Ocitli sme sa uprostred doby, v ktorej všetko sa stalo samozrejmosťou. Naučili sme sa pokladať za bežné, obyčajné byť zdravý, chodiť do práce, mať peniaze, zdieľať život v rodine, budovať vzťahy a byť hrdý na svoje talenty a schopnosti. A do tohto nášho sveta nečakane vstúpila koronakríza, s bolesťou, zmätenosťou, únavou z doliehajúcich obmedzení pandémie. Sme ochromení neistotou, frustrovaní nemožnosťou zmeniť vonkajšie okolnosti života, rastúcou bezmocnosťou zo zmien zaplavujúcich náš svet, no napriek tomu sme vlastníkmi vnútorného postoja a to prežívania vďačnosti za mnohé dobré veci v živote.

Vďačnosť  je schopnosť, ktorá prináša radosť, nádej, spokojnosť so životom a nedovoľuje upadnúť do bezvýchodiskosti. Jedným zo spôsobov kultivácie vďačnosti je vedenie denníka vďačnosti, do ktorého možno zapísať dary, milosti, výhody a dobré veci, za ktoré sme vďační. Písanie denníka vďačnosti pomáha organizovať myšlienky, prijímať vlastné skúsenosti a dávať ich do súvislostí. Dôležité je ustanoviť si každodenný zvyk, venovať pozornosť udalostiam inšpirujúcim k vďačnosti. V podstate umožňuje vidieť zmysel okamihov dňa, ktoré sa dejú okolo nás a vytvárajú zmysel života. Denné vyhradenie času na pripomenutie si okamihov vďačnosti spojených s bežnými udalosťami, či vzácnymi ľuďmi nám dáva potenciál pretkávať a vyživovať životný postoj vďačnosti. Ak sme vďační, potvrdzujeme zdroj dobra v našich životoch.

Spomínanie na úsmev, láskavé slová alebo nápomocné činy človeka môže vyvolať pocity vďačnosti. Ak sa zameriavame na dobré veci v živote, ktoré k nám prichádzajú každý deň, môžeme byť naplnení hlbokým uznaním, vďačnosťou a nie topením sa v strachu, beznádeji, pod ťarchou problémov. Existujú dve hlavné prekážky vďačnosti a to zábudlivosť a nedostatok uvedomovania si darov. Zabúdame na našich dobrodincov, zabúdame venovať čas uvedomovaniu si obdarovaní a zabúdame na množstvo pomoci, ktorými je uľahčený náš život, vďaka úsiliu druhých. Pamätlivosť na to, čo nám je darované Darcom, nás udržiava na ceste života. Vnímanie darov je predpokladom vďačnosti. Nemôžeme byť vďační za niečo, o čom nevieme. Preto si potrebujeme pripomínať, za čo sme vďační. Rozvíjanie vďačnosti nám pomáha vniesť nový rámec aj pre ťažké životné situácie.

Vážením si darov okamihu nás vďačnosť oslobodzuje od minulých výčitiek, budúcich obáv a úzkostí. Pestovaním vďačnosti sme oslobodení od závisti nad tým, čo nemáme alebo kto nie sme. Nerobí to život dokonalým, ale s vďačnosťou prichádza poznanie, že práve teraz, v tejto chvíli, máme dosť - a sme dosť.

Autorka článku: PhDr. Mária Dědová, PhD.