Môžem niekomu pomôcť?
Nie, to v žiadnom prípade, nie. Nenaplním vaše očakávania.
Ja zas očakávam, že nikomu z vás neublížim.
Pocit ublíženia je výsledkom vášho snaženia.
Ak vám niečo pomohlo, tiež je to výsledkom vášho snaženia.
Problém je v tom, že zväčša to, čo si myslíme a ako sa cítime,
si vytvárame my sami, vo svojej hlave.
Včítane toho, že nám niekto pomáha.
  Myslíte si, že niekomu pomôžete, keď sa zamilujete do neho?
Potom vám musím niečo dôležité povedať.
Vy nie ste zamilovaní do niekoho. Vy ste zamilovaní do toho,
čo si o tom človeku myslíte, do svojej predstavy, ktorá je predpojatá
a vytvára si svoje plány. Pokúste sa nad tým na chvíľu zamyslieť.
Vy nie ste zamilovaní do človeka, vy ste zamilovaní do toho,
čo si o ňom myslíte. A to je aj príčina vášho vytriezvenia.
Vaša predstava je v kolízií so skutočnosťou.
„Ako si ma mohol/a tak sklamať. Tak som Ti veril/a,“ poviete.
To je len súčasť vymytia mozgu, zmanipulovaného myslenia,
ktoré má na svedomí spoločnosť.
Vy neveríte nikdy nikomu.
Vy veríte len svojmu hodnoteniu, konkrétneho človeka.
Tak na čo sa to sťažujete?
Vám sa jednoducho nechce  priznať si, že vaše hodnotenie bolo nesprávne.
Preto vytknete: „Ako si ma mohol/a, tak sklamať?“
  A sme pri tom:
Ľudia v skutočnosti nechcú rásť,
ľudia sa v skutočnosti nechcú meniť,
ľudia  v skutočnosti nechcú byť šťastní.
Raz mi niekto múdro povedal:
„Nesnaž sa ich učiť, ako majú byť šťastní,
tým ich dostaneš do problémov.
Nesnaž sa učiť prasa spievať.
Ty premárniš čas a prasa to len dráždi.“
  .......
Takže, je to márne. „Vzdaj to,“ hovorím sám sebe.
Povedz, čo chceš povedať, a vyprázdni priestor.
Keď to niekto pochopí, výborne,
a ak nie, škoda, ale nedá sa nič robiť.

Voľný preklad z knihy "Bdelosť." AdM

Na východe sa často hovorí: „Tí, ktorí vedia, nehovoria, ti, ktorí hovoria, nevedia.“
Vyjadriť to slovami,  to sa nedá, len opak sa dá opísať slovami.
Guru vám nemôže odovzdať pravdu. Pravda sa nedá vyjadriť slovami.
To už potom nie je pravda. To už potom nie je skutočnosť.
Skutočnosť sa nedá vyjadriť slovami.
Guru vám môže len ukázať vaše omyly.
A až keď sa zbavíte omylov, uvidíte pravdu.
A ani potom sa to nedá vyjadriť slovami.
  Tomáš Akvinský, na konci svojho života , nepísal, nehovoril.
Pochopil.
Myslel som si, že dodržiaval to svoje povestné mlčanie len niekoľko mesiacov.
Ale trvalo to niekoľko rokov.
Uvedomil si, že zo seba urobil hlupáka a priamo sa o tom vyjadril.
Je to to isté, ako keby ste nikdy nejedli zelené mango a opýtali by ste sa ma:
„Ako to chutná?“ Ja by som odpovedal: „Je kyslé.“
Ale tým, by som vám dal niejaké slovo, dostal by som vás na falošnú stopu.
Usilujte sa tomu porozumieť.  Ľudia väčšinou nie sú veľmi múdry.
Uchopia niejaké slovo – slovo Písma napríklad – a pochopia ho úplne nesprávne.
„Kyslé,“ odpoviem vám a vy sa spýtate:
„Kyslé ako ocot, alebo kyslé ako citrón?“
„Nie vôbec nie ako citrón, ale kyslé ako mango.“
„Ale ja som mango nikdy nejedol,“ poviete mi.
Nuž s tým sa nedá nič robiť. Ale vy kľudne pôjdete a napíšete o tom doktorát.
Nikdy by ste ho nenapísali, keby ste vedeli, ako chutí.
Ani náhodou. Doktorát by ste napísali o niečom inom, ale nie o mangu.
A až raz konečne ochutnáte zelené mango, poviete:
Ach jaj, urobil som zo seba hlupáka. Nemal som písať ten doktorát.
A presne to urobil Tomáš Akvinský.
Istý nemecký filozof a teológ napísal knihu práve o mlčaní svätého Tomáša.
Jednoducho  sa odmlčal. Nehovoril.
V prológu ku svojej knihe Summa Theologica, ktorá súhrnom zaberá jeho teológiu,
píše: „O Bohu nemôžeme povedať, aký je, ale skôr, aký nie je.
A tak nemôžeme hovoriť o tom, aký je, ale o tom, aký nie je.“
Vo svojom slávnom komentári k Boethiovmu De Santa Trinitate píše,
že sú tri spôsoby, ako poznať Boha:
1.) zo stvorenia
2.) z Božích činov v priebehu histórie
3.) najvyššej formy poznania Boha – poznať Boha tamqam ignotum
(poznať Boha ako nepoznaného).
Najvyššia forma komunikácie o Trojici je vedieť, že nevieme.
Ale toto nehovorí niejaký zenový majster z Východu.
On je kanonizovaní svätec rímskokatolíckej cirkvi, knieža teológov
po celé storočia.
Poznať Boha ako nepoznaného. Na inom mieste dokonca svätý Tomáš píše:
ako nepoznateľného.
Skutočnosť, Boh, božská podstata, pravda a láska sú nepoznateľné,
to znamená, že ich nemôžeme pochopiť našou mysľou.
To by umlčalo množstvo  otázok, ktoré ľudia majú.
My totiž stále žijeme v ilúzií, že vieme. Nevieme. Nemôžeme vedieť.
  Čo je teda Písmo?
Je to narážka, náznak, no nie popis.
Fanatizmus jediného úprimného veriaceho, ktorý si myslí, že vie,
spôsobí viac zla ako dvesto lotrov spolu. Je šokujúce vidieť,
čoho všetkého sú úprimne veriaci schopní, pretože si myslia, že vedia.
Aké by to bolo krásne, žiť vo svete, kde by každý vedel povedať:
„Ja neviem.“
Zbavili by sme sa jednej obrovskej bariéry. Nebolo by to úžasné?

Karl Rahner, jeden z najvýznamnejších teológov našej doby,
napísal krátko pred svojou smrťou dopis, mladému nemeckému narkomanovi,
ktorý ho požiadal o pomoc. Ten mu napísal:
„Vy teológovia hovoríte o Bohu,  ale aký význam môže mať tento Boh pre mňa?
Ako mi tento Boh môže pomôcť zbaviť sa závislosti na drogách?“
Rahner mu odpísal:
„Musím sa vám s úprimným srdom  priznať,
že pre mňa Boh je a vždy bol, celkom  tajomstvo.
Nerozumiem tomu, čo to Boh je. Nik nie je schopný tomu porozumieť.
Máme isté náznaky, tušenie;  a robíme váhave,
celkom nepostačujúce pokusy vyjadriť tajomstvo slovami.
Ale neexistuje žiadné slovo, žiadná veta, ktorá by to mohla vyjadriť.“
A keď hovoril ku skupine teologov v Londýne, povedal Rahner toto:
„Úlohou teologa je vysvetliť všetko prostredníctvom Boha,
a vysvetliť Boha ako niečo nevysvetliteľné.“
Nevysvetliteľné tajomstvo. Nevieme a nedá sa to vyjadriť.
Hovoríme:  „ Ó....   Ó....“
Slová nám len ukazujú smer, nie sú to popisy.
Bohužiaľ  ľudia upadajú  do modlárstva ak si myslia,
že Boh je  totožný s týmto slovom.
Ani človek, strom, list alebo zviera nie je totožný so slovom,
ktoré ho pomenúva.
...............
Jeden medzinárodne uznávaný biblista mi povedal:
„Môj Bože, keď vás počúvam, pochopil som, že som celý život
uctieval modlu!“  Povedal to celkom otvorene.
Nikdy ma nenapadlo, že uctievam  modlu!“
„Nikdy ma nenapadlo, že uctievam modlu. Moja modla nie je z dreva alebo z kovu.
Bola to mentálna modla.“
A títo modlári sú najnebezpečnejší. (Sú aj na týchto stránkach.)
Materiál, s ktorým pracujú, keď vytvárajú Boha, je veľmi chúlostivý – myseľ.
....................
Dag Hammarskjöld, bývalý generálný tajomník Spojených národov,
to veľmi pekne vyjadril:
„Boh neprestane existovať toho dňa, keď prestaneme veriť na osobné božstvo.
Preto ale my umierame, keď náš život prestane osvetľovať slabnúca žiara úžasu,
ktorý sa každý deň obnovuje a ktorého zdroj je za hranicou celkového chápania.“
Nemusíme sa hádať  kvôli nijakému slovu, pretože „Boh“
je len slovo, pojem.
Nikdy nie sú spory kvôli skutočnosti;
spory sú kvôli názorom, pojmom, súdom.
Opusťte svoje pojmy, opusťte svoje názory,
opusťte svoje predsudky, opusťte svoje súdy a vtedy to uvidíte.
„Quia de scire non possumus quid sit, sed
quid non sit, non possumus considerare de deo, quo-
modo sit sed quomodo non sit.“
Toto je predslov Tomáša Akvinského k jeho  Summa Teologica:
„Keďže nemôžeme vedieť, čo Boh je, ale skôr čo nie je,
nemôžeme teda ani uvažovať o tom, aký je, ale skôr aký nie je.“
A jeho komentár k (O svätej trojici),
kde hovorí, že najvyšší stupeň poznania Boha je
poznať ho ako nepoznaného,  tanquam ignotum.
A vo svojej Questio disputate de Potentia Dei (O moci Božej) píše:
„Toto je vrchol ľudského poznávania Boha – poznať, že Boha nepoznáme.“
......
Konečnou fázou v poznávaní Boha je teda poznať, že nevieme.
Naše najväčšie nešťastie je, že toho vieme príliš veľa.
Teda myslíme si, že vieme, to je naše nešťastie.
Preto nemôžeme nič objaviť.
Tomáš Akvinský nie raz povedal:
„Všetko ľudské úsilie mysle nedokáže vyčerpať podstatu jednej muchy.“

Prevzaté a krátené z knihy: „Bdelosť.“

Človek, od narodenia slepý, príde ku mne a spýta sa:
„Čo je to zelená?“
Ako chcete opísať zelenú farbu niekomu, kto je od narodenia slepý?
Použijete analógiu. Pokúsim sa: „Zelená farba je niečo ako prijemná hudba.“
„Aha,“ povie, „ako prijemná hudba.“
„Áno,“ pokračujem, „ukľudňujúca prijemná hudba.“
Príde ku mne druhý slepec a spýta sa:
„Aká je zelená farba?“
Poviem mu, že je to niečo ako hebký satén, jemný a prijemný na dotyk.
Ďalší deň však vidím, ako sa tí slepci mlátia fľašami po hlavách.
Jeden volá: „Je prijemná ako hudba.“ ten druhý: „Je hebká ako satén.“
A nie sú schopní s tým prestať.  Ani jeden z nich nevie, o čom hovorí,
pretože keby to vedeli, tak by stíchli. Áno, sú na tom až tak zle.
Možno ešte horšie.  Jedného dňa potom možno uvidíte jedného z nich
sedieť v záhrade, ako sa rozhliada okolo seba a vy sa ho spýtate:
„Tak, teraz viete, čo je zelená farba.“
Áno, odpovie: „To je pravda. Dnes ráno som ju  počul.“
   Pravda je taká, že ste obklopení Bohom,
ale vy Boha nevidíte, pretože vy „viete“, čo Boh je.
Poslednou prekážkou k schopnosti vidieť Boha je vaša predstava o tom, čo Boh je.
Boh vám uniká, pretože si myslíte, že viete.
To je na náboženstve to hrozné.
To nám hovoria evanjelia, že veriaci „vedeli“, a preto sa Ježiša zbavili.
Najlepšia znalosť Boha je poznať Boha ako nepoznateľného.
Príliš veľa sa hovorí o Bohu, svet už má toho po krk.
Ale je príliš málo bdelosti, príliš málo lásky, príliš málo šťastia, ....
Príliš málo ľudí sa zbavuje svojich ilúzií a omylov,
príliš málo ľudí sa zbavuje svojej naviazanosti a krutosti,
medzi ľuďmi je príliš málo bdelosti.
To je nemoc dnešného sveta, nie je to nedostatok náboženstva.
Náboženstvo by nám správne malo ukázať, ako málo sme bdelí,
ako málo sme prebudení. Pozrite, k čomu sme dospeli.
Choďte do Indie a uvidíte, ako sa kvôli náboženstvu vzájomne zabíjajú.
To môžete vidieť všade.
„Tí, ktorí vedia, nehovoria; tí, ktorí hovoria, nevedia.“
Všetké zjavenia, akokoľvek božské, nie sú nikdy ničím iným než prstom
ukazujúcim na mesiac. Na Východe sa hovorí:
„Keď mudrc ukazuje na mesiac, nevidí ten idiot nič než svoj prst.“  

Voľný preklad z knihy Bdelosť AdM