Mať doma psieho člena je úžasná vec. Nepochybne. Niekedy mám dokonca pocit, že okrem toho, že vie vycítiť, kedy odchádzam z bytu, vie vycítiť aj to, kedy sa potrebujem na niečo sústrediť a mať chvíľu pre seba. Práve vtedy vyhodnotí, že je najlepší čas na hranie. No a odolajte tým psím očiam...

Ale tento článok nemá byť o psoch, tak bez premostenia prejdem rovno k podstate 
Dlho som žila v tom, že veci sú „buď – alebo“. Buď čierne alebo biele, buď dobré alebo zlé, buď pekné alebo škaredé a nič medzitým. Žiadna iná farba, iná možnosť, iný spôsob... Na základe toho som „škatuľkovala“ ľudí do rôznych pomyselných „šuflíčkov“. S odstupom času viem, že to nebolo najsprávnejšie riešenie.  A čo bolo ešte menej správne, že spôsob „šuflíčkovania“ som neaplikovala len vo vzťahu k ľuďom, ale aj vo vzťahu k Bohu. Buď je dobrý alebo zlý. Buď odmeňuje alebo trestá. Buď miluje alebo zatracuje.

Ak ste rodič, ktorý naučil svoje dieťa úspešne bicyklovať a to dorástlo do veku, kedy mu môžete kúpiť väčší bicykel  (taký dospeláckejší, s parádnym zvončekom, prehadzovačkou, prednou a zadnou brzdou), dáte mu inštruktáž v podobe toho, že mu vysvetlíte, ako narábať s prehadzovačkou, ktorý stupeň zvoliť ak pedáluje do kopca a že na brzdenie slúži primárne zadná brzda, môžete ho s vašou hrdosťou a jeho bezpečnostnou prilbou pustiť na cesty. Dieťa vás pozorne počúvalo, takže prvé razy ide podľa inštrukcii, ale jedného dňa ho prerastie zvedavosť a rozhodne sa použiť prednú brzdu pri jazde z kopca. Spadne a po príchode domov vás začne obviňovať, že to všetko sa stalo kvôli vám – vy ste mu dali taký bicykel, ktorý mal prednú brzdu a on bol doteraz zvyknutý brzdiť pedálmi a určite ste chceli, aby spadol. Prečo inak by ste mu taký bicykel darovali?!
Radi by ste mu vysvetlili ako veľmi sa mýli, ale keďže plače, je nahnevané a bolia ho odreniny, nepočúva vás.

Nemá zmysel to, čo píšem, však? Určite by ste svojmu dieťaťu zámerne nechceli ublížiť a určite by ste ho neposadili na ten bicykel, keby predtým nemal zvládnuté základy jazdenia a nevedeli ste, že je dosť rozumný na to, aby bez problémov jazdil na novom bicykli.
Zmysel to možno nemá, ale presne to robíme aj my vo vzťahu k Bohu. S jeho pomocou a inštruktážou zvládame veci, posúvame sa, rastieme... Raz nás prestane baviť brzdiť zadnou brzdou a rozhodneme sa použiť tú prednú, spadneme a začneme obviňovať Boha, že nás trestá za naše „zlé“ správanie. A neboli sme to my, kto namiesto zadnej brzdy zatiahol tú prednú?
Neočakávam, že po prečítaní tohto článku hromadne prestaneme stláčať predné brzdy. Na začiatok úplne postačí, ak prestaneme plakať a priznáme si, že odreniny nie sú trestom ale následkom našich predchádzajúcich konaní.

Dnes viem ako veľmi som sa mýlila. Pri Bohu neplatí „buď – alebo“. Pri ňom platí „jedine“. Jedine dobrý, jedine odmeňuje, jedine miluje.