Časť Camina, ktorú sme prešli my, nie je ani Grand Canyon, ani dych vyrážajúca panoráma z nejakého tatranského alebo alpského štítu. Úchvatné pohľady sa síce občas naskytnú, ale skôr ide o „obyčajné“ putovanie po poľných a lesných cestách cez kamenné dedinky a zelené vinohrady, píniové a eukalyptové lesy, občas po asfaltke. Možno je tu tá obyčajnosť naschvál daná od Boha, aby nevyrušovala od cesty k sebe a od opätovného učenia sa žasnúť nad maličkosťami a tešiť sa z nich. Pre moju uponáhľanú dušičku bolo balzamom, prizrieť sa bližšie na súmernosť píniovej šišky, zhíknuť aké dlhé ihličie majú tamojšie borovice, objaviť, že kivy majú listy ako veľké zelené srdcia a že hortenzie vôbec nie sú smutné kvetiny, ale v ich modrých kvetoch sa môže zračiť nebo. V páľave dňa som mala radosť z vetra a vody v fontánkach pre pútnikov.
No to najdôležitejšie sa deje vo vnútri. Cesta je lemovaná živými podobenstvami a kto má oči na pozeranie, nech sa pozerá. Sú veci intímne a nadovšetko dôležité, ktoré si ako perlu v svätojakubskej mušli donesie každý pútnik. Sú však také osobné, že o nich písať nebudem. Skôr sa podelím s maličkosťami, metaforami o živote nažitými na ceste.

Quince
Bolo to na okraji Porriña, za mostom nad železnicou stála proteccion civil a navigovala pútnikov. (Ak sa nám s kamarátkou podarilo niekde na camine zamotať, tak to boli mestá. Sú horšie značené ako voľná krajina.) Svojou dvojlekciovou španielčinou sa pýtam chlapíka koľko kilometrov je do Redondely, cieľa etapy. „Quince“, znela odpoveď.  Hovorím si potichu číslovky do desať, nič z toho sa mi veľmi na ginse nepodobá. No možno je to galicijština a tam došlo v porovnaní so štandardnou španielčinou k nejakým hláskovým posunom. Ešte raz si hovorím pracne namemorované číslovky do desať. Mhm, že by cinco? Kreslím do vzduchu veľkú päťku. Chlapík pritakáva a ja jasám, že v tej horúčave pôjdeme už len dobrú hodinku. Pri proteccion civil zbierali pečiatky aj ďalší z našej „veľkoskupiny“ a niekoho osvietilo, aby naznačil chlapíkovi, nech to napíše a ... z 5 bola 15.
Vtedy som si uvedomila, ako často sa mi v živote stáva, že to, čo mi hovoria druhí sa snažím stoj-čo-stoj vtesnať do svojich utkvelých predstáv a ideí. Kto v medziľudských vzťahoch vie síce povedať, čo chce on, ale nechápe, čo hovorí ten druhý ponára sa do sebaklamu. Banalita, načítaná a počutá xkrát. Zažiť to v life prenose je iné. Vtedy to so mnou trklo a spomenula som si na pár podobných oveľa tragickejších nepochopení v mojich vzťahoch.
Epilóg: Večer som sadla na karimatku a učila sa číslovky do 30 :-) toľko kilometrov bolo plánovaných na deň. A čo sa stalo? Keď som si išla na miestnu plaváreň večer zaplávať "proti svalovici" potrebovala som 50 centov ako zálohu do skrinky. Samozrejme, že som ich nemala a musela si ísť vypýtať k tetuške do pokladne... Aj keď sa ti zdá, že všetko potrebné vieš, tak nevieš ;-)