Prediera sa na povrch tá zlosť, temnota,
kvety vädnú a po tvári stekajú krvavé slzy, búrka prichádza,
miesto duše prázdna diera, diera do sveta druhého,
pocit nekonečnej bolesti čoraz hlbšie zachádza.

Pohľadom vzbĺkne mŕtvy ker,
Listy stromu šedivé,
čierna tmavšou sa stáva
Pohľady tak besné, zúrivé.

Slnko zatemnil mesiac,
slnko mŕtve a chladné,
všetko je zrazu pocit iný,
no nič necíti moje srdce nevládne.

Krv, prelieva sa v žilách posledná.
Život sa končí a netvor spiaci hlboko vo vnútri,
zo spánku sa prebúdza.

Zmena, ktorá neznamená život,
s tou zmenou prichádza pohľad sklopený
a slané rieky, ktoré najprv ruky zmáčali,
menia sa dočervena, pocit vražedný.

Myšlienky strácajú sa v zlosti
a sila ktorú teraz má, ta sila nebezpečná,
čo láme všetky kosti
Sila nekonečná bezmenná.

Čas neexistuje, stráca sa,
diaľka krokom sa stáva,
rýchlosť zmyslov tak neskutočná,
jastrab svoj zrak mi dáva.

Na konci je koniec,
život úplne bez zmyslu,
sen sa obracia v prach,
a v živote za branou železnou,
jediným priateľom ti je strach.

Píšem, tvorím, slovo
k slovu pripájam,
neposlušne myšlienky,
ktoré lietajú sem a tam.

Myseľ tak hlboká, tak fascinujúca,
čo z teba nevznikne...
Nekonečna nemáš.
Čo bolo, raz zanikne.

Myšlienky ostré srdce nielen moje režú.
Myšlienky tiché všade pokoj vnesú.
Myšlienky nemravné na odyseu sa vydávam.
Myšlienky neskrotné reťazami spútavam.

No len málo z nich budú
papier v mene atramentu zdobiť,
tie druhé, bezmenné, ktorých
hýbateľom je anonym ostanú blúdiť,
kým sa nenarodia do života,
by meno mohol som im dať,
by On mohol si ich prečítať.

Život je plátno, myšlienky farby
a my sa každý deň stávame Picassom,
aby život sme dali našim snom.

Chcem cítiť dotyk tvojich pier,
chcem hladiť tvoju hebkú pleť
chcem utápať sa v tvojom pohľade
povedz mi, kedy sa vrátiš späť.

Chcem hovoriť ti slova krásne,
chcem písať ti dlhé básne,
chcem ležať pod oblohou blízko teba
a sledovať ako letí naša hviezda.

Chcem držať ťa pevne v náručí,
chcem cítiť ako sa tvoje vnútro chveje,
chcem zistiť, čo je to za pocit,
čo ma vo vnútri tak silno hreje.

Chcem počuť tvoj hlas,
chcem vidieť tvoj smiech,
chcem cítiť tvoje pohladenie
a zistiť, čo je to hriech.

K čomu ja lásku
prirovnať smiem?
Som zaľúbený,
alebo snívam len?

Kvapka rosy padá
moje pery zmáča,
zavriem oči pomaly
radosť ku mne kráča.

Lupeň krásny červený
v dlani mi zaspáva,
jemný pocit nehy
v srdci mi ostáva.

Mesiac svieti do duše mi,
myseľ mi otvára
a ten krásny sen
v skutočnosť pretvára.

Keď zahľadím sa na tvoj pohľad krásny
na tvoj úsmev pôvabný,
strácam sa v slovách tvojich,
som celkom bezbranný.

Nedokážem povedať ti nič,
nedokážem odvrátiť svoj zrak,
nedokážem premýšľať,
nedokážem pohnúť sa len tak.

Som celkom slabý.
Pocit zvláštny mám,
že neexistuje nič,
že si len ty a ja.

Je to pre mňa ako bič,
rany hlboké v srdci mám,
nič ho už nevylieči,
pomaly umieram.

Lúče slnka hrejivé
hladkajú ti pleť,
vietor šepce do ucha:
Otvor krídla, leť

Zatvor oči pomaly,
ovládnuty tmou,
zanesiem ťa ďaleko
do krajiny snov.

Cítiš teplo pri srdci,
plno lásky v ňom,
myšlienka ti napadne:
,,Ďakujem, že som´´

Ja nemôžem večer spať,
myšlienok plnú hlavu mám,
oči hľadia do prázdna,
v tejto tme som celkom sám.

Myšlienky ma vedú cestou,
ktorou musím kráčať tam,
cestou do hlbín neznáma.
Táto cesta nie je klam.

Obavy v mojom srdci rastú,
no necítim žiaden strach,
lebo viem, že ma vyvedú,
keď kráčam v hustých hmlách.

Je to láska a nádej,
je to posledná časť mňa,
ktorá navždy ostane
až do posledného dňa.

Sníval sa mi krásny sen,
ja videl som v ňom teba.
Na ten sen viac nezabudnem,
ty prišla si sem z neba.

Skončil sa tak rýchlo,
no ja už teraz viem,
to čo sa mi snívalo,
to nebol žiaden sen.

Krásny mesiac svieti,
neviem kam ísť mám,
myšlienku mi vnieti,
niekde kde som sám.

Potom môžem myslieť,
na to na čo vždy,
odkiaľ počas noci
sa berú moje sny?