Archívy

Reklama

Divý muž : Divý muž - výber

...o dôvere ...

Ak sa z tohto pohľadu pozrie svet na kresťanov, zbadá z väčšej
časti ľudí, ktorí obhajujú a chránia sami seba a nie ľudí, ktorí sa
vydávajú na cestu ako Abrahám. Abrahám, "otec viery", zanecháva to,
čo mal isté, a vymieňa za to, čo nemá isté. Jeho jediným dôvodom
bolo prisľúbenie, prisľúbenie toho, čo počul vo svojej duši.
Zdá sa mi, že to, čím sa musí líšiť viera budúcnosti od tej dnešnej,
je istý druh hlbokej dôvery. Táto dôvera musí byť konkrétna
a osobná. Budeme musieť dôverovať takým spôsobom, že preko-
náme potrebu vyhrať, alebo mať pravdu. Ježiš nám nepovedal,
že musíme mať pravdu, ale že musíme milovať.
Európske dejiny sú tragickým príkladom ľudí, ktorí chceli mať
pravdu miesto toho, aby milovali. Už si nemôžeme dovoliť ani jeden
deň v našom živote ísť z cesty Pánovi a jeho putovaniu, jeho ceste.
Dôvera, ktorá sa od nás bude žiadať, bude od nás chcieť, aby sme
hľadali jednotu na hlbšej rovine ako doteraz.
Len ak to dokážeme v našom vlastnom vnútri, môžeme to robiť
aj navonok. Ak som urobil cestu dovnútra, do mojej vlastnej duše,
a som schopný prijať svoje temné stránky, potom budem v stave
prijať aj temné stránky iných.
V našom spoločenstve máme jedno trvalé príslovie: "Radšej
budem robiť niečo nedokonalé v jednote, ako niečo dokonalé
oddelene." Lebo to najdôležitejšie, čím chce Boh obnoviť a po-
svätiť zem, je jednota. Nech sme kdekoľvek, práve v tom okamihu
sa musíme pokúsiť vytvoriť jednotu.
Dôvera, ktorá bude od nás v Cirkvi budúcnosti vyžadovaná,
pozostáva v tom, že budeme vedieť brať Boha vo svete a v dejinách
vážne. Musím byť v stave veriť v to, čo počujem - a potom
v súlade s tým konať, čo verím. A to ma niekedy oddelí - dokonca
aj od tých, ktorých milujem.
Takáto viera bude musieť byť tak silno zakorenená vo vnútornej
autorite, v tejto "duši", že premôže aj protirečenie blízkych
a zrelších priateľov. Budeme musieť natoľko veriť svojej vnútornej
skúsenosti, že nebudeme musieť každého ťahať na svoju stranu,
aby sme uverili sami sebe. Musíme dostatočne dôverovať, aby sme
odolali cynizmu, smrti a hnevu, ktoré vychádzajú z nášho vnútra.

prevzaté
Richard Rohr

Cirkev s dušou

Cirkev, ktorá chce v budúcnosti obstáť, ktorá chce existovať ešte
aj v nasledujúcom storočí, bude Cirkvou s "dušou". Práve preží-
vame posledné dni kultúrneho kresťanstva. A je to tak dobre.
Cirkev, ktorá chce obstáť je Cirkev s vnútornou autoritou, Cirkev
z ľudí, ktorí "vedia, že vedia". Nie sú to konzervatívci, ktorí
obstoja, a ani progresivisti - ale ľudia s vnútornou autoritou.
Príliš veľká časť Cirkvi je postavená len na vonkajšej autorite.
Pre protestantov to bola Biblia. Pre katolíkov sú to úrady v Cirkvi
a pápež. Oboje je vonkajšie a nemá ozajstnú silu, ak neodráža vnú-
tornú plnosť moci.
Čo je "duša"? Pokúsim sa dať opisnú definíciu: Duša je to miesto
v nás, ktoré je slobodné. Je to miesto, kde sme počuli, ako Boh
vyslovil naše meno, osobne a hlboko. Je to miesto, kde nám Boh
zveril svoje meno. Ono slobodné miesto v našom vnútri, kde sú
obé mená jedno. To je duša.
Duša nie je niečo, čo nám môže dať niekto iný. Je to cesta, ktorú
musíme zvládnuť sami, vedení milosťou. Ak konáme z hĺbky duše,
sme schopní naozaj "agovať" - konať, miesto toho, aby sme
len "re-agovali". Ak vychádzame v našom pohybe zo stredu,
nekonáme zo strachu ani z pocitu viny. Keď si pozerám cirkevné
dejiny, vidím, že boli často poznačené a riadené pocitmi viny,
strachom a hnevom. Nemôžeme už dlhšie budovať na re-akciách.
Jediné, na čom môže Cirkev budovať, je milosť- a tiež na ľuďoch,
ktorí majú dušu, ktorí počuli, že ich Pán zavolal po mene, ktorí
počuli, že v nich vyslovil svoje meno.
Biblická viera je vždy akt vzďaľujúci od strachu. Zdá sa mi, že
najväčším nepriateľom viery dnes nie je pochybnosť ale strach.
Máme strach dôverovať tomu, čo sme počuli.
Máme strach stať sa zraniteľnými.

prevzaté
Richard Rohr

Nová inteligencia

Mužská energia v sebe obsahuje istý druh duševnej vyspelosti.
Cení si rozum a jasnosť. Z každého daru môže vzísť požehnanie
alebo hriech, môže byť použitý na zlé i na dobré. Dar inteligencie
je napríklad niečo, s čím sa muži sčasti neúmerne identifikovali.
Ak sa s nejakým darom príliš identifikujeme, stane sa nám pre-
kliatím. Mnoho ľudí je vnútorne zničených práve kvôli preceneniu
svojej silnej stránky. Muži zbožštili rozum. Keď sa z dobrých
darov urobia modly, premenia sa na démonov. Dokonca sme si
neurobili modlu z celej hlavy, z celého mozgu, ale len z ľavej
hemisféry. Ľavá polovica mozgu je podľa vedeckých výskumov
zodpovedná za analyticky spôsob myslenia. Ľavá polovica mozgu
myslí polárne: buď - alebo. Nemyslí synteticky, alebo lepšie po-
vedané v súvislostiach. Je neschopná pojať do seba niečo ako
"takjednoakoajdruhé". Ľavá strana je zdanlivo absolútne logická
- ale v skutočnosti je ideo-logická. Ľavá strana je inteligentná,
ale nie múdra.  Existuje veľa bystrých ľudí, ktorí nie sú ani trošku
múdri. Takí ľudia môžu mať aj tri doktoráty - nikdy by som sa im
však nezveril s ozajstnými životnými problémami. Ich myslenie
je možno špecializované, je však aj veľmi ohraničené, necelistvé.
Východné národy majú pravú polovicu mozgu oveľa rozvinutej-
šiu ako my. Bez tejto pravej strany nemôže existovať žiaden
duchovný život. Musíme ju preto znovu objaviť a rozvinúť. Je
totiž nemožné získať duchovný vhľad do vecí pomocou analýzy.
Pravá strana mozgu získava poznanie pozorovaním, meditáciou,
cez obrazy a symboly. V našich snoch pracuje pravá strana moz-
gu. Preto je také dôležité aby sme brali vážne naše sny a učili
sa rozumieť ich posolstvu.
Naučili nás, že veriť snom je povera, že to sú bezvýznamné
"hlúposti". Na rojkov a vizionárov sa hľadí ako na nebezpečných
votrelcov v nadreálnom svete. Všetky duchovné tradície sveta si
však uvedomovali, aké sú sny dôležité - s výnimkou "osvieteného
západu" za posledných 200 rokov. Nie náhodou sa stal náš
západný svet duchovne taký povrchný a prázdny. Zablokovali
sme si jednu z najdôležitejších ulíc do kráľovstva Ducha. Na
miesto duchovných skúseností nastúpili ďalekosiahle zákony
a inštitúcie. Väčšina západných cirkví, vrátane katolíckej, sú v zá-
klade veľmi prešpekulované, funkčne zamerané útvary. Cirkev je
vystavaná ako veľká firma. Dá sa v nej robiť kariéra, alebo odstú-
piť, má svoj vlastný systém hodnôt a trestov. To je jeden z dôvo-
dov, prečo ju mnoho ľudí, najmä mužov, neberie vážne. Cítia,
že to vlastne nebeží oveľa inak ako to, čo dennodenne zažívajú
v ich vlastnej firme. Niekedy dokonca i horšie: Ten istý systém
je poliaty zbožnou omáčkou, a tým sa stáva osobitne nestráviteľ-
ným. Šéfovia, to sú farári. Pre laikov neexistujú žiadne funkcie,
ktoré sa berú vážne. A predovšetkým nejestvujú žiadné ciele.
Cirkev sa už vôbec nezjavuje ako putujúci Boží ľud, ako spolo-
česnstvo na ceste do Božieho kráľovstva. Všetko sa točí okolo seba
a vždy znova okolo toho istého. Máme málo nového a vzrušujúceho,
čoby sme mohli odovzdať svetu.

prevzaté
Richard Rohr
Divý muž

Druhá reformácia

Karl Ráhner, nemecký jezuita, povedal, že v cirkevných dejinách
boli dve veľké krízy.  K prvej kríze došlo, keď boli prví kresťania
nútení opustiť jediné spoločenstvo, ktoré dovtedy poznali -
synagógu, a tak  zbadali, že nie sú len židovskou sektou. Očakával som,
že povie, že druhou bola reformácia. To však nepovedal.
Z mnohých pohľadov je reformácia len odrazom európskych dejín
a kultúry. Reformácia nám vlastne nedokázala dať naozaj radikál-
ne nový obraz o Cirkvi. Nebola nejakou prevratnou reformáciou
lásky. A to je vlastne jediná reformácia, o ktorej sa oplatí hovoriť.
Rahner hovorí, že druhá kríza  sa uskutočňuje práve teraz, a že my
sme uprostred nej.
Až v našej dobe sa totiž Cirkev stáva univerzálnou, obopínajúcou
svet. Cirkev, ktorú sme doteraz poznali, bola až príliš
spútaná európskym spôsobom kladenia otázok a výrazne racionálnym
výkladom Písma. A teraz sa v našej dobe uskutočňuje nová
Cirkev. Nedeje sa  to však zhora, cez hlavu, ale zdola, cez lásku.
Najjednoduchšie to bude možné vyjadriť takto: Kríza dnešnej
Cirkvi je krízou zbožnosti, krízou modlitby. Naši ľudia jednoducho
nevedia, ako sa modliť. Ako však môže jestvovať kresťanstvo,
keď sa ľudia nevedia modliť? Preto hovoríme o duši. Preto hovo-
rím o onom mieste slobody, z ktorého stredu vyjadrujeme naše
najhlbšie, vnútorné ja.
Zdá sa, že Kristus v našej dobe volá Cirkev naspäť k sebe. Nevolá
nás k úspechu alebo k veľkým počtom. Povoláva nás k poslušnosti
a k vernosti. Nemôžeme sa starať o to, či v to každý verí.
Jediné, čo vieme, je, že musíme robiť, čo sme počuli.
V 11. kapitole Listu Hebrejom autor hovorí: Viera je istota
o veciach, ktoré túžobne očakávame, a presvedčenie o veciach,
ktoré nevidíme.

V ďalších kapitolách vymenúva veľkých hrdinov viery.
Na konci hovorí, že všetci títo ľudia umreli bez toho, aby zažili
naplnenie prisľúbenia. A my povieme:"Čo? Myslel som si, že pointa
viery spočíva v tom, že to funguje!" Viera nie je na nič dobrá.
Viera je viera. Viera je cieľ v sebe samej. Viera je tu kvôli
vnútornému životu. A tí, ktorí majú dar viery, môžu vidieť
všetky možnosti. Nielen čo je možné a praktizovateľné,
ale aj k čomu ma Boh povolal.
Táto viera nikdy nebude vyzerať zmysluplne, iba že by sme Božiu
lásku videli a zažili. Keď sme túto lásku zažili, potom máme
naozaj istotu, ktorá nám dovoľuje byť nepoistenými.
To je Cirkev, ktorú, ako verím, vytvára Ježiš v našej dobe.
Vytvára ju z väčšej časti v mladých ľuďoch, ktorí vedia byť
zraniteľní, ktorí vedia byť bezmocné deti schopné dôverovať.
Myslím, že som možno riadny luterán, keď hovorím:
Sola fide!
- Rozhodujúci bod je viera.

prevzaté
Richard Rohr

... štádia života

V Indii sa hovorí o štyroch štádiách v živote muža.
- Prvé je štádium žiaka, kde sa chlapec učí, ako prijímať
život iných do svojho vlastného.
- Druhé štádium je domáci pán. Tu sa chlap ožení,
vychováva deti, učí sa milovať svoju ženu a byť jej verný.
U nás sa spravidla všetko končí v tomto bode. Väčšina z nás strávi
zvyšok svojho života tým, že sedí doma, čaká na návštevu svojich
detí, prerába dom, renovuje kúpeľňu, čaká na vnúčatá a nakupuje
vianočné darčeky. Je to akosi strašne pusté: svet, ktorý sa neustále
točí okolo seba a nemá už žiaden cieľ. Deťom a vnúčatám sa
kupujú len darčeky, pretože nemáme už žiaden nový svet, do
ktorého by sme ich mohli prilákať.
- Tretie štádium sa v Indii volá hľadač alebo obyvateľ lesa.
Po tom, ako si chlap založil rodinu a vychoval deti,
obraz sveta sa rozšíri ešte raz, pohľad sa však orientuje
skôr na hlbšie súvislosti existujúceho. Práve toto chýba
v našom západnom svete, plnom neuveriteľného narcizmu.
Väčšina ľudí je u nás neschopných pozrieť sa za vlastný plot.
Aj preto nám chýba morálna schopnosť rozlišovať medzi dobrým
a zlým. Dobré je, keď ja mám prácu a som poistený. Dobrí politici
sú tí, ktorí sa starajú o hospodársky rast a rozmach - u nás!
To je naša všeobecná mienka! Sme izolovaní od reálneho sveta -
nezaujíma nás nič, okrem našej bezprostrednej budúcnosti.
Toto hedonistické myslenie je výrazom duchovnej slepoty.
Nastupuje na scénu nevyhnutne vtedy, keď muži nie sú mužmi,
keď nie sú "hľadači ani obyvatelia lesa", keď sú neschopní vidieť
viac, než čo je dobré pre nich samých a pre ich vlastný malilinký
životný okruh. Ide o to, aby sme sa naučili vidieť, čo je dobré
pre všetkých ľudí, pre celý Boží ľud. Ježiš káže Božie kráľovstvo:
veľký obraz, veľkú rodinu. Ale dokonca aj tí najhorlivejší kresťania
sú neschopní nasledovať túto veľkú víziu. Naša slepota je taká
hlboká, že si väčšina ani neuvedomí, že je to problém.
Spiritualita, o ktorej musíme hovoriť hlása:
Existuje väčší svet ako tvoja záhradka alebo kostolná veža.
Ak sme neurobili tento krok do veľkého sveta, môžu za to z väčšej
časti muži a mužskí vodcovia našej spoločnosti, ktorí sa sami
neodvážili vyjsť na cestu do tretieho štádia života.
Pre Indov však ani toto tretie štádium nie je konečným cieľom,
je len začiatkom novej cesty.
- Posledný cieľ pozostáva v tom, že sa Ind stane mudrcom.
V tomto štvrtom štádiu sa uzatvára kruh a všetko sa spája.
Všetky dogmy, princípy, a ideológie ostanú za človekom.
Dar múdrej staroby je, povedané ústami Pavla - služba zmierenia /2Kor 5/.
Mudrc už nebojuje za nejaké "buď-alebo". Je schopný vidieť obe strany
veci a pokojne ich nechať existovať. Žije vo svete "Takjednoakoajdruhé".
Naši politický vodcovi všetkých smerov sú neschopní takéhoto
integrujúceho pohľadu. Ideológie nás zničia. Každý stojí a padá
pre svoju ideológiu, ktorá je neomylná, zatiaľ čo všetky ostatné
pohľady sú posudzované ako zlé, nesprávne a hlúpe.
Múdrosť však hovorí: Tak jedno ako aj druhé.
Stretol som len veľmi málo takýchto vľúdnych, naozaj osvietených
sedemdesiatnikov. Naozaj múdry starý otec môže sedieť na kraji
rodiny a vyžarovať istotu - a nie rozširovať strach a prísnosť.
Pretože väčšine otcov chýbajú títo starí otcovia, stanú sa v starobe
aj oni zajatcami vlastnej hry na sebapotvrdenie a chcú všetko
naďalej robiť sami. Tento začarovaný kruh sa raz musí prelomiť.
A začať s tým musíme my, lebo sme mladí, alebo patríme
aspoň ku strednej generácii.

Richard Rohr
Divý muž
Duchovné príhovory o oslobodení muža

300 rokov

Mužská energia "hryzie", je útočná. Preto hovoríme o "divom
mužovi". Mužská energia uprednostňuje konanie pred obyčajným
bytím. Niet preto divu, že teológia oslobodenia uvádza mnoho
tradičných kresťanov do paniky. Táto teológia sa nechce uspokojiť
s nábožnými teóriami, jej ide o prax. Čo sa deje vo svete? Musíme
sa vysporiadať s faktami a realitou a pýtať sa: Čo znamená
Evanjelium zoči-voči realite sveta?
Počas môjho štúdia mi bola sprostredkovaná deduktívna teológia.
Začali sme so základnými princípmi, ktoré v stredoveku formu-
loval Tomáš Akvinský na Parížskej univerzite. Od týchto princípov
sa potom odvodilo, ako má vyzerať realita. Malo to tú výhodu,
že sme takto dostali všeobecný, uzavretý nádhľad a interpretáciu
sveta. Trvalo to najmenej 300 rokov, kým človek zbadal, že 98
percentám ľudstva je to pekne-krásne nanič. V Ríme som bol
členom jednej komisie františkánskeho rádu pre misie a evanjeli-
záciu. Spracovávali sme tam štatistiky o problémoch európskych
cirkví. Cirkev v Európe je v poľutovaniahodnom stave. Celé 3 /!/
percentá Talianov pod tridsaťpäť rokov sa vážne identifikuje
s rímsko-katolíckou Cirkvou. A my sa napriek tomu ešte vždy
tvárime tak, akoby sme  hovorili ku celému národu, a akoby nás
ľudia ešte počúvali - len preto, že tam ešte stále stoja nádherné
staré katedrály. Samozrejme, že priemerný Talian by povedal:
Som katolík. Pre životnú prax však táto výpoveď znamená práve
toľko ako vôbec nič. Žijeme v čase praktického ateizmu.
Preto by sme mali byť my, ako ľudia Cirkvi, konečne úprimní.
Božia cesta Ježišovej inkarnácie bola cestou induktívnou. Musíme
konečne prestať začínať stále v nebi, definovať princípy a z nich
odvodzovať skutočnosť. Namiesto toho musíme začať vidieť a ro-
zumieť znameniam času-tak, ako to odporučil Druhý vatikánsky
koncil. Musíme sa naučiť čítať realitu, naše vlastné srdce, našu
vlastnú skúsenosť. A musíme sa naučiť tomuto všetkému dôverovať.
Keď mám semináre s kňazmi, nič ich tak nepobúri a nič im tak
nenaháňa strach, ako keď im poviem: "Dôverujte si!" Bezpočet-
krát mi už na to bolo povedané: "To som ešte nikdy v živote
nepočul!" Niet divu, že takýto farári nie sú schopní viesť svoje
spoločenstvo k sebadôvere a samostatnosti. Od prvého dňa v se-
minári bolo do nás vštepované: "Nemôžete sa odvážiť ísť sami
na cestu. Vaše myšlienky a city sú nebezpečné a bezvýznamné.
Všetko, čo robí radosť, je možno smrteľný hriech. Preto: ruky
preč!" Kam to má ale všetko viesť, ak človek už začína s úplne
negatívnymi predpokladmi, so strachom a nedôverou? Kvôli to-
muto by som chcel vysloviť toto dovolenie: "Dôverujte si." Na
svete sú aj horšie veci ako robiť chyby. Akým právom hovoríme
ľuďom, že robiť chyby je také strašné? V skutočnosti sú chyby
jedinou cestou ako sa učiť a dozrievať. Ešte nikdy som nestretol
zrelú a múdru osobnosť, ktorej sa nepritrafilo zájsť niekedy aj
poriadne hlboko do niekoľkých slepých uličiek.
Mužskosť potrebuje činy. Učíme sa tým, že niečo robíme
- a samozrejme aj tým, že to, čo robíme, následne aj zhodnotíme.
Nechcel by som odrádzať od premýšľania. Keď sa ale človek
neustále vyhýba angažovaniu, aby si nezašpinil prsty, a len
aby neurobil nejakú chybu, tiež to nie je nič nového pod slnkom.
V našom spoločenstve sme tiež mali niekoľkých ľudí, ktorí stáli
neustále v úzadí, na pozorovacích postoch, večne všetko kriticky
spochybňujúc - a nikdy sa za nič skutočne nezasadili. Títo ľudia
sa vždy tvárili tak, akoby boli pripravení okamžite nastúpiť, len
čo by sa odpovedalo na ich kritické otázky. Naše spoločenstvo
má teraz trinásť rokov. Niektorí ľudia však ešte stále stoja v úzadí
a ešte stále kladú svoje otázky - zvonku. Pre niektorých sa to stalo
životným štýlom. Naostatok ich však tento postoj ochromuje, robí
ich istým spôsobom "neschopných inkarnácie", neschopných
podstúpiť riziko, neschopných naozaj žiť. Predtým, než by sa
naozaj pustili do reality, vždy existuje ešte jeden nedoriešený
problém a ďalšie "keby" a "ale". Z tých ľudí nikdy nič nevzíde.
Sami nikdy nič nepostavia na nohy.

prevzaté
Richard Rohr

O kom to je?

Farizeji a zákonníci.
Sú to ľudia Cirkvi, zástupcovia náboženstva. Svoje náboženstvo berú vážne,
no zároveň sa pokúšajú zabrániť tomu, aby medzi človekom a Bohom
vznikol ozajstný, život meniaci vzťah. Ježiš symbolizuje život,
slobodu, niečo celkom nové - a túto udalosť stretnutia života
a smrti chcú práve reprezentanti náboženstva zablokovať. Až
podnes funguje inštitucionalizované náboženstvo veľmi často
podľa tohto vzoru. Farizeji sú zajatcami svojho myšlienkového
sveta a princípov a neschopní zanechať svoju vlastnú ideológiu.
Rovnakú hru zažívame aj dnes: Ideológie, ktoré medzi sebou
bojujú, ľudia, ktorí sú zajatcami svojich vlastných myšlienkových
svetov. .. o farizejoch sa dozvedáme nasledovné:
  Striehnu. Neangažujú sa, iba pozorujú z bezpečnej vzdialenosti.
Kritizujú a hodnotia z odstupu, aby našli proti ... dôvod na obžalobu.
Títo sú konzervatívci moci. Lipnú na udržaní jestvujúceho.
Nie však preto, že by im išlo o zachovanie pravých hodnôt.
Ide im o pozície, moc a istotu. Je ťažké spolupracovať s takýmito
ľuďmi. S konzervatívcami hodnôt je to ľahšie. S ľuďmi ale,
ktorým záleží na čistom udržaní moci a stabilizácii systému -
pod pláštikom náboženstva a hodnôt - nemožno robiť na spoločnej
veci. Nejde im totiž vôbec o to, o čom hovoria. Náboženstvo
sa dá zneužiť na všetko, ...
  Majú myšlienky, nepovedia ich však.
Títo muži sú trojnásobnými zajatcami:
vo svojich myšlienkach, strachoch a vo svojej skupine.
Nevystupujú ako jednotlivci, ale ako klika.
Zastupujú vládnuce náboženské stanovisko.
Myslia, ako "sa" myslí.
Bez skupiny sú neschopní premýšľať.
Nie sú to osobnosti a chýba im vlastné vedomie
individuálneho svedomia. Skupinové myslenie nastupuje na miesto
vlastného vnútorného presvedčenia. Človek si je potom istý
svojim morálne bezúhonným životom a tiež tým, že nikde nezakopne.
Kto však takto žije, nie je schopný obstáť v situáciách,
keď sa od neho vyžadujú ozajstné rozhodnutia svedomia.

Divý muž
Richard Rohr
krátené, upravené
Pridal lazar44 on 09/01/2024 04:18