Pamätáte sa ešte na bludiská, ktoré sa nachádzali väčšinou na stránkach venované deťom? Zvyčajne mali tvar štvorca a ich cieľom bolo vykresliť postave cestu von z bludiska.
Ako malá som kreslila kostrbaté cestičky pomedzi čiary, ktoré predstavovali múry. Občas som pastelkou „narazila“ do múru, ale vždy bol na blízku niekto, kto chytil moju nemotornú detskú ruku a usmernil jej pohyb. Pohyb usmerňoval až kým som znova nenabrala správny smer a nenakreslila celú cestu až k východu.
Predstavme si život ako bludisko - niekedy si to nemusíme predstavovať, niekedy náš život tak aj naozaj vyzerá
. Každý z nás má svoje osobné bludisko, ktoré formujú rôzne okolnosti či ľudia okolo nás. Niekedy sa namiesto toho, aby sme si pokojne kráčali pomedzi múrmi, radšej škriabeme hore na múr, zoskakujeme z neho a stále dookola. Tvrdohlavo si ideme za svojím. Nazdávame sa, že cesta, pre ktorú sme sa rozhodli je správna. Nepočúvame ľudí okolo seba ani hlas v nás, ktorý nám hovorí, čo je správne a čo nie. Nepripúšťame si možnosť, že cieľ sa dá dosiahnuť aj inak, prípadne, že existuje niečo lepšie, ako to, za čím bezhlavo ideme. Sme zaslepení.
Po náročnej ceste plnej zoskokov z výšok, prídeme do cieľa vysilení a unavení. Až tak, že si nevieme vychutnať naplno radosť z toho, čo sme dokázali – prišli sme tam, kam sme chceli. Za sebou máme kopu zváľaných múrov, ľudí, ktorých sme spravili nešťastnými a keď sa pozrieme na seba, tiež nevyzeráme najlepšie.
Čo by sa ale stalo, ak by sme sa rozhodli kráčať po ceste? Určite by sme cestou narazili do nejakého múru. Zakývalo by to s nami. No keď by sme prišli do cieľa, nevideli by sme za sebou spúšť, ale len kroky, ktoré nás doviedli tam, kde práve sme – v cieli.
Snažme sa nový deň začať inak, namiesto štverania sa na múr kráčajme popri ňom a sledujme čo sa deje okolo nás. Sledujme ľudí, pomáhajme im na ich ceste bludiskom. Možno sa na najbližšej odbočke rozdelíme, ale možno práve tá chvíľa, kedy sme kráčali spolu, ovplyvní nielen naše ďalšie rozhodnutia, ale aj tie ich.
Ale čo je hlavné – počúvajme hlas vo svojom vnútri, Boží hlas, ktorý nás smeruje presne tam, kam máme ísť. Nie tam, kam chceme ísť, ale tam, kam máme ísť. Skúsme viac veriť Jemu, ako sebe a svojím paradigmám.
Skúsme viac veriť ruke, ktorá nás drží vždy, keď narazíme do múru a bude nás držať až dovtedy, pokiaľ zase nenaberieme správny smer.