Archívy

Reklama

Nadšenie pre lásku : Nadšenie pre lásku. Súhrn

Venovanie

Psím sprievodcom môjho života:
patrí medzi nich Peanut Butter, Gubbio a v súčastnosti
tiež Venus, moja milovaná čierna labradorka.
Nebolo dňa, keď by ma nezahrňovali všemožnými prejavmi lásky.
Keď ľudia hovoria, že psi nemajú dušu, buďto nevedia,
čo duša je, alebo nikdy nepoznali psiu lásku.

prevzaté
Richard Rohr

-----

Čo nás ťahá dopredu

František stelesňuje všetko, po čom my ľudia bytostne túžime. Podobne
ako kozmický Kristus /Teilhardova Omega dejín/ ma v sebe silu,
ktorá ľudstvo ťahá dopredu k scholastickej "poslednej príčine" ......
Priťahuje nás jednoducho preto, že sám nevynechal žiadny
kus našej duchovnej cesty. Len skutočne premenení ľudia totiž môžu
premieňať druhých a nastaviť latku ľudstva o niečo vyššie. Práve
takto vyzerá najúčinnejšia pomoc, ktorej je človek schopný.
Závisle formy pomoci nikdy celkom nestačia.
  Pokiaľ sa nachádzame na prvom alebo druhom stupni vedomia
/požadujeme istoty a poriadok, prípadne odpovede a vysvetlenia/
a pokiaľ sa naše očakávania odrážajú aj na systémovej úrovni,
nemáme ani minimálnu kapacitu pre pochopenie ľudí ako je František
alebo Ježíš. Tí celkom jasne dospeli k vrcholu tretieho, nedualistického
stupňa vedomia /"Ja a Otec sme jedno."/ Ján 10,30. Kultúry a cirkvi,
ktoré sa ich snažia interpretovať, sa však pohybujú na prvom stupni.
Už vidíte, kde je problém? Najdokonalejšie príklady ľudstva a božstva
si prispôsobujeme k svojmu vlastnému, pohodlnému obrazu a nijako zvlášť
netúžime po tom, aby sme ich posolstvo dokázali prijať v celej jeho
úplnosti.
  Odborníci na osobný rozvoj tvrdia, že na to, aby si ľudia navzájom
dokázali aspoň trochu porozumieť, musia mať naozaj veľmi dobrý deň.
V histórii sa neustále opakuje ten istý vzorec: prichádzajú proroci
a mystici, ale ľudia sa ich posolstvu zubami nechtami bránia.
  .....
Týchto ľudí obyčajne nemávame príliš v láske - často sa ich bojíme
alebo ich priamo nenávidíme. V tomto prípade je František pozoruhodnou
výnimkou. Niejakým spôsobom dokázal, že si ho zamilovali nie len kresťania,
ale i ľudia, ktorí vyznávajú úplne iné náboženstva, alebo sa považujú
za neveriacich.
  Boh nám teda posiela do cesty osobnosti, ktoré nás ťahajú dopredu.
My kresťania im hovoríme svätí. Nedokážeme sa sami posunúť dopredu,
pokiaľ neuvidíme živý príklad alebo archetyp, ktorý by nám ukazoval smer.
Až potom sa v našom vedomí sformuje presvedčenie, že aj my môžeme byť taký.
Františkov príbeh po stáročia premazáva súkolia ľudského vedomia a svätosti.
To sa potom môže šíriť ďalej ako rieka a prenikať do všetkých miest
na spôsob osmózy. Veľmi silne som to pocítil, keď som bol pozvaný,
aby som na jednom stretnutí doprevádzal dalajlámu. Nepovedal o mnoho viac
ako "moje náboženstvo je láskavosť", ale štadión v Louisville napriek tomu
praskal vo švíkoch a zástupy ľudí siahajúce až za most cez rieku
Ohio tam boli, len preto aby ho mohli vidieť a pokúsili sa ho dotknúť.
  .....
  Františková energia bola v pravom slova zmyslu nákazlivá. Ako hovorí
evanjelium , "vychádzala z neho sila" /Lk8,46/. Náboženstva východu
majú všeobecne väčší cit pre význam osobného príkladu ako kresťanstvo.
Okolo duchovných majstrov sa sústreďujú ašramy a dychtiví žiaci,
zatiaľ čo my kresťania, kanonizujeme svätcov až po smrti, ako keby sme
za živa nevedeli, čo s nimi. V mnohých krajinách, ktoré som navštívil,
som pri tom poznal, že ľudia omnoho viac sledovali moje oči, gesta, potreby,
/ne/prítomnosť úsmevu a /ne/pokoj ako to moje kázanie a náboženské reči.
Pokiaľ mi chýbal výraz a energia, moje prednášky pre nich boli stratou
času.

voľný preklad
Richard Rohr

-----

1. Čo je to mystika?

Je to ako s milencami:
keď je všetko tak, ako má byť, nepoznáte,
kto koho bozkáva.
    -Gregory Orr

Slovo mystika je nešťastné v tom zmysle, že ono samo podlieha
mnohým mystifikáciám - mystika tak je odsúvaná do vzdialenej,
zahmlenej sféry, ktorá sa zdá byť prístupná len niekoľko málo
vyvoleným. Pre mňa mystika znamená jednoducho povedané
poznávanie duchovných vecí cez vlastnú skúsenosť - nie z kníh,
nie z druhej ruky, dokonca ani z tej cirkevnej.
  Väčšina organizovaných náboženstiev - bez toho, aby to bol
ich zámer - nás v skutočnosti odrádza od mystickej cesty,
pretože nám takmer výlučne predpisuje dôverovať vonkajšej
autorite: Písmu, tradícii, najrôznejším "odborníkom na pravdu"
/tomu všetkému hovorím nádoby/ - namiesto toho, aby nás učili
dôležitosti a hodnote vnútornej skúsenosti /teda obsahu/.
Väčšinu z nás dokonca varovali pred tým, aby sme vôbec verili
sami sebe. Rímsky katolíci musia dôverovať predovšetkým tomu,
čo povie cirkevná hierarchia. Protestanti by sa zas mali vy-
varovať vnútornej skúsenosti, pretože je nebezpečná, nebiblická,
teda vlastne nepotrebná.  
  Obe tieto cesty pritom človeku upierajú možnosť skutočne
zakúsiť Boha a vytvárajú mnohokrát pasívnych /alebo pasívne
agresívnych
/ jedincov, alebo ešte horšie, jedincov, ktorí už ani
neveria, že existuje akýsi Boh, ktorého by bolo možné zakúsiť.
Učia nás, aby sme nedôverovali svojej vlastnej duši - a teda
i Duchu Svätému. Porovnajte si tento prístup s Ježišovou známou
vetou:
"Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila."
Toto nepovedal
ľuďom, ktorí pred ním vyznávali niejaké dogmy alebo mu tvrdili,
že je Boh. Neboli skúšaní podľa zoznamu morálnych kritérií
a často ani nepatrili do "správnej" skupiny! Boli to ľudia,
ktorí proste v dannej chvíli s dôverou a otvoreným srdcom
prijímali Božiu milosť a verili, že Bohu na ich duchovnom hlade
záleží.

  Dve významné novodobé hnutia, ktoré sa nevyhýbajú osobnej
skúsenosti, sú letniční kresťania a charizmatici. Domnievam
sa, že ich "krst Duchom" je skutočným príkladom počiatočnej
fázy mystického stretnutia s Bohom. Medzi nedostatky, ktoré
často bránia ďalšiemu dozrievaniu ich mystickej skúsenosti,
patria nedostatočné teologické základy, neznalosť vývojovej
psychológie a určitý sociálny rozmer, ktorý by ich držal
pri zemi, posvätenej vtelením. Bez týchto predpokladov môže
ich autentická skúsenosť viesť k prebujnenému egu, povrchnej,
konzervatívnej teológií a pravicovým názorom. Podstata
a opravdivosť ich mystickej skúsenosti pritom nemizne,
ale ostáva skrytá pod povrchom.
  Je paradoxom, že aj keď sú ľudia vedení k dôrazom na veci
vonkajšie, rovnako sa spoliehajú sami na seba.
My všetci
sa nevyhnutne na svet pozeráme optikou svojho temperamentu,
sme podmienení zážitkami z ranného detstva, svojou mozgovou
činnosťou, spoločenským statusom a očakávaním, vzdelaním,
osobnými potrebami i kultúrne zakotvenými predstavami a pred-
sudkami. Áno, naša skúsenosť môže byť naozaj zavádzajúca,
pokiaľ predpokladáme, že to, ako v dannej chvíli veci vidíme
my, musí byť spoločné všetkým ľuďom. Tento narcistický postoj
našu nedôveru k osobnej skúsenosti len priživuje. Ešte bežnejšia
je situácia, keď si ľudia myslia, že ich skúsenosť pochádza
stopercentne od Boha, a nemajú pritom vyvinuté žiadne "filtračné
mechanizmy", ktoré by im umožňovali spracovať a oddeliť ich
vlastné ľudské domnienky a vplyv ega. Zabúdajú na Pavlove
napomenutie, ktoré nás má učiť skromnosti:
"Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme."
/1Kor 13;9/

  Ako nepadnúť ani do jedného z týchto extrémov? Obzvlášť medzi
laikmi sa v dnešnej dobe opäť objavuje a doceňuje z minulosti skôr
ojedinelá prax duchovného vedenia. Je to osvedčený spôsob, ako
zodpovedne prežívať svoju osobnú skúsenosť s Bohom na základe
Písma, sedliackeho rozumu, súdnosti, psychológie a Tradície
/Tradíciu s veľkým "T" používam pre nemennú, večnú Tradíciu;
tradíciu s malým "t" pre bežne rozšírený prístup v zmysle
"takto sa to vždy robilo"/
. Ak skĺbime všetky tieto aspekty,
máme pred sebou azda najlepší spôsob, ako nájsť a nasledovať
"Božiu vôľu". Za veľký prínos v oblasti duchovného vedenia
musíme ďakovať predovšetkým jezuitom, pretože v súčastnosti
môžeme využívať i mnohé ďalšie výborné školy a prístupy.
  Myslím si, že práve františkánska mystika je dôverihodna,
prostá - ale nijako jednoduchá - cesta pre všetkých hľadajúcich.
Odmieta mystifikáciu spôsobenú príliš abstraktným záujmom o doktríny,
moralizujúcu morálku a falošnú askézu / aj napriek tomu sú františkáni,
ktorí sa dali na túto cestu/. Umožňuje ísť do ulíc a osloviť svet,
je "schodná", a preto atraktívna. Nemusíte žiť v celibáte, v izolácií,
nemusíte byť vzdelanejší, ani v žiadnom inom ohľade lepší ako vaši
blížny - ako nám dokazujú mnohí sekulárni františkáni. Tieto cesty
totiž môžu zabraňovať skúsenosti samej: pustovník môže žiť v naprostom
zajatí dualizmu a viesť trýznivý vnútorný život - čo vedie i k trýzneniu
ostatných. Kdežto takí novinári alebo ženy v domácnosti, ktorí nevedia
kde im hlava stojí, ale srdce i myseľ majú nedualistické, môžu osvietiť
a inšpirovať svoje okolie, rodinu a všetkých, s ktorými prichádzajú do styku,
bez toho aby sme viedli akékoľvek zbožné reči. Krásnymi príkladmi sú Nelson
Mandela, Mary Oliverová alebo napríklad Wendell Berry.
  Františkánsku mystickú cestu k Bohu sa pokúsim zhrnúť v konkrétnych
bodoch a odlíšiť ju od ostatných ciest, aby jasne vynikla jedinečnosť
Františkovho ducha. František išiel na dreň a vyhýbal sa prílišnému dôrazu
na nepodstatné veci. Dokonca i Tomáš Akvinský hovorí, že Ježišové učenie
obsahuje veľmi málo pravidiel. Každá okľuka Františkovi musela pripadať
ako pokušenie, podobne ako mladému Budhovi. Pokušením mníchov je z franti-
škánskeho uhľa pohľadu stránenie sa sveta, pokušením púštnych otcov a matiek
askéza. Katolickým pokušením je moralizovanie a celibát, pokušením seminára
intelektuálstvo. Protestantov zas pokúša súkromná zbožnosť a neomylná viera
a pokúšením nás všetkých je zámena prináležitosti k určitej skupine
a praktizovanie rituálov
za skutočne osobné a premieňajúce stretnutie
sa s Bohom.
  Františkova duchovná jedinečnosť a veľkosť spočíva v tom, že sa dokázal
všetkým týmto pokušeniam vyhnúť a preplaviť ich nástrahami. A nielen to,
dokázal,  že pri tom všetkom je možné patriť do skupín, ktoré milujeme.
Poznal, že nutne potrebujeme základný tábor, v ktorom sa pripravujeme
na skutočnú cestu viery, nádeje a lásky. Živé spoločenstvá nás robia
zodpovednými, úprimnými a rozvíjajú nás. František rozhodne nebol
individualistom v modernom slova zmysle.
  Viem, že my františkáni sme nie vždy dokázali svojho otca nasledovať
a vyvarovať sa týchto pokušení. A tiež viem, že zďaleka nie všetci
v skupinách, ktoré sme spomenuli, týmto pokušeniam podliehajú. Poukazujem
na odlišné cesty nie preto, aby som niekoho kritizoval - mníchov, protestantov,
akademikov - ale aby sme jasne videli, ako sa František dokázal vyhnúť
nepodstatným veciam, za čo vďačil predovšetkým svojej intuícií a Duchu Svätému.
Uspel predovšetkým preto, že robil niečo, čo bežní katolíci robiť nemali:
dôveroval svojej vlastnej duchovnej skúsenosti. Spomeňte si, čo napísal
vo svojom Testamente: "Nik mi nehovoril, čo mám robiť."

voľný preklad
Richard Rohr
-----

2. Mystika pre všedné dni.

Františkánska mystika teda skutočne je mystikou, ale je zároveň jemne vyvážená
a pripravená k tomu, aby viedla ľudí nielen k vnútornej skúsenosti, ale tiež
k možnosti zakúšať každý deň hĺbku a krásu všednosti. Najmä preto, že zahŕňa
i zdanlivé negatíva a ide až na úplné hranice našich životov. Zlyhania, tragédie
a utrpenie sa tak naraz stanú najbližšími dvermi k Bohu. Vojsť môžu úplne všetci,
pokiaľ dokážu sami sebe priznať svoju chudobu.
  Neexistuje nič, čo by Boh nemohol a nechcel použiť na to, aby nás spojil
so sebou samým - dokonca ani hriech /felix culpa/. Taká je čistá a prostá
vznešenosť evanjelia, toto je radostná zvesť, ktorá je naprosto úplná vo svojej
sláve, efektivite a univerzalite. František skrátka demokratizuje duchovný život
a hovorí nám, že duchovnou cestou môžeme kráčať i bez života v kláštore, bez
celibátu, moralizovania alebo falošnej askéze, a to v kresťanských /ani mimo-
kresťanských/ spiritualitách nebolo vždy samozrejmé. To preto Chasterton nazýva
Františka "jediným skutočným demokratom na celom svete".
  Pokiaľ je pravda, čo učí Jan Duns Scotus, že Kristus bol prvou myšlienkou
v mysli Boha, pokiaľ je Tajomstvo menom Kristus zjavené už vo Veľkom tresku,
potom milosť prináleží všetkému stvoreniu od počitku vekov - nie je nejakým
neskorším doplnkom alebo prídavkom pre vyvolených a členov cirkvi ani odmenou
len pre dokonalých. To celkom zásadne mení celý duchovný rozmer, v ktorom sme
napospol boli vychovávaní: milosť ako doplnok, príležitostna výplň našich nedo-
konalostí, vec čisto cirkevná, odmena pre dokonalých, a to ešte nie vždy.
  Nezarazilo vás niekedy pri čítaní evanjelií, že aj po dvoch zjaveniach
zmŕtvychvstalého Krista sa apoštoli vracajú  späť k svojmu rybolovu /Jan 21,3/?
Nestali sa z nich kňazi, nesnažia sa získať si teplé miesto v Chráme, necestujú
na viac duchovných cvičení, nechcú ani skladať sľuby, opustiť manželky alebo
získať tituly; dokonca sa ani nedočítame, že by kedysi boli pokrstení alebo
nosili niejaky špeciálny odev okrem odevu pútnika a robotníka /Mt 10,9-10/.
Akonáhle dochádza k totálnej premene ľudského vnútra, nie sú už potrebné žiadné
vonkajšie symbolické potvrdenia, špeciálne klobúky alebo nablýskané insignie
/hoci mne osobne sa veľmi páči pallium, ktoré nosí pápež a arcibiskupi - nosí
sa okolo ramien a musí byť z jahňacej vlny, aby im pripomínalo, že musia byť
vždy pripravení niesť slabé ovečky/.
  Všimnite si tiež, že zmŕtvychvstalý Kristus sa nikdy nejaví ako nadprirodzená
bytosť: v jednom prípade je považovaný za záhradníka, inokedy za pocestného,
inokedy za rybára, ktorý je ochotný poradiť. Zdá sa, že po svojom vzkriesení
vyzera ako ktokoľvek z nás
/Jn 20,15; Lk 24, 13-35; Jn 21,4 /, a to so všetkými
svojimi ranami! Podľa evanjelií a františkánskej spirituality môžeme po každom
skutočnom stretnutí s Bohom ísť kľudne znova "rybárčiť" a vnímať pritom svoje
pokorujúce rany nie ako niečo potupné, ale skôr ako čestný odznak. Práve naše
zranenia nám dávajú túžbu po uzdravení a moc uzdravovať druhých. Henri Nouwen
správne poznamenal, že všetci, čo naozaj majú moc uzdravovať, si v sebe nesú
svoje vlastné zranenia. Väčšina dobrých terapeutov by vám to tiež povedala.
  Opravdivá mystika nám umožňuje "rybárčiť" z opačnej strany lode, s odlišnými
definiciami toho, čo považujeme za úspech, a s vedomím, že plávame po širokom
a hlbokom jazere plnom života. Srdce mystika tiež vie, že máme nablízku Rybára,
ktorý nám v prípade potreby ochotne poradí. Dáva nám pokyny z brehu, stojí na
okraji našich všedných životov, nenáboženských okamžikov a "sekulárnych" zamestnaní.
Hovorí ku všetkým tým, ktorí sa, podobne ako prví učeníci, namáhajú, nie sú nijak
dôležití, vplyvní, výnimočne "svätí", teologicky fundovaní alebo akokoľvek vzdelaní.
Takto vyzerá františkánska mystická brána, ktorá nie je úzka, ale široká a otvorená.
  Musíme ale podobne ako Ježiš pravdivo pomenovať jeho nutné obmedzenia, a tým
je naša vrodená a všetkým ľuďom spoločná vlastnosť odmietať utrpenie /Lk13,2/.
Áno, brána je skutočne otvorená, ale rozmery, ktoré umožňujú voľný priechod, sú tak
jasne dané. Ježiš i František všetkým dávali na vedomie, že bez nevyhnutného utrpenia
vojsť sa nedá pretože všetko v nás sa krížu premieňania vzpiera. Pre oboch je kríž
kráľovskou cestou k pochopeniu duchovných vecí. Toto poslolstvo narovnáva celé
hracie pole ľudskej spirituality, pretože všetci ľudia niejakým spôsobom trpia.
Utrpenie nás spája. Poďme teda ďalej.  

voľný preklad
Richard Rohr
Nadšenie pre lásku

Jn 20,15
15 Ježiš sa jej opýtal: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš?
  Ona sa nazdávala, že je to záhradník, a povedala mu:
  Pane, ak si ho ty odniesol, povedz, kam si ho položil, a ja si ho vezmem.


Lk 24; 13-35
13 V ten istý deň dvaja z nich išli do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema
  vzdialená na šesťdesiat stadií.
14 A rozprávali sa o všetkom, čo sa udialo.
15 Ako sa tak zhovárali a vzájomne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a šiel s nimi.
16 Ich oči boli zastreté, aby ho nespoznali.
17 I spýtal sa ich: O čom sa takto idúcky rozprávate? Oni sa zronení zastavili a
18 jeden z nich, menom Kleofáš, mu povedal: Ty si vari jediný návštevník Jeruzalema,
  ktorý nevie, čo sa tam po tieto dni stalo!
19 On sa ich spýtal: A čo? Odpovedali mu: To, čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorok,
  mocný v čine i v reči pred Bohom, aj pred všetkými ľuďmi.
20 Ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali.
21 A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Dnes je však už tretí deň, ako sa to všetko stalo.
22 Niektoré z našich žien nás aj vyľakali. Pred svitaním boli pri hrobe,
23 a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a tí im hovorili, že žije.
24 Niektorí z našich išli k hrobu a zistili, že je to tak, ako povedali ženy. No jeho nevideli.
25 Ježiš im povedal: Vy nechápaví a leniví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!
26 Či nemusel Kristus toto všetko pretrpieť a tak vojsť do svojej slávy?
27 A počnúc od Mojžiša a od všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho vzťahovalo vo všetkých Písmach.
28 Tak sa priblížili k dedine, do ktorej sa uberali, a on sa tváril, že ide ďalej.
29 Ale oni naňho naliehali: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa schýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi.
30 Keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im.
31 Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.
32 Tu si povedali: Či nehorelo naše srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?
33 A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema.
  Tam našli zhromaždených Jedenástich a ostatných, čo boli s nimi.
34 Títo hovorili: Pán naozaj vstal z mŕtvych a ukázal sa Šimonovi.
35 Aj oni porozprávali, čo sa im cestou stalo a ako ho spoznali pri lámaní chleba.


Jn 21; 4
4 Keď sa už rozodnilo, Ježiš stál na brehu, ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš.


-----

Nekonečné v konečnom

František vedel, že pokiaľ prijmem, že konečné poukazuje na ne-
konečné a že hmotný svet je bránou do sveta duchovného /čo je
základom princípu vtelenia/, potom všetko čo potrebujeme, je práve
tu a teraz - v tomto svete. To ON je TO. Nebo zahŕňa zem.
Čas otvára dvere do nekonečna, vesmír nás vedie za hranice priestoru
- pokiaľ to dokážeme takto vnímať. Veci, miesta a okamžiky sú buďto
posvätné, alebo znesvätené - a sme to my sami, kto ich znesväcuje
svojou slepotou a nedostatkom svojej úcty. Je len jeden posvätný
vesmír a my všetci sme jeho súčasťou. Duchovným zrakom snáď ani
nemôžeme vidieť lepšie a jednoduchšie než takto.
  Vedomie, že kokrétne nás otvára univerzálnemu, je dosť možné
jedinou dôverihodnou a schodnou cestou, pretože tak vlastne my,
cítiaci ľudia, fungujeme. S abstraktnou ideológiou sa ďaleko nedostaneme
- a náboženstvá sú často skôr ideológiami než skutočnými stretnutiami
s Prítomnosťou. My všetci musíme začať svoju vlastnú neoverenú
skúsenosť a na nej stavať. Čo iné nám zostáva? Dobrý duchovný radcovia
nám povedia, ako stavať! Múdri ľudia, Písmo a Tradícia nám pomôžu
rozlíšiť, čo z našej skúsenosti má skutočný zmysel a čo by mohlo byť
len okľukou  alebo slepou uličkou. Keď sa náboženstvo stane iba len obyčajnou
ideológiou /alebo iba len obyčajnou teológiou/, sme od začiatku vo vzdušných zámkoch
univerzálnych teóriách a už sa z nich nikdy nedostaneme. Ako hovorí
pápež František:
ľudia po celom svete dnes odmietajú túto ideologickú
podobu náboženstva /"náboženstvo zhora"/ - a to je dobre,
pretože táto cesta nie je cestou Ježiša Krista.

  František zobral mystérium vtelenia veľmi vážne a postupne z neho
vyvodil logické závery. Preto v ňom boli raz navždy prekonané
všetky zdanlivé obmedzenia času a priestoru. Veľké Tajomstvo menom
Kristus nemôže byť vágne alebo abstraktné, je vždy celkom určité
a konkrétne. Pokiaľ pochopíme tieto každodenné zjavenia, uvidíme,
že všetko - od lietajúcich motýľov po lietadla - nám zjavujú Boha.
V našich očiach ani spätných zrkadlách nie sú slepé škvrny alebo
mŕtve uhly - Boh sa nám dáva celý. Jediné, čo nám zabraňuje vidieť,
je náš malý úžas, údiv, pokora a ochota nechať sa viesť ďalej.

prevzaté
Richard Rohr
voľný preklad

------

Ste to, čo vidíte

Františkánska spiritualita kladie dôraz na ozajstnú rovnocennosť
a vzájomnosť medzi tým, kto sa pozerá, a tým, ktorý je videný.
Pozerajúca myseľ i srdce sú voči tomu, na čo sa sústreďujú, vo vzťahu
symbiózy. František mal jedinečnú schopnosť nazývať zvieratá, planéty
i živly bratmi a sestrami, pretože sám bol malým bratom. Uznával
vzájomnosť, subjektivitu, osobitosť i dôstojnosť všetkých bytostí
a vecí; na prvom mieste preto, že si sám ctil svoju vlastnú dôstojnosť
syna Božieho. /Mohlo to ale fungovať i opačne!/ Viditeľný svet bol
preň priezračným obojstranným zrkadlom - niečim, čo by sme mohli
pomenovať dokonale svätosným vesmírom.
  O všetkom súcne sme oprávnení hovoriť "jedným hlasom"
/univocita bytia/, ak použijeme slova Jana Dunse Scota z dvanástej kapitoly
tej knihy. Čo som ja, ste i vy - a to isté je i svet. Stvorenie je jedna
ohromná symfónia vzájomnej účasti
. Ako s obľubou hovoril svätý Augustin:
"Nakoniec je len jeden Kristus milujúci seba."
  Aby sme získali tento trojrozmerný pohľad, musíme si uvedomiť,
že sme - aspoň zčasti - presne tým, čo hľadáme. Že práve to nás nuti
hľadať.
Väčšina ľudí si túto radostnú zvesť doposiaľ neuvedomuje.
Boha nenájdeme "tam niekde", pokiaľ ho nenájdeme "priamo túto",
vo vnútri, čo mnohými spôsobmi krásne vyjadril svätý Augustin vo svojich
Vyznaniach. Potom budeme naprosto prirodzene schopní vidieť Boha
v ostatných ľuďoch i vo stvorení. Sme to, čo hľadáme. Hľadanie Boha
a hľadanie nášho pravého Já sú jedným a tým istým. Františkova nočná
modlitba: "Kto si, ó Bože, a kto som ja?" je preto vlastne dokonalou
modlitbou, pretože je tak úprimná, ako je to len  v ľudských silách možné.

voľný preklad
Richard Rohr

------

Zostaňte v mojej láske

Srdce premenené vedomím tejto jednoty vie, že iba láska, ktorá je
"priamo túto", môžeme uvidieť a zakúsiť lásku, ktorá sa nachádza
"niekde tam". Strach, uzavretosť a zloba sú emócie, ktoré dobrí
duchovní poradcovia právom považujú za našu vrodenú slepotu, ktorú
musíme prekonať. Inak sa nedostaneme nikam /rozhodne nie tam,
kam by sme chceli/.
Preto sú všetci mystici ľudia pozitívni - inak to vôbec nie sú mystici!
Ich duchovní boj spočíva v tom, že všetku svoju vnútornú negativitu
a strach najprv rozpoznajú a potom odovzdajú Bohu. Veľkým paradoxom je,
že i keď toto víťazstvo dostávame od Boha darom, k obdarovaniu je potrebná
naša túžba /Fp 2; 12-13/.
  Ústredným bodom praktikovania františkánskej mystiky teda musí byť
zostávanie v láske.
Nejde len o prikázanie ako také /J 15,9/,
ale vlastne o jediné prikázanie Ježišove. Musíme horieť nadšením
pre lásku, aby sme videli lásku a dobro vo svete okolo nás.
My sami musíme najprv vedieť žiť v pokoji, aby sme našli mier
a pokoj mimo seba. Zostávajme v kráse, aby sme ju mohli nájsť
na každom kroku. Toto zostávanie a prebývanie /J 15; 4-5/
presúva náboženstvo z ezoterických sfér vonkajších doktrín
späť do života, z ktorého sa na dlho celkom vytratilo. Neexistujú
žiadne skryté prikázania alebo morálne princípy, prostredníctvom
ktorých by sme poznali alebo potešili Boha /tak niektorí chápu "spásu"/,
mimo prikázania, aby sme sa stali  bytosťami, ktoré milujú celým
svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou - i telom.
Potom nám bude dané pochopiť všetko ostatné. Toto učenie je natoľko
zásadné, že som ho zvolil za názov celej tejto knihy - deň za dňom
sa musíme opravdivo snažiť byť plní nadšenia pre lásku.

Richard Rohr
Nadšenie pre lásku
Pokračovanie: Ste to, čo vidíte.

Fil 2; 12-13

12 A preto moji milovaní, ako ste vždy poslúchli, a nielen v mojej prítomnosti,
  ale oveľa viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.
13 Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči.

Jn 15; 4-5

4 Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba,
 ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne.
5 Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia;
 lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.
-----------

Môj Boh, moje všetko    

A nakoniec, františkánska mystika prekonáva pokušenie elitárstva a individualizmu tiež tým,
že neoblomne trvá na identifikácií s krížom, solidaritou s chudobnými a trpiacimi všeobecne.
Solidarita s trpiacim svetom, áno, i s trpiacim Bohom, bola Františkovou štartovacou
čiarou - nehľadal súkromnú morálnu dokonalosť. Solidarita chráni kontemplatívnu cestu pred
introvertnou, presladenou zbožnosťou, súkromnou spásou alebo pred akýmkoľvek iným asociálnym,
privatizovaným pojatím náboženstva, keď sa domnievam, že môžem k Bohu prísť inak než v spojení
so všetkým stvorením. Františkánskym mottom je Deus Meus et Omnia: "Môj Boh - moje všetko."
  František musel byť neoblomný čo sa týka chudobných a chudoby, pretože vedel,
že spiritualita sama pre seba, bez konkrétnych skutkov služby a lásky, často vedie
len k prebujnelému egu a klamným predstavám.
Naša túžba po tom, aby sme boli ľuďmi považovaní
za svätých, mimoriadných, bezproblémových, za tých, čo majú pravdu a sú morálne lepší,
v sebe obsahuje hlboký narcistický apel. Tieto falošné motivácie sú paradoxne najistejšou
cestou, ako sa s Bohom minúť - a pritom nahovoriť mnoho zbožných rečí a urobiť mnoho
zbožných rituálov.
  Veľkou iróniou viery je, že ozajstná skúsenosť s Bohom nám skutočne hovorí,
že sme mimoriadni, milovaní a vyvolení - zároveň si však uvedomujeme, že to isté platí
i pre ostatných! Podľa toho poznáme, nakoľko je naša skúsenosť autentická /asi to nebude
zo dňa na deň/. My predsa ubližujeme druhým a oni ubližujú nám. Jediné, čo nás robí veľkými,
je naša účasť na nezmerateľnej veľkosti celého spoločenstva svätých. To, že tiež patríme
do spoločenstva hriešnikov, môžeme preto kľudne znášať ako bremeno s vedomím, že ho spolu
s nami nesú všetci ľudia. A tak sa konečne stávame súčasťou veľkého "tanca stvorenia",
o ktorom hovorí Thomas Merton. Už neide o to, aby sme mali pravdu, postačuje byť jej súčasťou.

prevzaté
Richarh Rohr
Nadšenie pre lásku
voľný preklad

------------
Pridal lazar44 on 28/04/2024 11:53