Začína sa deň, keď máme prejsť najdlhšiu etapu, vyše 30 km z Redondely cez Pontevedru do Barro. Trochu nám trvá, kým z telocvične nájdeme zase mušľu, ktorá nás povedie Caminom. Vychádzame za mestom a ja na chodníku medzi kukuričným poľom a lesíkom zisťujem, že mi „longá“ noha. Naťahujem elastickú ponožku, dobieham Moničku a ideme ďalej. Lesy, osamelé kamenné statky, záhrady s kapustou pestovanou do výšky a samozrejme vinohrady. No dnešný deň má pre nás niečo zvláštne – atlantický záliv. Modré nebo a modré more. Z mora sa pozvoľna dvíhajú zelené pahorky obodkované červenými fliačikmi striech. Úžasné! Foťáky rytmicky cvakajú na mieste s najlepším výhľadom sa striedajú kandidáti na portréty s idylickou krajinou v pozadí. Mestečko sa volá Arcade. Pred akýmisi domom je umelo vybudovaná jaskynka so sochou sv. Jakuba. Pútnici mu tam nechali darčeky, horia tam zapálené sviečky a pri nich sú papieriky s prosbami a odkazmi pre nebo alebo len mená ľudí, ktorí putovali okolo. Na lístok z madridského metra píšem niečo aj ja.
Lesy, stúpanie, klesanie, čas pre ticho a meditáciu, modlitbu alebo pre rozhovor s neznámymi.
Vstupujeme do Pontevedry . Idem do albergue (ubytovne pre pútnikov) po pečiatku. V albergues a kostoloch majú totiž najkrajšie pečiatky :-) Na recepcii je dlhý rad. Je poludnie a pútnici idúci trasu s ruksakmi sa idú o tomto čase zvyčajne ubytovať. Predo mnou je veľká skupina skautov, mám čas sa poobzerať. Toto albergue je vyslovene pekné. Krásny vestibul s veľkou mapou Portugalskej cesty zaberajúcou celú stenu. V strede je umiestnené príjemné sedenie popri zvyšných stenách sú vitríny so suvenírmi a množstvo zelene. Do štyroch credenciálov mi konečne vtláčajú zelenú pečiatku s Pannou Máriou v klobúku a s palicou. Na pozadí je svätojakubská hrebenatka. Vraciam spolupútnikom credencialy a ideme do mesta so záhadnou Madonou. Tajomstvo sa nám odkrýva samo, ba priam bije do očí. Na slnkom zaliatom námestí sa vypínajú dve barokové veže na polkruhovitom priečelí kostola Panny Márie pútničky. Kostol má pôdorys hrebenatky a je zasvätený Panne Márii, ktorá je na hlavnom oltári s Ježiškom v náručí oblečená ako dávna pútnička na Camine. Skrátka Panna Mária v klobúku s mušľou, v plášti a palicou v ruke. Krásna ale zvláštna a spočiatku zdanlivo nezmyselná predstava. Pozriem hore na reliéf pod stropom a začína mi svitať skadiaľ Španieli zobrali predstavu Panny Márie pútničky. Na reliéfe je útek do Egypta – niekoľko stokilometrové camino. Určite to nebolo ľahké. Mária iste vie, čo je to putovať. Najprv Ain Karem, potom Betlehem – Egypt, potom Egypt – Galilea, potom s Ježišom tri roky na cestách. Čo bolo ďalej vieme len v náznakoch. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, teda ďalšie putovanie. Už sa až tak nedivím, že miestni uctievajú Pannu Máriu ako ochrankyňu pútnikov. Pútnické symboly ako mušle, palice, calebazas (nádoby na vodu zhotovené pravdepodobne z tekvíc, ktoré používali dávni pútnici) sú v kostole všadeprítomné ako súčasť výzdoby.
Čoraz viac cítim bolesť na okraji pravého chodidla. Je to tupá bolesť. Futrujem sa Novalginom, veď sme ešte len v polovici dennej etapy.
Pontevedra má 70.000 obyvateľov a je to prastaré mesto založené Rimanmi. Na tieto doby upomína aj názov mesta odvodený od latinského Pontis Veteris (starý most). No do histórie zamilovaní domorodci tvrdia, že ich miesto je oveľa staršie. Vraj ho založil hrdina trójskej vojny Teukros, ktorý po dlhom blúdení pristál na mieste dnešnej Pontevedry. Antického hrdinu dnes pripomína šarmantné námestíčko Praza do Teucro v starom meste obrúbené pomarančovníkmi. Hodím naň len rýchlo očkom. Skôr pozerám po tabuliach s ponukou menu pre pútnikov. Nič vhodné nenachádzame. Vyzerá to tak, že budeme celý deň na „o#######j strave“ – ovocí, vode a muesli tyčinkách. Opúšťame mesto.
Lúky, vinice, les, trochu blata a potom zas slnko, horúce slnko. Ale ideme romantickou krajinou. Prešľapujeme už len z nohy na nohu a v bare v najbližšej dedine si Monička objednáva vegetariánske bocadillo (obložený chlebík) a ja ako tapas chobotnicu. Zvedavosť mi nedá. Galícia je vychýrená kuchyňou z plodov mora, nuž čakám, čo mi pristane na tanieri. Chobotnička je vkusne nakrájaná na jednohubky, pláva v olivovom oleji, je zasypaná paprikou a trčia z nej špáradlá. Jednoduché. Kým môžem povedať aj jednoduché a chutné, musím si na nové jedlo privyknúť. Chobotnicu predsa len človek neje každý deň a trochu mi trvá kým jej prídem na chuť. S chlebíkom a bielym strikom a hlavne s vyše 20 km v nohách som ochotná kŕmiť sa aj týmto čudom. Po krátkej prestávke ideme ďalej.
Polia, cyklisti. Na ceste sa v malých skupinách posúva vpred osadenstvo nášho autobusu. Modrá značka s zo žltou mušľou a pod ňou vystriekaná 50. Pri tomto míľniku sa fotíme. Vyše polovicu cesty už máme za sebou. So svojou boľavou nohou poskakujem od radosti ako španielsky futbalový fanúšik v Južnej Afrike. Na dnes je to všetko – Bohu vďaka.
Pretože pre našu veľkú skupinu bol problém nájsť ubytovanie, autobus nás odváža späť do Redondely. A zajtra nás na toto miesto znova privezie. Cestou si ešte raz prezerám krajinu, malebné pahorky a dediny. Som vďačná, že sedím, ale aj za to, že som išla celý deň a mala možnosť pomaly spoznávať krajinu. Ohmatať ju nohami, nadýchať sa jej, počúvať ťažbu dreva v lese, ale aj šum eukalyptového lístia i príbehy iných pútnikov. Načúvať sebe a Bohu. Vidieť krásu v obyčajnosti.