O čom sa nehovorí:

  JEŽIŠ

... že "Boh k nám prišiel prestrojený za náš život"
Pre väčšinu "nábožných" ľudí je toto v skutočnosti sklamaním!
Zjavne by sa radšej zúčastňovali na cirkevných obradoch.
  Božie zjavenia sú vždy konkrétne a špecifické.
Nie sú platonickým svetom myšlienok a teórií,
ktoré môžu byť správne alebo nesprávne.
Zjavenie nie je čosi, čo môžeme odmerať,
ale je to niečo alebo Niekto, koho môžeme stretnúť!
Toto všetko sa nazýva "tajomstvom vtelenia"
a dosahuje svoju plnosť vtelením Boha
do všedne vyzerajúceho muža menom Ježiš.
Walter Brueggemann to nazýva "škandálom jedinečnosti".
  Nie je to o tom, aby sme sa stali duchovnými bytosťami,
ale oveľa viac o tom, aby sme sa stali ľudskými bytosťami.
Biblické zjavenie nám hovorí, že už sme duchovnými
bytosťami, len o tom ešte nevieme.
Biblia sa snaží ukázať nám toto tajomstvo tým,
že zjavuje Boha v bežných veciach.
Preto sa nám veľká časť biblického textu zdá pozemská,
praktická, konkrétna a, popravde neduchovná!
Väčšina z nás by radšej čítala inšpirujúci životopis
zbožného svätca.
  Vytvorili sme strašný dualizmus medzi duchovným
a takzvaným neduchovným.
Práve tento dualizmus prišiel Ježiš odhaliť ako klamstvo.
Princíp vtelenia dosvedčuje, že hmota a duch
nikdy neboli oddelené.
Ježiš prišiel, aby nám povedal, že tieto dva zdanlivo
odlišné svety sú a vždy boli jedno.
Len my sme to nemohli vidieť,
kým ich Boh nespojil do svojho jediného tela
/porovnaj Ef 2;11-20/.

Napísal Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita
krátené

-------------------------------------------------------------------------

  OBRAZY BOHA  

V Knihe Genezis 1,26 Boh hovorí:
"Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!"
Je zaujimavé, že je tu použité množné číslo.
Vyzerá to takmer ako intuícia toho, čo budeme
neskôr nazývať Trojicou. Dá sa to pochopiť
aj ako raný náznak neskoršieho zjavenia
Boha ako spoločenstva, Boha ako vzťahu,
Boha, ktorého kresťania vidia ako tajomstvo
dokonalého dávania a dokonalého prijímania.
  Vedome beriem tento model Boha ako dynamického
spoločenstva osôb za centrálny pre celú realitu.
... vrátime sa k nemu ako k normatívnemu prameňu
a smeru a postupne sa pre nás bude stávať zreteľnejším.
Je zaujímavé, že fyzici, molekulárni biológovia
a astronómovia sú často oveľa viac v súlade
s týmto univerzálnym modelom ako mnohí kresťanský veriaci.
  Zvážme, čo Boh v tomto momente hľadá.
Nie sluhov, otrokov,robotníkov, súťažiacich do tejto
veľkej hry ani artistov, ktorí vedia skákať cez obruč.
Boh jednoducho hľadá obrazy!
Boh chce, aby po zemi kráčali obrazy Boha!
/"Muža a ženu ich stvoril," hovorí sa v Genezis 1,27,
čo musí znamenať, že ide o dva dôležité prejavy
božského obrazu./
  To je úžasné. Akoby Boh povedal:
"Jediné, čo chcem, sú živé ikony, ktoré budú oznamovať,
kto som a čo sa vo mne odohráva."
"Vy ste mi svedkami - hovorí Pán - a môj sluha,
ktorého som si zvolil, aby ste vedeli a uverili mi
a pochopili, že som to ja"/Iz 43,10/.
Na takomto základe je každá skutočná morálka
jednoducho "napodobovaním Boha".
Pozorujte, čo Boh robí, a robte to isté!
Nie je to o tom, že "tí, ktorí robia všetko správne,
prídu do neba", ale skôr o tom, že "tí, ktorí žijú ako ja,
sú už teraz v nebi"!
  Boh chce použiteľné nástroje, ktoré budú niesť
súčastne tajomstvo, veľkosť slávy i ťarchu hriechu,
ktoré dokážu uniesť temnotu aj svetlo
a zniesť paradox vtelenia - telo aj ducha,
ľudské aj božské, radosť aj utrpenie,
všetko naraz, presne ako Ježiš. Pozorujte,
čo robí Ježiš, a robte to isté!
Vskutku je to veľmi ťažké.
  Potom, ale skutočne len potom, bude ľudstvo
opäť "dobré". Je to obmedzené dobro,
akási zmes neba a zeme. To je jediné dobro,
ktoré je ľuďom dostupné, ale je to dostatočné.
Sám Ježiš hovorí: Nik nie je dobrý, jedine Boh" /Mk 10,18/.
Takýto text nám dáva nádherné ciele, ktoré nás
nenapĺňajú pýchou. Nie je to apelácia na ego,
je to čistá túžba po jednote,
so sebou samým aj s Bohom.

Prevzaté, krátené.
Richard Rohr
Písmo ako spiritualita
------------------------------------------------------------------------

  DVE PROSTREDNOSTI

Henri de Lubac, francúzsky jezuita, jeden z najväčších
teológov Druhého vatikánskeho koncilu v šesťdesiatych
rokoch 20. storočia, povedal,
že existujú dve rôzne  prostrednosti vo výklade Písma.
  Prvú z nich opisuje ako otrepaný moralizmus
a zbožnosť tých, čo nikdy neštudovali historické
a antropologické prostredie, do ktorého bolo Písmo
vsadené /pokušenie konzervativizmu/.
Je to len srdce a málo rozumu.
Je to milé a nežné, ale nemení to dejiny.
Popravde, nikdy to nebude mať účinok na človeka,
ktorý je aspoň trochu vzdelaný, a ľahko sa to stane
zásterkou pre obrovské množstvo pýchy a predsudkov.
  Druhá prostrednosť je podľa neho výklad Písma
zúžený na historicko-kritický pohľad tých, čo nemali
nijakú skúsenosť s Bohom /pokušenie progresivizmu/.
Ide zvyčajne o "osvietené" formulácie ľudí,
čo nemajú nijaký vnútorný zážitok,
ktorý by v nich prebudil realitu duchovného sveta.
V skutočnosti viac o Bohu rozprávajú ako ho milujú.
Jedinou možnou cestou je nahradiť Ducha listom papiera,
vnútornú autoritu rovnicou,
skutočné poznanie vzdelaním.
Je to len rozum a málo srdca.
Dozvieme sa, čo Gréci skutočne mysleli
a či to Ježiš naozaj povedal,
čím často odovzdávame kontrolu rozumu,
ale srdce sa nedozvie nič očarujúce a nové.

Prevzaté z knihy
"Veci skryté"
Richard Rohr
------------------------------------------------------------------------

  PRECITÁM V KRISTOVOM TELE

Precitám v Kristovom tele,
ako Kristus precitá v našich telách.
Pozriem dole a moja ruka je Kristus,
on vstupuje do mojej nohy a je vo mne nekonečne prítomný.
Pohnem rukou a, zázračne,
moja ruka sa stane Kristom,
stane sa ním celým.
Pohnem nohou a zrazu
zjaví sa on v záblesku svetla.
Zdajú sa ti moje slová rúhavé?
Tak si otvor srdce preňho.
A prijmi toho,
ktorý sa ti otvára tak hlboko.
Lebo ak naša láska k nemu je pravá,
prebudíme sa v Kristovom tele.
V ňom celé naše telo,
každá jeho najskrytejšia časť,
sa stáva radostnou skutočnosťou.
On nás robí dokonale skutočnými.
Všetko, čo je zranené, všetko,
čo sa zdalo temné, hrubé, zahanbujúce,
zmrzačené, ohavné, nenávratne zničené,
sa v ňom premieňa.
A v ňom, uznaní za celistvých, ako ľúbezní
a žiariaci v jeho svetle,
precitáme ako milovaní
v každej, i tej najmenšej časti nášho tela.

SIMEON NOVÝ TEOLÓG:
Hymny na Božiu lásku.

"Seba samých skúmajte, či máte vieru; sami sa skúmajte.
Alebo nepoznáte seba samých, že je vo vás Ježiš Kristus?
Ibaže ste nehodní."
/2Kor 13,5/

Prevzaté
Veci skryté
Richard Rohr
------------------------------------------------------------------------

  VYVOLENIE
...
Zvyčajne na začiatku stojí zážitok vyvolenia alebo vybratia.
Akoby sme nemohli začať, kým sa nejakým spôsobom nedozvieme,
že sme výnimoční a máme výnimočnú silu. Až vtedy sa náš
charakter skutočne rozvíja.
  Zamyslime sa nad tým množstvom príbehov o tom, ako si Boh
vyvolil ľudí. Napríklad Mojžiš, Abrahám a Sára, Dávid,
Jeremiáš, Gedeon, Samuel, Jonáš a Izaiáš. Alebo aj samotný Izrael.
A oveľa neskôr Peter a Pavol, a obzvlášť Mária.
Boh si vždy vyberá ľudí. Boh si týchto ľudí nevyberá predovšetkým
na splnenie nejakej úlohy, aj keď sa to tak na prvý pohľad javí.
Boh si ich vyberá, aby skrze nich mohol byť prítomný v tomto svete.
  Boh potrebuje obrazy. Boh potrebuje ľudí, ktorí sú použiteľní
ako nástroje. Tieto nástroje však musia vedieť, že nie sú samy,
že nerobia len svoju vlastnú vec, ale Božiu vec.
To vysvetľuje štandardnú prvú vetu: "Nebojte sa",
ako aj zvyčajné záverečné slová
"Budem s tebou" /porovnaj napr. Mojžiša v Ex 3, 11/.
  Byť vyvolený neznamená, že Boh miluje jedného viac ako
druhého alebo že niektorí sú lepší ako tí ostatní.
Zvyčajne sú to celkom obyčajní ľudia, takže je jasné,
že ich sila nie je ich vlastná. Ako hovorí Pavol:
"Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi"/1Kor 1,31/.
  Boh nemiluje jedného viac ako iných a nikto nemá vyššiu
hodnotu ako ostatní. Boh si vyvolil niektorých ľudí,
aby komunikoval vyvolenie všetkým ostatným!
Toto je paradox, pochopenie ktorého často vyžaduje
veľa času /prečítaj si príbeh Jonáša/.
Ty privádzaš iných do hĺbky, do ktorej si ty sám bol vovedený.
  Celú jedenástu kapitolu Listu Rimanom venuje Pavol vysvetleniu
toho, že Židia boli vyvolení raz a navždy. Toto vyvolenie
nikdy nebude odvolané.  Boli však vyvolení kvôli pohanom
a celému svetu: "...ak je svätý koreň, potom aj ratolesti ...
... nie ty nesieš koreň, ale koreň teba/Rim 11, 16.18/.
Inými slovami-to, čo je najskôr výlučnosťou,
sa nakoniec stáva prostriedkom pozvania a prijatia všetkých!
  Aj toto je paradox, ktorý sa učíme pomaly.
Aj Pavol musel o ňom presviedčať Petra /porov.Gal 2, 11-14/.
Dokonca sám Boh musí vstúpiť do deja, aby sa Peter
poddal /porov.Sk 10, 9-43/.
Niekedy sa aj "pápeži" učia pomaly.
Keď sme my sami nevyspelí, uprednostňujeme "výlučné vyvolenie",
čo znamená uprednostnenie seba pred inými.
  V princípe to znamená, že môžeme premieňať ľudí len do tej
miery, do akej sme my sami premieňaní.
Môžeme viesť ostatných len potiaľ, pokiaľ sme sami zašli.
Nemôžeme inému človeku povedať, že je dobrý alebo výnimočný,
a utvrdiť ho v tom, pokiaľ o tom sami nie sme silno presvedčení.
Keď sa zbavíme svojho "narcistického zamerania na seba",
prestaneme sa snažiť byť v centre diania a budeme mať kopec
času a energie na vyzdvihovanie výnimočnosti a silných stránok
iných. Len milovaní ľudia môžu dávať lásku ďalej.
  Ak nechápeme vyvolenie ako "otvorené prijatie",
náboženstvo sa takmer vždy stane exkluzívnym systémom,
ktorý vylučuje "nevyvolených", "nehodných" alebo "nečistých".
Myslím, že na to máme dosť dôkazov.
  Náboženstvo sa stane akýmsi "vlastníckym systémom"
namiesto toho, aby svetu prinášalo dobrú zvesť,
ako to robil Ježiš.
Každý druh "výlučného vyvolenia" vedie k tomu,
že "Vyvolení" nevidia svoje vyvolenie ako dar pre ostatných,
ale len ako dar pre seba samých. Končí sa to veľmi samoľúbym
a sebestačným náboženstvom.
  Chcel by som vás povzbudiť, aby ste si našli čas a prečítali si
Knihu Deuteronómium 7, 7-10 a List Rimanom 11. Mojžiš a Pavol
sa tu nádherne učia, o čom je vyvolenie a výber. Cieľom nie je,
aby sa vyvolení cítili lepší ako ostatní alebo aby sa vytvorila
spoločnosť nadradených.
  Skôr je to stretnutie slabých a zranených, aby sa ukázala
Božia sila v premene a uzdravení. Bohu patrí všetká sláva.
Skutoční veriaci vedia, že sú "hriešnou menšinou",
kvasom, soľou, a  svetlom /porov.Mt5,13-16;Lk 13,33/.
Ako sme mohli prehliadnuť také jasné Ježišove vyjadrenia
na začiatku jeho prvého vystúpenia a v podobenstvách?
Kvas nie je cesto, soľ nie je jedlo
a svetlo neosvetľuje samo seba.
  Ježiš vedel, kto bude najlepšie zosobňovať jeho posolstvo:
"Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov,
aby sa kajali"/Lk 5,32/.
Životy svätých nikdy nepoukazujú na nich samých,
ale vždy ich prostredníctvom na Toho, kto ich
vyvolil, pôsobí cez nich a miluje ich.

Prevzaté, krátené
Veci skryté
Richard Rohr
------------------------------------------------------------------------

  MYSEĽ ZAČIATOČNÍKA

"Evanjelium" bola dobrá správa o víťazstve  ohlasujúca
novú éru  pre víťaznú stranu.
Samozrejme, Ježišova zvesť sa chápala ako niečo skutočne dobré
a skutočne nové.
Toto stále platí aj dnes - ak kladieme  tie správne otázky
a ak, ako Ježiš hovorí, sme "chudobní v duchu" /Mat 5,3/.
/To znamená, že nie sme príliš nároční,
namyslení alebo samoľúbi.
Tieto typy ľudí sú takmer nepoučiteľné./
  Všetci budeme vždy potrebovať to,
čo nazval "mysľou začiatočníka", zvedavého dieťaťa.
Táto kniha sa pokúša vysvetliť,
že myseľ začiatočníka, čo niektorí volajú
"neustálou obnovovanou bezprostrednosťou", je najlepšou cestou
k duchovnej múdrosti. Ak je našou jedinou starosťou duchovný
status našej skupiny alebo  naše osobné  "sociálnej istoty"
a výhody, evanjeliá pre nás nikdy nebudú nové, dobré či atraktívne.
Aj po ich prečítaní budeme naďalej  pokračovať v jazde na tempomate.
Evanjeliá budú "náboženstvom", ktoré je v našej kultúre bežné
a očakáva sa od nás , ale nevyvolajú v nás skutočný "úžas",
ktorý by všetko postavil na ruby.
  Niektorí učenci zaujímavo tvrdia, že Ježiš prišiel,
aby skoncoval s náboženstvom. Nie je to také zlé,
ako to znie. Prišiel, aby skoncoval s náboženstvom, aké vtedy bolo.    

Prevzaté
Veci skryté
Richard Rohr
------------------------------------------------------------------------

  CHUDOBA V DUCHU, ... TO ČO JE

Z historického hľadiska väčšina náboženstiev očakávala,
že k Bohu sa dostaneme, keď budeme vyhľadávať duchovné miesta,
dodržiavať presné rituály a vyslovovať správne slová.
Naše bezchybné správanie alebo morálka nás privedú k Bohu
alebo Boha k nám. Vlastne takmer všetci začíname tu -
hľadáme tie správne mapy, dúfame, že prejdeme akýmsi
kozmickým prijímacím pohovorom. Základnou domnienkou je,
že keď budeme mať správne odpovede, Boh nás bude mať rád.
Božia láska sa vždy pokladala za veľmi náhodnú a víťazmi
boli vždy tí chytrí. Biblia však nepodmieňuje premenu
chytrosťou, ale tou vlastnosťou,
v ktorej sa Boh najradšej a najúčinnejšie ukrýva -
pokorou,
/prečítaj si prvých päť blahoslavenstiev - Mt5, 1-12/.
Práve chudoba v duchu je to, čo podľa Ježiša strácame,
keď dozrievame do takzvanej dospelosti.
/porovnaj Mt 18, 2; Mk 9, 3-6/
  Genialitou biblického zjavenia je to, že prichádzame
k Bohu prostredníctvom toho, čo budeme volať "prítomnosť",
tu a teraz, alebo celkom jednoducho to, čo je.
Biblia nás posúva od posvätného miesta
/preto musel zaniknúť chrám/
alebo posvätného činu
/preto musel byť relativizovaný Zákon/,
alebo rozumových systémov viery /preto Ježiš v tomto
smere nekládol nijaké podmienky/
do času ako takého, do posvätného času.
"Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta,"
znie posledný verš Matúšovho evanjelia.
  Čas samotný a trpezlivosť s ním nám zjavuje vzory milosti,
a preto väčšine z nás trvá tak dlho, kým sa obrátime.
Naša pozornosť sa postupne prenesie zo zamerania na dokonalé
činy akéhokoľvek typu na prostú prítomnosť
/môžeme to nazvať "modlitba"/.
Ježiš to často volá "opatrnosťou", "videním" alebo
"bdelosťou". Keď bdieš a si prebudený, sám získavaš vedomosť.
V skutočnosti "bdejte" bolo jedno z posledných slov,
ktoré Ježiš dva razy zopakoval apoštolom predtým,
ako ho odviedli na zabitie. Potom však prijal ich
neschopnosť a povedal im, ako hovorí aj nám:
"Prišla hodina" /porovnaj Mk 14, 35-41/.
  Eckart Tolle v knihe The Power of Now /Sila prítomnosti/
poukazuje na to, že sa nemusíme nachádzať na určitom mieste
alebo byť dokonalými ľuďmi, aby sme mohli zažiť Božiu
prítomnosť. Boh sa vždy dáva, je vtelený v každom okamihu
a prítomný pre tých, ktorí vedia byť prítomní.
Podivuhodné je, že často práve nedokonalí ľudia a ľudia
žijúci v pomerne sekulárnych podmienkach zažijú
"Prítomnosť" /Parousia, "plnosť/.
Táto schéma je zreteľná v celej Biblii.
  Povedzme si to jasne: jednou z veľkých myšlienok
biblického zjavenia je, že Boh sa zreteľne prejavuje
v bežných, aktuálnych, každodenných veciach, tu a teraz,
v konkrétnych vteleniach života.
To je opakom obrazu Boha, ktorý vyčkáva na čistotu,
duchovnosť, tú správnu myšlienku alebo to ideálne niečo.
Toto je dôvod, prečo Ježiš stavia náboženstvo na hlavu!
My katolíci sme v tomto svetle dokonca zvykli hovoriť
o "aktuálnej milosti". Preto hovorím,
že práve naše zážitky nás pretvárajú,
ak sme ochotní prežiť ich naplno.

Prevzaté z knihy
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita.
------------------------------------------------------------------------

  VNÚTORNÁ CESTA

Úžasný zázrak biblického zjavenia, ... ,
je, že Boh je úplne iný, ako sme si predstavovali.
Parafrázou výroku istého kvantového fyzika na tému
univerza to možno vyjadriť takto:
"Boh nie je len zvláštnejší, ako si myslíme,
on je zvláštnejší, ako si dokážeme predstaviť."
Boh nie je zlou správou, práve naopak,
on je neuveriteľne potešujúcou a dobrou správou.
  Walter Brueggemann vo svojej knihe
Theology of the Old Testament /Teológia Starého zákona/
to nazýva "krédom piatich adjektív",
ktoré sa neustále opakujú v hebrejskom Písme.
Tento Boh, tak ako ho Izrael a Ježiš spoznali,
sa opisuje ako "milosrdný, milostivý, verný, zhovievavý,
a láskavý". Trvalo nám dlhý čas vôbec uveriť,
že by to mohlo byť možné, ale jedine
tí to skutočne spoznajú, ktorí úprimne hľadajú,
modlia sa a často trpia.
To je tá "ostrá čepeľ zážitku", ...
Bez vnútorného zážitku je tých päť adjektív
len päť nábožných slov. Bez tvojho vnútorného zážitku
s takýmto Bohom bude väčšina náboženstiev len rituálmi
a doktrínami, ktoré ťa neurobia šťastným.
  ... budem opisovať Bibliu na základe
pomenovania historika, sociológa a literárneho kritika
Reneho Girarda ako "text v pohybe".
Samotný text manévruje raz smerom vpred,
potom zasa naspäť, presne ako ľudia.
Inými slovami, neposkytuje nám jednoduché závery,
ale vytvára jasnú sériu tvarov a dotyčníc.
A našou úlohou je navzájom pospájať tieto body.
Podľa môjho názoru je to možné len na základe
vnútorného zážitku, a nie na základe overených textov
alebo vonkajších systémov viery. Duchovne povedané,
nie je dobré dávať ľuďom rýchle závery skôr,
ako sami prejdú svoju vnútornú cestu.
Tieto závery budú vždy nepochopené alebo zneužité
a "zabránia úžasu".
  Obávam sa, že aj vy sami ste takýmto prijímačom
a nijaký pápež alebo biblický citát vám nezoberie
toto pozvanie ani vás nezbaví tejto zodpovednosti.
Našťastie, ak ide o skutočné evanjelium,
je to "zdieľaná vedomosť" a vy ste len jedným prijímačom,
ktorý dostáva malý podiel na tajomstve.
To by nás všetkých malo udržiavať v pokore.

Prevzaté a krátené
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita.
-------------------------------------------------------------------------

  ČAS PREMIEN

... , neexistuje nič, čoho by sme sa na Bohu mali báť.
Veď aj jeho dych je totožný s odpustením a božským
šalom /porov. Jn 20, 20-23/.
Ak je zmŕtvychvstalý Ježiš konečným zjavením
prirodzenosti Božieho srdca, potom odrazu zistíme,
že žijeme v bezpečnom a nádhernom svete.
Nie Boh sa však zmenil alebo že by bol hebrejský
Boh iný ako Boh Ježiš, to my rastieme,
keď  prechádzame týmito textami a prehlbujeme
svoju skúsenosť. Boh sa nemení, ale to my potrebujeme
dlhý čas premien, kým budeme pripravení na stretnutie
s takýmto Bohom. Zostaňte verní textu a svojmu
vnútornému životu s Bohom a vaša kapacita pre Boha
sa zväčší a prehĺbi. Ak však pri čítaní hľadáte
určité výroky, ktoré vás rýchlo presvedčia o vašom
"falošnom ja", akoby každý riadok v Biblii
bol dogmatickým vyhlásením, nielenže sa zastaví váš
duchovný rast, ale stanete sa pre seba samých
aj pre ostatných toxickou osobou.
  Tak ako nás Biblia prevádza rôznymi stupňami
vedomia a dejín spásy, aj my sami potrebujeme dlhý čas
na to, aby sme sa preniesli cez našu potrebu byť
dvojtvárnymi, posudzovať, osočovať, zastrašovať,
obviňovať, žiť v egocentrizme a zásluhovosti.
Text v pohybe odráža a mapuje naše vlastné ľudské
znovuzrodenie a zobrazuje  všetky tieto stupne vývoja
prostredníctvom Biblie!
Ponúka zrelé aj nezrelé odpovede takmer na všetko
a my sa musíme naučiť rozpoznať medzi nimi rozdiel.

Prevzaté
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita
------------------------------------------------------------------------

  DNEŠNÁ DOBA

......
  Vo svetle preťaženia informáciami ľudia hľadajú
niekoľko istôt, ktoré im pomôžu definovať seba samých.
U mnohých náboženských vodcov vidíme dokonca
fundamentalizmus, ktorý slúži ich kultúrnemu
alebo politickému ponímaniu sveta.
Toto sledujeme aj na najnižších stupňoch náboženstva,
kde sa Boh používa na ospravedlnenie násilia,
nenávisti, predsudkov a presadzovania vlastných metód.
  V súčastnosti to asi zreteľnejšie vidíme v islame
ako u nás, ale v skutočnosti je to všade.
Myseľ fundamentalistu je rovnaká v židovstve,
kresťanstve, islame aj u sekulárnych fundamentalistov,
ako sú ateisti, militaristi a tí, čo si myslia,
že trhová ekonomika spadla z neba.
  Fundamentalistická myseľ má takú záľubu v odpovediach
a vysvetleniach, že svojhlavo ignoruje proces,
ktorým dejiny k týmto vysvetleniam dospeli,
ako aj to, že tieto vysvetlenia sú väčšinou samoúčelné.
  Na druhej strane veľká spiritualita vždy hľadá rovnováhu
medzi protikladmi, veľmi nenápadnú, ale kreatívnu rovnováhu.
Ako povedal William Johnston: "Vierou objavujeme hlbokú
ríšu ľudskej duše, ktorá prijíma paradox s pokorou."
Keď sa príliš vychýlime do jednej či druhej strany,
budeme buď príliš spravodliví, alebo príliš skeptickí
či cynickí. Musí existovať zdravá stredná cesta a ja verím,
že tú cestu spolu hľadáme tým, že sa snažíme obsiahnuť
potrebné svetlo a nevyhnutnú tmu.
  Pevne verím, že sa nebudeme snažiť uspokojiť náš zmätok
predstieraním, že máme absolútne a isté odpovede,
keď ani Biblia nám ich nikdy veľa nesľubovala.
  ......
  Európa bola tým kontinentom, o ktorom sme si mysleli,
že ho ako kresťania máme vo vrecku. Pozrime sa dnes
na naše prázdne kostoly! Ľudskú zmätenosť nemôžeme uspokojiť
predstieraním, že máme všetko pod kontrolou, ale len tým,
že ľudí naučíme úprimnému a pokornému procesu učenia sa
a počúvania. ..... Iba vtedy ľudia dosiahnu múdrosť
s pokojom a súcitnosťou. Potom sa vyhneme hnevlivým
prehnaným reakciám voči autorite a múdrosti, ktorá bola
ľuďom nanútená bez možnosti spoznať proces,
ktorý k nej viedol. Vonkajšia autorita musí stáť
na základe vnútornej autority.
  Pavol v Liste Rimanom cituje:"Blízko teba je slovo,
v tvojich ústach a v tvojom srdci" /10,8/
ako odpoveď na výzvu z Knihy Deuteronómium,
ktorú by som rád zopakoval: "Nehovor vo svojom srdci:
Kto vystúpi do neba?, totiž priviesť dolu Krista"/10,6/.
Tajomstvo vtelenia je práve toto premiestnenie Boha
sem dolu na zem raz a navždy.
Náboženstvo s kontinuálnou vertikálnou hierarchiou
len vytvára veľmi pasívne, pasívne závislé
a pasívne agresívne kresťanstvo.
  Boh prekonal túto priepasť tým, že do nás vložil
organický zdroj: "Veď tento príkaz, ktorý ti dnes dávam,
nie je pre teba vysoký ani ďaleký; nie je v nebesách,
aby si mohol vravieť: ,Ktože vystúpi za nás do neba
a kto nám ho znesie a dá nám ho počuť,
aby sme ho plnili?´ Ani za morom nie je, aby si sa nevyhováral
a nepovedal: ,Ktože prejde za nás cez more a kto nám ho
prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovať?!´
Naopak, veľmi blízko sú tie slová; /sú/ v tvojich ústach,
v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil" /Dt 30, 11-14/.
Židovsko-kresťanská tradícia nemala byť záležitosťou
podávanou zhora nadol, ale naopak, organickým stretnutím
vnútornej Vedomosti, ktorú môžeme nazývať Písmo a Tradícia.
Naše rozpory týkajúce sa Písma a Tradície pramenia z toho,
že sme sa súbežne nenaučili rovnako dôležitému
procesu modlitby.

prevzaté a krátené
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita
------------------------------------------------------------------------
   NIŽŠIE NÁBOŽENSTVO

Pavol nám v liste Rimanom 7,8 hovorí,
že hriech využíva zákon, aby dosiahol svoje ciele.
Čo tým myslí?
Náš neobrátený a prirodzený egocentrizmus /"hriech"/
používa náboženstvo, aby získal rešpekt.
Ak chcete niekoho nenávidieť,
chcete byť zlomyseľní alebo pomstychtiví,
krutí alebo zákerní,
poradím vám,
ako to urobiť a necítiť ani štipku viny:
urobte to z náboženských dôvodov!
Urobte to a myslite si pritom,
že sa riadite zákonom,
že poslúchate jedno z prikázaní
alebo nejaký verš z Biblie.
Funguje to veľmi dobre.
Váš nedotknutý egocentrizmus chce využívať
náboženstvo na to, aby ste sa cítili
nadradení a "spravodlivý".
Je to bežný jav.

prevzaté z knihy Veci skryté
Richard Rohr
------------------------------------------------------------------------

  VIERA, ČI TRADÍCIA

Často sme pokúšaní nedôverovať Bohu, ale
dôverovať našej tradícii viery a dôvery v Boha.
Nie je to to isté! Naša viera je neraz našou tradíciou,
v ktorej môžeme hovoriť o svätcoch a teológoch z minulosti,
čo dôverovali Bohu. To je veľmi šikovný spôsob,
ako sa vyhnúť vlastnej skúsenosti, desivým stretnutiam
so živým Bohom,prebiehajúcemu vteleniu.
Máme sklon dôverovať minulosti pre ňu samu,
akoby Boh prišiel na zem nato,
aby ochránil ľudské tradície, alebo akoby minulosť bola
nejakým spôsobom svätejšia než prítomnosť.
Ježiš výslovne hovorí, že to nie je pravda./porov. Mt 15,3/
  Musím povedať, že milujem tradíciu.
Hovorím však o tradícii odovzdanosti tomu úžasnému
a obrovskému tajomstvu Boha.
V tom zmysle to vždy bude Tradícia nevedomosti.
To je to, čo nazývame apofatickou tradíciou
alebo "oblakom nevedomosti".
Sloboda nevedieť je základným konceptom viery,
pretože "teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem
poznať tak, ako som aj ja poznaný"/1Kor 13,12/.
Potrebujeme dostatok poznania, aby sme mohli udržať
a uniesť tajomstvo nepoznania.  .....
  Je úžasné, ako náboženstvo prevrátilo túto biblickú
myšlienku viery naruby a vytvorilo tradíciu presného
poznania, zdanlivej predvídateľnosti a úplnej istoty
o tom, koho Boh má či nemá rád.
Ako by sme si mysleli, že máme Boha vo vrecku.
Vieme, čo sa Boh chystá povedať, pretože si myslíme,  
že naša denominácia má v tom všetko úplne jasno.
V takomto systéme Boh nie je slobodný a musí dodržiavať
naše pravidlá a nasledovať naše rozhodnutia.
Ak Boh  nie je slobodný, my máme problém,
pretože zakaždým, keď Boh odpúšťa alebo prejavuje
milosrdenstvo, porušuje vlastné pravidlá,
čím sa dopúšťa strašného rozporu!
  Úžasná vec o Hebrejoch je, že nepotláčali svoju realitu.
Odmietali sa nechať ovládať poverčivými mýtmi.
Určitým spôsobom sa Izrael nikdy nezriekol svojich
vlastných protirečení života, hororov a priepastí ľudských dejín,
ktoré sa nakoniec stali "krížom" v Ježišovi.
Tieto ťažké skutočnosti sa však ukázali už v Jóbových príbehoch,
v ich vlastných skúsenostiach z exodu a exilu,
ako aj v tých neustálych napádaniach a okupáciach
cudzími veľmocami. Často museli mať na jazyku podobné slová
ako tie, ktoré vraj vyslovila Terézia z Avily:
"Ak sa takto správaš k svojím priateľom,
nechcem vidieť tvojich nepriateľov."

prevzaté: Veci skryté
Richard Rohr
Písmo ako spiritualita
------------------------------------------------------------------------

  EUCHARISTIA č.1

Toľkí ľudia opustili Cirkev, ale vždy sa im po odchode
cnie za jednou vecou. Hovoria, že mnohé veci v Cirkvi
bolo ľahké opustiť, ale bolo ťažké vzdať
sa "chodenia na prijímanie". Ich intuícia o tejto
strate je absolútne správna.
  ... niečo osobné, praktické a bezprostredné.
Niektorí to volajú obrad prijímania,
iní omša a ďalší eucharistia, ale dôležité je,
že metóda je tu zároveň posolstvom.
V eucharistickom pokrme nám Ježiš dal veľmi
dômyselnú "pantomímu", ..... . vďaka ktorej
môžeme stále zakúšať jednotu na bunkovej úrovni
namiesto rozprávania o tom, či sa vtelenie,
vyvolenie a "zbožštenie" /theosis, ako to nazývajú
pravoslávni/ skutočne môže udiať.
  Dal nám niečo, o čom nepovedal, že "o tom máme uvažovať"
alebo "sa na tom dohodnúť", "pozerať sa na to",
dokonca ani "uctievať to" on jednoducho povedal:
"Robte to!" Bol to úkon, audiovizuálna pomôcka,
posvätný obrad spoločenstva, postavený na židovských
základoch, ktorý v sebe zahŕňa celé večné
posolstvo pre tento svet.
  Keď odídem, hovorí Ježiš, robte tieto úkony,
kým znova neprídem. Tak sa naučíte, čo to znamená
byť kresťanmi, a nevesta bude pripravená stretnúť
sa so svojím ženíchom:
1. Vezmi celý svoj život do svojich rúk,
  tak ako to robím ja dnes večer a budem robiť
  aj zajtra. /Vo veľmi fyzickom a škandálom židovskom
  jazyku chlieb na stole je "moje telo" a alkoholické
  víno je "moja krv"./
2. Vzdaj vďaku Bohu /eucharisteo/, ktorý je
  počiatkom tvojej dobroty. Vyvoľ si vďačnosť, blahobyt
  a uznanie presahujúce tvoje ja od zamerania na seba.
  Tvoj život je čistý dar a musí byť založený na
  postoji vďačnosti.
3. Zlom ho, nechaj ho zlomiť, rozdaj ho a nechráň si ho.
  Delenie o svoje malého ja vedie k objaveniu pravého ja
  v Bohu. "Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie,
  ostane samo" /Jn 12,24/. Odumreté zrno sa stáva
  rozlomeným chlebom.
4. Teraz toto požuj a tamto vypi! "Vezmite", "jedzte a pite,
  kým sa nevrátim", a objavíte podstatu posolstva,
  "novú zmluvu" založenú na láske a zjednotení s Bohom.
  Keď ješ a piješ, robíš to, čo Pavol:
  "na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu
  utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev" /Kol 11,24/
  Teraz vieš, že máš účasť na samom živote Boha.
  Teraz máš správne zodpovedanú otázku "kto?".

Eucharistia je v skutočnosti homeopatický liek,
pretože v nej dopredu jeme a pijeme našu vlastnú smrť
v milujúcej jednote s jeho smrťou namiesto neustáleho
domáhania sa smrti ostatných. Preventívne kráčame
priamo do tajomstva smrti a ako on dôverujeme jej druhej
strane, ktorou je vzkriesenie.
"Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich,
zvestujete Pánovu smrť" /Kor 11,26/ -
a zároveň aj svoju smrť, ktorou túžite prejsť rovnako!
  Pamätajte si, že homeopatický liek vždy obsahuje
malý podiel tej choroby, z ktorej má vyliečiť.
Zakaždým, keď jeme a pijeme, dávame súhlas na svoju smrť
spolu s ním, v ňom, pre neho a kvôli nemu.
Samotný úkon jedenia dáva nášmu telu signál,
že naše životy nie sú naším majetkom a že
"môj život nie je o mne"!
Keby sme nemali takéto tajomstvo vtelenia,
ktorým je eucharistia, museli by sme si niečo
podobné vytvoriť.

Veci skryté
Richard Rohr
------------------------------------------------------------------------

  EUCHARISTIA č.2

... efekt prítomnosti. Tajomstvo prítomnosti je stretnutie,
pri ktorom otvorenie sa jedného vyvolá hlbší život v druhom.
Na to, aby si bol prítomný, si nemusíš nič „myslieť“ ani
ničomu rozumieť. Je to len o dávaní a prijímani práve
teraz a deje sa to v tvojej mysli. Je to vlastne prenášanie
a zdieľanie Bytia, ktoré zakusujeme ako milosť,
dar a vnútorné upokojenie.
  S opravdivou vzájomnou prítomnosťou sa vždy spája
veľký krok smerom k vnútornej autenticite, pretože keď sme
prijatí s milosťou, prijímame sami seba na najhlbšom stupni,
ale zároveň uznávame, že sme súčasťou niečoho Väčšieho -
Bytia samotného. To nám prináša veľké šťastie a hlbokú radosť.
  My ľudia sme skutočne spoločensky nákazlivé bytosti,
ale často sa obmedzujeme len na „ľudské činnosti“.
Život sa však prenáša na úrovni bytia. Nie div, že my
katolíci hovoríme o eucharistii ako o „skutočnej prítomnosti“.
Pretože na tejto úrovni sa prenáša život a energia.
  Každému z nás sa stalo presne to isté, keď ste sa po prvý krát
zamilovali. Preto je zamilovanie také vzrušujúce. Zrazu pohľad
toho druhého, ktorý na mne spočíva, prijíma ma, s radosťou ma
obdivuje, umožňuje  mi cítiť sa sebou samým, vo svojom
najlepšom svetle! Kresťania zažijú toto isté, keď spoznajú
„skutočnú prítomnosť“ v eucharistii. Keď naozaj prijímame bytie
a pohľad sebaobetujúceho sa Ježiša, posúvame sa na hlbšiu
úroveň nášho bytia. Pripomína mi to príhodu z hinduistického
chrámu v Indii, kde mi povedali: „Neprichádzaš sem na to,
aby si sa pozeral na Boha, ale  aby sa Boh pozrel na teba.“
  Zaľúbený človek by povedal: „Nepoznal som sám seba,
kým som sa nespoznal tvojimi očami.“ Alebo:
„Nedokázal som prijať seba samého, kým som nepocítil
tvoje prijatie.“ Pretože my ľudia sme takí krehkí a tak veľmi
potrebujeme vzájomnú lásku a prijatie. Ježiš však hovorí:
„Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené,
komu ich zadržíte, budú zadržané“/Jn 20;22-23/
  Koľko moci nad nami navzájom nám Boh dal!
Dostali sme moc prijímať od druhých lásku, ale aj prekliatie,
utvrdzovať jeden druhého, ale aj zapierať sa.
To sa stáva našou bránou k prijímaniu,
ale aj k ignorancii božského.
  Aké veľké riziko Boh podstúpil!
Aký smutný musí byť, keď nevidí pravdivých ľdí,
ktorí by boli zrkadlami pre novorodencov,
pre okrajové skupiny, homosexuálov, postihnutých ľudí,
mrzákov či takzvaných hriešnikov a kriminálnikov.
  Mať bezprostredný kontakt s dokonalým Druhým znamená
poznať samého seba tým najhlbším a najpravdivejším
spôsobom. Keď sa celkom otvoríš pre úplný a dokonalý pohľad
Toho, ktorý pozná a prijíma všetko, staneš sa nezničiteľným.
  Keď sa naučíš, ako prijímať jeho dokonalý pohľad,
ako byť jeho zrkadlom, potom hlas ľudského davu,
dokonca ani tie negatívne, ťa nebudú môcť zraniť.
Najlepšie to vyjadril Majster Eckhart: .....“oči, ktorými sa pozeráš na Boha,
sú tie isté oči, ktorými sa Boh najskôr pozrel na teba.“
  Stáť pokorne pred Božím pohľadom nielen sceľuje dušu,
ale aj zjednocuje túžby. Toto vysvetľujem, keď učím o kontemplatívnej
modlitbe. Oslobodzuje nás to od ...... závratu predstavivosti.
Je to vír predstavivosti, vôľa byť tu, tam a všade zároveň.
Stáť pred jedným , prijímajúcim Bohom nám doslova umožňuje
byť  sústredeným a zjednotenými na jednom mieste.
Môžeme byť na jednom mieste, môžeme byť tu a teraz.
Prestávame sa pozerať inam, na zajtrajšie šťastie.
Teraz , a navždy platí: „... teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy“.
/Kor6;2/.

Veci skryté
Richard Rohr
------------------------------------------------------------------------

  ÚCTA K TAJOMSTVU

Pokúsim sa definovať tajomstvo prítomnosti, ale najskôr
vysvetlím princíp tajomstva ako takého. Väčšina z nás
vyrastala v domnení, že tajomstvá sú veci,
ktorým nemôžeme porozumieť, takže sa o to nemáme snažiť.
Nie je to však tradičný ani pravý význam tohto slova.
Tajomstvo nie je ani čosi, čo nedokážeme pochopiť,
je to niečo nekonečne zrozumiteľné! Niečo mnohoúrovňové
a plné významu, čo nikdy nebude celkom ukončené
alebo vyriešené.
  Mysterion v náboženstvách Malej Ázie bolo niečo,
do čoho bol každý člen uvedený cez osobnú skúsenosť,
a nielen čítaním kníh alebo memorovaním dogiem.
Pavol to často spomína vo svojich listoch veriacim v tej oblasti.
  Ponúka múdrosť – no nie „múdrosť tohto veku
ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré spejú k záhube,
ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá
a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu ..., Ale, ako je
napísané: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo,
ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým,
ktorí ho milujú“/1Kor 2,6-7.9/.
  O niekoľko veršov ďalej píše, že tieto veci sa dajú vysvetliť
úplne iným spôsobom: „ ... duchovné veci duchovne vysvetľujeme“
/Kor 2, 13/. Inými slovami, nevysvetlíme to ľuďom,
ktorí nemajú nijakú vnútornú skúsenosť
/rozumej skúsenosť „modlitby“/.
Táto nevyhnutnosť vnútornej skúsenosti je základom
pre každé skutočné náboženstvo a ilustrujú ju príbehy
a postavy z Biblie. Veľké osobnosti v Biblii nielen „veria“,
ony nejakým spôsobom vedia, ale vedia tajomne.
  Vysvetlíme to na konkrétnom príklade.
Kresťania hovoria o „veľkonočnom tajomstve“,
procese straty a obnovenia, ktorý bol zosobnený
v smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša. Túto vieru môžeme
potvrdzovať obradmi a piesňami, ako to robíme pri svätej
omši, ale kým ľudia nestratia pôdu pod nohami a potom
neokúsia, ako ich Boh dvíha, až sú nakoniec úplne obnovení
pre nový život, výraz „veľkonočné tajomstvo“
nájde len málo pochopenia a nebude viesť k premene.
  Veľkonočné tajomstvo je doktrína, s ktorou kresťania
pravdepodobne vedome súhlasia, ale nie je základným kameňom
ich životnej filozofie. To je ten rozdiel medzi vierou
v doktríny a živou vierou. Cesta od jednej k druhej vedie
len cez osobné stretnutie, odovzdanie, dôveru
a vnútorný zážitok prítomnosti a sily.
  Zdravé náboženstvo vie, že existuje veľa dôležitých vecí,
ktoré je možné si osvojiť len mimo akéhokoľvek intelektuálneho
vyučovania. Ateisti to nevedia. Skutočne veľké pravdy,
ako láska a vnútorná sloboda, nie sú koncepčné a nikdy
sa nebudú dať pochopiť len rozumom. Nie je možné ich „dokázať“
iným ľuďom , či sa o to snaží človek s titulom PhD., alebo človek,
ktorý má päť doktorátov z teológie. Spoznávajú sa holisticky,
to znamená so zapojením celého človeka!
/Mimochodom, nie je to ľahká úloha./ Preto svätý Bonaventúra,
učenec a intelektuál, hovoril, že upratovačka môže poznať Boha lepšie
ako doktor teológie.
  Kritickým bodom je porozumieť, že Boh nie je závislý
od poznania v tom zmysle, v akom naša západná kultúra poznanie
definuje. Ako by Boh mohol urobiť takú veľkú chybu, keď deväť-
desiatosem percent ľudí, ktorý kedy žili, nevedelo písať a čítať?
Biblické poznanie sa skôr podobá prítomnosti tvárou v tvár.
Je to poznanie celým telom, poznanie každou bunkou.
Preto má slovo „poznanie“ v najdôležitejších biblických textoch
význam „zmyslového poznania“ alebo sexuálnej intimity!
  Nikde v biblickej tradícii nenachádzame to samostatné,
autonómne, „správne“ konanie, ktoré vidíme v neskorších
obrazoch kresťanskej svätosti. Biblická správnosť znamená
v prvom rade správny vzťah! V Biblii nie sú idealizované
žiadne prométeovské bytosti. S výnimkou Márie a samotného
Ježiša je takmer každá biblická postava, či už v hebrejskom
alebo kresťanskom Písme, znázornená ako premenený hriešnik
alebo ako niekto, kto najprv pácha neprávosť a až potom
začne konať správne veci.
Biblia je plná zranených, hriešných jednotlivcov.
  Ich vlastné chyby ich učia vzájomnosti, zraniteľnosti,
vzťahu z tváre do tváre, v ktorom dovoľujeme druhému,
aby nás ovplyvnil. My to nazývame prítomnosť,
alebo dokonca viera. A stretávame sa s tým zriedkavejšie,
ako si myslíme.

Veci skryté
Richard Rohr
------------------------------------------------------------------------

  "PRAVOVERNOSŤ"

„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty
nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem,
tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky
od vašich myšlienok.“
/Iz 55, 8 – 9/

„Obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca,
a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla, dva razy horšieho,
ako ste sami!“
/Mt 23,15/

Uf! Prečo by Ježiš povedal niečo také, ako čítame v druhom
citáte? Nie je to trochu neférové, či dokonca bezcitné? On to
hovorí „pravoverným“ veriacim, učiteľom a študentom Zákona,
teda ľuďom, ktorí „vedia“. Aby sme to lepšie pochopili, musíme
si uvedomiť, že Ježiš, ako aj ostatní proroci, videli seba samého
ako radikálneho reformátora náboženstva. Rovnako musíme
vziať do úvahy to, ako náboženstvo vníma svoje poznanie.
  Biblia ilustruje zdravé a nezdravé náboženstvo priamo vo svo-
jom texte, a Ježiš nám ponúka jednoduché kritérium, ako tieto
dve veci rozlišovať. Nie je to nijaká veda, ide o veľmi jednoduché
vizuálne a praktické kritérium – „rodí dobré alebo zlé ovocie?“
/porov.Mt 7, 15-20; Lk 6, 43-45/. Ježiš je až zarážajúco praktický.
  Keď náboženstvo neodvádza dobrú prácu, skoro všetky ostatné
aspekty spoločnosti budú tiež nezdravé. Keď je náš obzor
Boha pravdivý, aj náš sebaobraz bude pravdivý. Ak je náš obraz
Boha napadnutý jedom, pravdepodobne budeme aj my jedovatí.
A pred týmto jedom Ježiš varuje.
  Náboženstvo je najlepšou vecou na svete, ale môže sa stať aj
tou najhoršou. Ak je náš vzťah k Bohu životodarným vzťahom
/vzťah osôb v Trojici je toho najlepším a najplnším príkladom/,
takmer všetko ostatné v spoločnosti, dokonca aj tie rozbité časti,
budú obnovené, uzdravené a osvietené!“
Preto je skutočná „pravovernosť“ /správna viera/ taká dôležitá.
Ale v Biblii budeme vidieť, že pravovernosť nie je niečo,
čo sa deje len v našej hlave. /V skutočnosti sa toto slovo v Biblii
ani nenachádza!/. Celý biblický text zdôrazňuje, že mať „pravý
vzťah“ je oveľa viac ako mať pravdu. Niektorí to volajú ortoprax
či „správne praktizovanie“. Ježiš neustále vyhlasuje ľudí za spase-
ných alebo uzdravených pre správny vzťah k nemu, ale nikdy ich
nezavrhuje pre ich systém viery či príslušnosť k skupine.
  Ježišove tvrdé slová na začiatku tejto kapitoly vychádzajú
práve z veľkého významu, ktorý pripisuje ortopraxi. Je ovplyv-
nený prvým citátom z Izaiáša, ktorý Židov učí pokore pred ta-
jomstvom Boha /Sir 3, 11; Jób 1,6; Ž 139; Rim 11,33-35/,
a nie získavaniu ľudí pre ich údajne spasenú skupinu, zatiaľ čo
ostatní sú synmi pekla oveľa viac ako synmi neba.
  Keď sa domnievame, že máme plné poznanie, môžeme sa
stať arogantnými a príliš sebaistými. Keď vieme, že nemáme
plné poznanie, oveľa viac sa snažíme o láskyplné správanie.
Toto som si uvedomil, keď som pozoroval prirodzené ľudské
vlastnosti. Tí, čo poznajú Boha, sú vždy skromní;
tí, čo ho nepoznajú, sú vždy pomerne sebaistí.
  Pohybujeme sa tu na veľmi tenkom ľade. Na jednej strane
hovoríme, že je dôležité mať správne, pravoverné učenie o Bohu,
ale ani na okamih si nemyslieť, že vieme všetko, či dokonca
väčšinu vecí o Bohu. Na ostrí tohto noža nájdeme rovnováhu,
ktorú nám ponúka Biblia.
.....
   Takže ak náboženstvo nepristupuje k svojmu poznaniu s pokorou,
stane sa namysleným, hlúpym a povrchným.
Myslím, že toto mal Ježiš na mysli vo svojej kritike v citáte
na začiatku ...
  Keď hovoríme o Bohu a transcedených veciach, musíme
používať metafory a prirovnania. Nijaký jazyk nie je dostatočný
na opísanie svätosti. Ako som  raz videl na obraze svätého Jána
od Kríža, musíme si dať prst na pery, aby sme si pripomenuli,
že Boh je nekonečne neopísateľný a nevysloviteľný.
Alebo ako Židia, odmietať čo i len vysloviť meno „Jahve“.
  Na rozdiel od iných vedných disciplín teológia nemôže nájsť
externý dôkaz pre svoje tvrdenia, hoci sme sa o to pokúšali.
......
Veci skryté
Richard Rohr
------------------------------------------------------------------------

  HEREC S BRVNOM V OKU

Dovoľte mi jazykom psychológie aspoň čiastočne vysvetliť
tento teologický výrok. Je to jazyk ega a tieňa. Ego je tá sú-
časť človeka, ktorá chce byť dôležitá, v centre diania. Vo svojej
prirodzenosti je veľmi defenzívne a sebaobraňujúce. Na to, aby
uspelo, musí eliminovať negatíva /Ježiš to v 23. kapitole Matú-
šovho evanjelia nazýva „herec“, čo sa z gréčtiny väčšinou pre-
kladá ako „pokrytec“/.
  Tieň je tá časť človeka, ktorú nechceme vidieť, ktorej sa bojí-
me a nechceme, aby ju iní videli. Máme tendenciu ukrývať túto
časť nášho vnútra alebo ju zapierať, dokonca-a to najmä-pred
sebou samými. Ježiš, citujúc Izaiáša, to vyjadruje takto: „Bude-
te počúvať; a nepochopíte, budete hľadieť; a neuvidíte“ /Mt 13,
14-15/. V dnešnej dobe to narkomani nazývajú „popieranie“.
  Keď obraňujeme nášho „herca“, popierame a potláčame tým
náš tieň. Ak však „herca“ obraňujeme príliš, tieň sa stane ne-
návideným a premietne sa na inom mieste /napríklad existujú
homosexuálni duchovní, ktorí nenávidia a osočujú homose-
xuálov/. Dôležité je uvedomiť si, že tieň nie je sám v sebe zlý, ale
dovoľuje nám robiť zlé veci bez toho, aby sme ich považovali za zlé!
Preto Ježiš kritizuje pokrytectvo viac ako čokoľvek iné. Vôbec
nemá negatívny postoj k hriešnikom, ale k ľuďom, ktorí
predstierajú, že hriešnici nie sú! Ak mi neveríte, pozrite sa na to
príbeh po príbehu.
  Archaické náboženstvá, a azda väčšina náboženstiev v deji-
nách, vždy považovali tieň za problém.  Náboženstvo je predsa
o tom, ako sa zbaviť tieňa, nie? Toto je klasický príklad boja pro-
ti symptómom, a nie proti príčine. Nemôžeme sa zbaviť tieňa,
môžeme len odhaliť jeho hru, čím sa do veľkej miery zbavíme
jeho účinkov.  List Efezanom o tom hovorí:“....všetko, čo je zjav-
né, je svetlo“/Ef 5, 14/.
  Ježiš  a Proroci sa však zaoberajú skutočným problémom,  kto-
rým je ego.  Náš tieň nie je naším problémom ani zďaleka natoľ-
ko, ako naše príliš defenzívne ego, ktoré vždy vidí a nenávidí
svoje vlastné chyby v iných ľuďoch, čím uniká pred vlastným
obrátením.
  Ježišova fráza pre popretý tieň je „brvno vo vlastnom oku“,
ktoré vidíme ako „smietku v oku svojho brata“ /Mt 7, 4-5/. Jeho
rada je úplne dokonalá: „Vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Po-
tom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho bra-
ta.“ Nepopiera, že máme bojovať so zlom, ale najskôr musíme
vyčistiť náš vlastný dom, a to veľmi radikálne, čo neskôr opisuje
ako „vylúpnuť si oko“ /Mt 18, 9/. Ak nevidíme vlastné brvno, je
isté, že ho budeme nenávidieť u niekoho iného.
  Ježišova genialita spočíva v tom, že nestráca čas popieraním
alebo potláčaním tieňa. V tomto zmysle je klasickým prorokom,
jedným z tých, ktorí nielen odhaľuje popieraný tieň Izraela, ale
aj útočia proti skutočnému problému, ktorým je ego a arogancia
Izraela, ako aj ľudia zneužívajúci moc. Keď raz odhalíme tieň
a vynesieme ho na svetlo, jeho hra sa skončila. Jeho efektivita
úplne závisí od pretvárky a nevidení „brvna vo vlastnom oku“
/porov. 2Kor 11,14/. Keď uvidíme brvno vo svojom oku, smietka
v oku nášho brata sa stane bezvýznamnou.
   Moc, výhody, prestíž a materiálne bohatstvo sú zbraňami herca.
Sú to tiež jasné morálne znepokojenia pre Ježiša. Akékoľvek
prílišné zaoberanie sa sexuálnymi pravidlami alebo zásadami
čistoty sú takmer vždy popieraním alebo trestom za problémy
vlastného tieňa a tieňov iných ľudí, no Ježiš prejavuje len malý
záujem o túto tému.
  Ježiš sa príliš nezaujíma o morálnu čistotu, pretože vie, že ni-
jaká snaha potláčať tieň nevedie k osobnej premene, empatii,
súcitu alebo trpezlivosti, ale nevyhnutne vedie k jednej z dvoch
ciest: k popieraniu alebo pretvárke, potláčaniu alebo pokry-
tectvu. Nie je to samozrejmé? Nezrelé náboženstvo produkuje
buď veľa „myšlienkovo rigidných“ ľudí, alebo veľa nenávistných
a útočiacich ľudí, často však oboje. V dnešnej dobe sú to takmer
verejné obrazy náboženstva, lenže Boží cieľ je presne opačný.

Prevzaté
Veci skryté
Richard Rohr
------------------------------------------------------------------------

   SKUTOČNÝ HRIECH

Na druhej strane Ježiš sa vždy snaží podkopať aroganciu, seba-
potvrdenie, chladnú kalkuláciu ega. Jasne to ukazuje celá reč
na hore /porov. Mt 5-7/. Ježiš jasne vidí pýchu, sebauspokojenie
a z nich plynúce pokrytectvo ako hlavné morálne problémy. "Za-
nedbali ste, čo je v Zákone dôležitejšie - spravodlivosť, milosr-
denstvo a vernosť!"/Mt 23,23/ a namiesto toho dávate desiatky,
hovorí Ježiš zákoníkom a farizejom.
  Ježiš sa zaoberá radikálnymi príčinami zla, a nielen jeho
príznakmi. Ján Krstiteľ hovorí o Ježišovi, že prikladá sekeru
"na korene /radix/ stromov /Mt3,10/. Väčšina z nás len osekáva
konáre a čuduje sa, prečo z kmeňa stále znova vyrastajú kazy.
  Definícia hriechu, ktorú sa mnohí z nás naučili, znie: "myš-
lienka, slovo alebo skutok v rozpore s Božím zákonom". Hriech
sa definoval tromi bodmi: /1/ Musíš mať plnú vedomosť,
/2/ musí to byť vo veľkej veci a /3/ tvoje konanie je plne dobrovoľné.
  Na prvý pohľad sa to všetko zdá jasné a zrozumiteľné, lenže
toto vôbec nie je biblická definícia hriechu, ale právnicka defi-
nícia zákona. Stratili sme kontakt s biblickou tradíciou a tým in-
tímnym osobným bojom, ktorý vyjadruje slovo hriech. Celé sme
to preniesli na právnicku úroveň, kde to môžeme jednoducho
identifikovať, hanbiť sa za to a vynucovať, aby sa to nedialo.
  Zaoberáme sa viac vonkajším správaním, na ktoré sa dá pou-
kázať, ktoré je merateľné, definovateľné a kontrovateľné a dá
sa "postaviť pred súd", ak je to potrebné. Tak to nejde so spra-
vodlivosťou, milosrdenstvom a vernosťou /porov.Mt 23,23/, ktoré
Ježiš nazýva tým, čo je v Zákone dôležitejšie.
  Politici sú zriedka odvolaní z úradu pre klamstvo, lakomstvo
alebo ctižiadosť, ktoré považujeme za takmer samozrejmé, ale
odvolajú ich vtedy, keď ich pristihnú pri nejakom "horúcom
hriechu". Niekoho zahanbiť je oveľa jednoduchšie, keď ide
o telesnú záležitosť. Myslím si, že telo dokáže zahanbenie jed-
noduchšie zniesť. Taktiež je ho možné kameňovať, na rozdiel
od spravodlivosti, milosrdenstva a vernosti.

prevzaté z knihy
Veci skryté
Richard Rohr