Každý dostávame „credencial“– akúsi knižočku, do ktorej zbierajú po trase pečiatky, ktorou sa pútnici preukazujú v Santiagu de Compostela na úrade pre pútnikov aby získali od miestnej kapituly certifikát, že púť absolvovali. Certifikát sa volá compostela a dnes si ju nejeden Španiel priloží k žiadosti o zamestnanie. Údajne tento doklad zamestnávatelia akceptujú ako iné certifikáty zo vzdelávacích kurzov. Cesta do Compostely alebo Camino je totiž naozaj o.i. aj kurz – sebapoznania.
Prichádzame do Tui na portugalsko-španielskej hranici. Obloha je modrá a mesto na kopci sivé. Omietky sa tu nepoužívajú. Domy sú obložené kameňom a spia. Je ticho, vo vetre sa chvejú zdrapy plagátu sa stene. Môže byť tak osem ráno a v 16.000-ovom mestečku ani duše. Hľadáme žltú šípku alebo štylizovanú žltú mušľu na modrom podklade, ktoré označujú Camino a budú nás najbližšie dni na vyše 100 km sprevádzať. Prvá žltá šípka, ktorú vidím, sa môže niekomu zdať ako sprejerský nepodarok na starom múre. Pre mňa je to ale prvý lúč slnka na ceste. Stúpame po asfalte kľukatou uličkou medzi múrami do kopca, asfaltka sa pod chvíľou mení na kamennú dlažbu. Prichádzame k starobylej katedrále. V rannom slnku sa mi zdá odetá do teplej žltej a kontrastuje so sivými domami. Architektúra je strohá upúta ma len Zvestovaním, Narodením a Troma kráľmi zdobený tympanon portálu i sochy kráľov a prorokov dookola. Modlíme sa prvé Anjel Pána. Von. Katedrála je ešte zavretá. Je príliš skoro.
Hľadáme teda iné miesto, kde by sme mohli získať prvú pečiatku a nájdeme bar. Púť teda začíname v bare :-). Majiteľ Café Boby Bar pečiatkuje 47 pútnických pasov. Prvýkrát držím otvorený svoj credencial, ale po bleskových dvoch lekciách Španielčiny pred odchodom som neschopná si ho vypísať. Všetko je v španielčine (a tak to bolo na celom Camine) Dios ayuda y Santiago. Nech Boh a Santiago pomáhajú. Usilovne odpisujem od ostatných, ako sa vypĺňa prvá strana a v svojom nadšení pre jazyky sa učím nové slovíčka. A pie – pešo, tam dávam krížik, en bicicleta – na bicykli, nie, a caballo – koňmo tiež nie. Aj keď ... ovsené vločky mám so sebou, štvornohého krásavca s rozviatou hrivou však nie. No viem tri nové slovíčka, hoci „koňa“ pre komunikáciu v 21. storočí asi potrebovať nebudem.
Kikiríkajú kohúty a vychádzame z mestečka. Víta nás Galícia. Zelená, s kopčekmi na horizonte, kedysi chudobná, tajuplná s veľmi príjemnými ľuďmi. Moja spolubývajúca na výške, hispanistka, povedala, že Galícia jej tak trochu pripomína rodnú Oravu.
Podla miestnej ilustrovanej mapy za dvoma riekami a troma kostolmi sa nachádza cieľ prvého dňa putovania Redondela.