Ak žijete v hriechu, je vám fajn. Svojím spôsobom. Necítite sa úplne super, občas prídu záblesky, kedy si hovoríte, že tu asi byť nemáte, že to, čo robíte nie je celkom správne, no napriek tomu v tom pokračujete, lebo to chvíľkové šťastie, ktoré máte, vám za to momentálne stojí. Rozmýšľate nad tým, že by ste z toho všetkého vycúvali a znovu sa vrátili ale nejako sa vám do toho nechce, viete, že to bude stáť veľa námahy a nebude to príjemné. No viete, že nakoniec to bude oslobodzujúce, no nechce sa vám trpieť pre vyššie dobro. To sme my ľudia, chceme si žiť príjemne vo svojej bublinke a snažíme sa všemožne vyhnúť niečomu, do čoho by sme mohli naraziť. Predsa nechceme, aby sa nám veci v našej bublinke doprehadzovali.
O tej hre s nožom mi raz kamarát povedal, že najhoršie nie je zabodnutie noža do ruky ale reflex, ktorý človek dostane – potiahne ruku. Myslím, že tak nejako je to aj s hriechom. Nejako si zvykneme žiť s nožom v ruke, ale bojíme sa potiahnuť ruku (keďže diabol sám neodíde). Bojíme sa bolesti, ktorá nás bude čakať a je nám príjemnejšie žiť s nožom v ruke. Všetci vieme, že ak máme niečo v rane, musíme to vybrať a ranu dezinfikovať, inak by nám mohla začať hnisať.
Možno sa nám nezdá vytiahnutie noža z ruky ako najlepší nápad a bojíme sa trpieť. Možno sa nám nechce vyhnať diabla zo svojho života, aj keď vieme, v čom mu často podliehame. Možno sa nám nechce odstrihnúť sa od vecí z ktorých máme radosť, ale radostné nie sú.
Skúsme nabrať odvahu a spraviť niečo momentálne bolestné preto, aby sa situácia nestala trvalo bolestná. Spravme ten krok ešte teraz, kým môžeme. Prvý impulz musí prísť z našej strany. Keď ho Boh bude vidieť, určite nás nenechá samých
