Možno preto, že dnes kráčam len kvôli ceste samej, zdá sa mi krajšia ako kedykoľvek predtým. Vinice zaliate slnkom, zvlnená krajina, svetlé lesíky. Míňame veľa pútnikov. Nečudo, veď je piatok a v nedeľu je Jakuba, teda je svätý rok - año santo. A len vtedy možno vstúpiť do katedrály v Compostele cez Puerta Santa (Svätú Bránu), ktorú otvára miestny biskup na prelome Silvestra a Nového roku symbolickým prebúraním múrika. Púť vo svätom roku vykonaná ako pokánie alebo z úcty k apoštolovi podľa pápežskej buly vedie k úplnému odpusteniu trestov za hriechy. Samozrejme za štandardných podmienok pre plnomocné odpustky. Pútnikov na ceste je neúrekom a aj stav sveta napovedá, že ľudstvo má toho za ušami dosť. Stretávame dokonca aj jedného Slováka. Je to riadny pútnik, čo si všetko vláči so sebou podľa hesla omnia mea mecum porto. Ideme chvíľu spolu a dozvedám sa ako to funguje. V batohu si nenesie temer žiadne jedlo, to si postupne dokupuje a po každých troch kilometroch nasleduje malá prestávka. Nečudo, veď prejsť 115 km nie je maličkosť. Vyrazil z Tui rovnako ako my, len ide už dlhšie. Pochopiteľne – s takým závažím...
Po ceste otvorenou krajinou nás čaká jediné mestečko na dnešnej trase – Padrón. Vstupujeme do mesta po moste, na ktorom je upevnená galicijská biela zástava s bledomodrým diagonálnym pruhom. Z áut vystupujú ženy v tmavom odeté ako kedysi naše zemianky. Takto vyzerá tunajší galicijský kroj? Mesto sa chystá na fiestu svojho apoštola. Padrón bol totiž kedysi to, čo Compostela dnes. A mal na to plné právo, veď v Padróne bol hrob sv. Jakuba. Aj samotný názov mesta s tým súvisí. Padrón je odvodené od Pedrón - antického míľnika, na ktorom sa vraj uviazala loď ktorá zázračne priplávala s pozostatkami sv. Jakuba z Palestíny a doviezla telo apoštola, do krajiny ktorú evanjelizoval. Podľa inej legendy ho do Španielska dopravili na loďke jeho učeníci Athanasius a Theodorus a ukotvili ju o pedrón. Onen pedrón sa dnes nachádza v kostole Santiago Apóstol. Aby celé toto rozprávanie dávalo zmysel, treba dodať že Padrón bol kedysi prístav kde ústila rieka Ulla do Ría de Arosa, no v 17. storočí bol zanesený pieskom. V nepokojných časoch prvého tisícročia sa na Jakubov hrob asi zabudlo, kým pustovník Pelayo Angelo a pastieri kedysi v 9. storočí nezbadali zvláštnu hviezdnu žiaru... Hrob bol znovu objavený. No v 10. a 11. storočí ohrozovali severné španielske pobrežie Vikingovia a Normani, preto bolo miesto uctievania Sv. Jakuba a jeho pozostatky prenesené ďalej do vnútrozemia – do Compostely. Toľko legendy.
Platanovou alejou po mäkučkom piesku vstupujeme do prvého Jakubovho mesta. Ideme do kostola, dostaneme krásne pečiatky s loďkou, v ktorej leží Jakub. Za jeho hlavou sedí anjel a nad Jakuba sa skláňajú Athanasius a Theodorus. Samozrejme v pozadí je pedrón a celú scénu ožaruje hviezda. Maličké umelecké dielo. Prejdeme ešte cez rieku k druhému kostolu na návrší, no ten je zavretý.
Usadím sa teda na kamennej lavičke pod platanmi pred kostolom Santiago Apostol, na chvíľu poslúchnem doktorku, vyložím si nohu a driemem. Premietam si „diáky“ z dnešného dňa: krásneho bieleho koňa, vyplašeného zajaca v poli, hrdé Galicijčansky v tmavých lesklých šatách, hus vyvádzajúcu mladé v riečke pri padrónskom moste. Cítim na jazyku chuť dobrej španielskej kávy a som aj hladná, no taká unavená, že sa mi ani vstať nechce. Slnko páli ako papričky z Padrónu. Práve nimi je vraj mesto známe v celom Španielsku. V meste mávajú dokonca paprikové dožinky. Vtedy sa servírujú ľahko opečené papričky ako ruleta. Je to absolútna náhoda, či si vytiahnete ostrú alebo normálne stráviteľnú.
Na obzore sa to zazelená. Nie je to obchodník s ešte zelenými feferónkami. Prichádza obrovská skupina skautov z Južnej Ameriky. Mexiko, Brazília – čítam domovenky na košeliach. Prechádzajú popri mne a starší pán sa ma pýta, či tá noha veľmi bolí. Nejak zo mňa vypadne, že nie, že máme v skupine lekára. Onedlho prichádzajú aj naši. Vbehnú do kostola a po chvíli ideme ešte ďalej do časti Padrónu Irria Flavia. Tam je zaparkovaný autobus.
Keď vidím, ako moja predná susedka v autobuse prezerá ponožky s červenými škvrnami a pozerám sa po ostatných nohách, až sa hanbím, že svoju opuchnutú nohu som brala až tak vážne. Iste nedržím v našej skupine rekord v opuchu. Mnohí sa mi na tom zdajú podstatne horšie. Monička je síce unavená, ale v pohode. Robíme si srandu, že začíname byť rodina, všetci sa navzájom podobáme – chôdzou – šmatlaví, krivkajúci ...
Tešíme sa do postele. Dnes budú postele. Autobus nás totiž vezie na ubytovanie v albergue do Arzúy na francúzskej ceste.