Bol raz jeden muž, ktorý objavil umenie, urobiť oheň.
Zobral si všetko, čo potreboval a odišiel na sever,
do oblasti večne pokrytých snehom. Jednému tamojšiemu kmeňu
odovzdal svoje umenie, urobiť oheň.
Všetkých to zaujímalo. Tiež im ukázal, na čo všetko sa dá oheň využiť
– môže sa na ňom variť, môže sa ním prikúriť, zohriať  a podobne.
Boli tak vďační, že sa to mohli naučiť!
Ale skôr, ako mu svoju vďačnosť mohli vyjadriť, bol preč.
Netúžil po ich uznaní ani vďake. Šlo mu o to, aby sa mali dobre.
   A tak išiel k ďalšiemu kmeňu a i tam začal ľudom odovzdávať
svoje umenie. Aj oni mali o oheň veľký záujem. Dbali však aj na to,
aby aj ich kňazi boli tiež spokojní s nimi. Tí si všimli,
že za týmto mužom, idú davy ľudí. No oni sami strácali na popularite.
A tak sa rozhodli, že sa ho zbavia.
Otrávili ho, ukrižovali ho, jednoducho, je jedno, ako ho odstránili.
Ale potom, začali mať strach, že sa ľudia obrátia proti ním.
Vymysleli niečo veľmi chytré. Viete čo urobili?
Zhotovili portrét toho muža, a v chráme ho pripevnili na oltár.
Pred neho umiestnili, inštrukcie na zhotovenie ohňa.
Naučili ľudí, ako tento portrét uctievať a ako sa inštrukciam klaňať.
Ľudia to robili poslušne celé storočia.
Uctievanie pokračovalo, ale oheň bol preč.

Voľný preklad
Prevzaté z knihy: „Bdelosť.“
Anthony de Mello