teda nedostatočným spôsobom.  

  Ak je totiž dnešná kríza naozaj krízou hodnôt a ak by bol vskutku záujem o jej komplexné a úspešné riešenie, toto riešenie by malo vyplynúť z veľkej celonárodnej diskusie o nevyhnutnej zmene hierarchie hodnotového rebríčka spoločnosti. Lebo práve tie hodnoty, ktoré sme doposiaľ uznávali a preferovali krízu  v skutočnosti spôsobili.

  K niečomu podobnému však nikde na svete nedošlo. Všetky opatrenia proti kríze boli iba ekonomické a svet vo všeobecnosti ďalej žije a verí tým hodnotám, ktorým veril a ktorým žil doposiaľ. A hoci ekonomické opatrenia môžu priniesť určité čiastočné, či už krátkodobé, alebo hoci aj dlhodobejšie riešenia, podobný prístup je v podstate iba zárodkom novej, budúcej a pravdepodobne ešte omnoho väčšej krízy.

  Na teraz nám teda naozaj nezostáva nič iného, ako spomínaná cesta zdola, ktorá však ani zďaleka nie je tak bezvýznamná a tak bez možnosti vplyvu na dianie v spoločnosti, ako by sa mohlo zdať. Veď napríklad i Kristus, ktorý chcel svojim učením taktiež obrodiť vtedajšiu spoločnosť, nešiel cestou zhora, čiže cez elity a vládne posty spoločnosti, ale považoval za omnoho efektívnejšiu cestu zdola, vedúcu cez prostých a jednoduchých ľudí, ktorí by svojim osobným, čestným a spravodlivým životom dokázali obrodiť spoločnosť zdola. Táto cesta je aktuálnou i dnes. Treba ňou iba vykročiť.  

  M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz