Listujem webom, prechádzam stránky, ľudí, skupiny... všimnem si jednu, ktorej témou je Boh. Pod niektorými obrázkami sa nachádzajú povzbudivé texty. Iné sú zas napísané urážlivo a ironicky. Rozmýšľam, čo núti ľudí urážať Boha. Je to ich strach, nedôvera, povýšenosť, hrdosť...? Boja sa toho, čo ich čaká po smrti, a preto si radšej zakrývajú oči farebnými okuliarmi?! Nedôvera voči niekomu, koho nemôžu vidieť? Hrdosť na to, čo majú a myslia si, že to dosiahli bez Boha? Povýšenosť, ktorá im nedovolí vidieť ďalej od seba? Čo núti ľudí urážať niekoho, kto im je denno-denne na blízku?

Často sa pýtam sama seba, prečo ten, či onen má „všetko“, aj napriek tomu, že nežije životom, na ktorý by mal byť hrdý? Prečo má krásny rodinný dom, drahé auto a polovica banky žije z jeho vkladov? Potom si uvedomím, že diabol pôsobí na ľudí rôznymi spôsobmi. A toto je jeden z nich. Dá ľudom to, čo chcú. To, po čom najviac túžia.  Moc, peniaze, slávu... Zalepí ľuďom oči, a tí si povedia: „Na čo pôjdem do kostola, na čo budem Boha prosiť o niečo, keď všetko, čo som chcel, mám“?

Lenže ísť do kostola neznamená len prosiť, znamená to aj ďakovať. Uvedomiť si, že bez neho by sme boli nikto. Boh znamená aj istotu, že po smrti na náš čaká niečo oveľa krajšie. Zapĺňa prázdne miesto v nás. Zistíme, že mu môžeme bezvýhradne dôverovať, a to vo všetkom. Spoľahnúť sa na neho v každej chvíli nášho života a nikdy nám nepovie nie. A pritom nechce od nás tak veľa. Keď sa nad tým zamyslíme chce len jedno a to, aby sme boli šťastní. Nič viac. Prikázania, ktoré nám dal, nám majú v tom iba pomôcť. Nie sú to zákazy, ale návod, ako žiť lepšie a byť šťastný aj tu na zemi.

Počas vigílie zoslania Ducha Svätého v našej farnosti som sa usadila vzadu a sledovala, čo sa bude diať. Bola to totiž moja prvá vigília. Chvíľu som sa pozerala  na prípravy, chvíľu sa rozprávala s Ním. Môj pohľad zablúdil na modlitebnú knižku. Zobrala som ju a začala v nej listovať, bezmyšlienkovite listovať. Oči mi ostali na modlitbe s názvom „ako sa správne modliť“. Ale čo je to vlastne modlitba? Vieme, kedy sa modlíme? Je to len v nedeľu v kostole? Používame slová, ktoré vieme naspamäť? Používame ich zo zvyku? Preto lebo to tak robia ostatní?

Myslím, že sa modlíme častejšie ako sa nám zdá. Každý jeden rozhovor s Bohom je modlitba. Naša modlitba. Bez strachu mu môžeme povedať všetko, zdôveriť sa mu, vyrozprávať... Môžeme mu povedať všetko a mať istotu, že nás vypočuje. Zdôveriť sa mu s vedomím, že nás pochopí. Vyrozprávať bez obáv, že sa od nás odvráti a odíde za niečím „dôležitejším“. Nech mu povieme o sebe čokoľvek, nemusíme mať strach, že nás prestane milovať. Pretože Jeho láska k nám je nekonečná, záleží len na nás koľko z nej chceme prijať.

Kedy sme sa naposledy úprimne modlili? Nie z modlitebnej knižky, ale zo srdca? Kedy sme sa mu naposledy zdôverili s našimi obavami a strachom, ktorý je v nás? S problémom, ktorý nás stretol? Ako často mu hovoríme o našej láske k Nemu? Sme mu vďační za každý jeden deň po jeho boku? Za jeho ruky, ktoré nás nepúšťajú. Za jeho láskavé srdce, ktoré nezrádza a miluje aj keď my nie? Za jeho bezhraničné odpúšťanie našich prešľapov voči sebe, iným, voči Nemu...
Ako často mu ďakujeme za západ slnka, zelenú trávu a čerstvý vzduch...?

Nechovajme sa ako nevďačníci, ktorí si neuvedomujú, čo majú až pokiaľ to nestratia.
Skúsme ďalší deň začať inak, poďakujme mu za každú príležitosť v našom živote. Za možnosť konať dobro, pomáhať iným, príležitosť stretávať sa s Ním. Ďakujeme za dar viery, ktorým nás obdaril. Prosme, aby sme žili svoj život podľa Neho, tak aby sme boli hodní jeho lásky. Aby sme si spolu s našou snahou a jeho nekonečnou láskou zaslúžili večný život po Jeho boku.

Ďalší z tých - pre mňa krásnych - studených dní, kedy máte pocit, že slnko je na oblohe preto, aby sa usmievalo. S každým studeným nádychom si uvedomíte hodnotu okamihu...

Prechádzam cintorínom a rozmýšľam nad osudmi tých, ktorí sú tu pochovaní. Akási postava kráča smerom ku mne. Je to muž, ale...Nie je to jeden z tých, ktorí trávia večeri po práci so svojou rodinou a zaspávajú v teple svojej postele. Nie je to jeden z tých, ktorí sa nemusia báť zajtrajška.
Pomaly prechádza cintorínom so sklonenou hlavou. Keby ju v tej chvíli, ako sme sa míňali na chodníku, zodvihol, uvidel by v mojich očiach ľútosť a súcit. Ale čo by som ja videla v tých jeho? Pevne verím, že nádej zmiešanú v presnom pomere spolu chuťou a vôľou žiť. Odhodlanie - a napriek všetkým bolestiam aj lásku.

Nedávno letel internetom článok, v ktorom bolo písané o štyridsaťročnej žene, vážiacej iba 27 kilogramov. Zo začiatku normálne dievča prepadlo anorexii. Mnohí ľudia jej v komentároch venovali niekoľko odsudzujúcich, ba priam urážlivých názorov. Je sama a nemá pri sebe človeka, o ktorého by sa mohla oprieť. Napriek tomu verí, že jedného dňa svoj boj vyhrá a opäť bude normálne žiť.  

Obaja títo ľudia majú v sebe nádej. Keby ju nemali, neboli by. Každý z nich verí, že príde deň, kedy sa už viac nebudú trápiť nad prítomnosťou a stane pre nich darom. Ak je človek veriaci, o to ľahšie znáša životné skúšky a ťažké okamihy, pretože Boh je pre neho usmiatym slnkom a hodnotou okamihu.
Nie naša „nezávislosť na nikom“ z nás robí silných ľudí - ale nádej, ktorú prežívame v Bohu.

„Kristus priniesol novú radosť. Radosť, ktorá nachádza v kríži svoj zdroj a nádej, že neskončí ani smrťou, že bude večná.“ (Raniero Cantalamessa)