Archívy

Reklama

ZAMYSLENIA : Volanie do hory

Pridávam sem ešte jeden pekný a zaujímavý blog, ktorý ma oslovil a ktorý stojí za prečítanie.
Je to zamyslenie o horách a o Bohu.... Môžete si ho prečítať tuto:

Volanie do hory
Pridal lesanka333 on 25/11/2019 07:44

Komentáre (4)

bot001 je prihlásený top bot001 napísal dňa 01/12/2019 10:33 :

Tradicionalista Julius Evola bol v mladších rokoch tiež vášnivým horolezcom. Svoje spomienky, zážitky a úvaky týkajúce sa hôr zhromaždil v knihe Meditácie na Vrcholoch. Tu je preklad celej jednej kapitoly - Hora a Duchovno.

Až príliš často sa zabúda, že duchovno je v podstate spôsob života, a že jeho miera nespočíva v predstavách, teóriách a myšlienkach uchovávaných v hlave. Duchovno je v skutočnosti to, čo sa úspešne zrealizovalo a premenilo vo vedomie nadradenosti vnútorne zažívanej dušou, a vo vznešené vystupovanie navonok vyjadrené telom.


V zápase s výškami hôr, čin je konečne slobodný od všetkých strojov a od všetkého čo uberá z priameho a absolútneho vzťahu človeka s vecami. Hore, blízko neba a strží - v prítomnosti tichej a pokojnej veľkosti vrcholov, v prudko besniacich vetroch a snehových búrkach, v oslepujúcom jase ľadovcov či medzi beznádejne strmými skalnými stenami - je možné znova prebudiť (prostredníctvom toho, čo sa môže na prvý pohľad zdať obyčajným upotrebením tela) symbol prekonania, skutočne duchovné a mužské (virilis) svetlo, a ustanoviť kontakt s prvotnými silami ukrytými vo vlastných údoch. Horolezcov zápas takto bude viac než fyzickým, a úspešný výstup môže vyjadrovať dosiahnutie niečoho čo už nieje len ľudské. V starovekých mytológiách boli vrcholy hôr sídlami bohov, je to mýtus, ale tiež alegorické vyjadrenie skutočnej viery ktorá môže vždy ešte ožiť sub specie interioritatis.


Ako poznamenal od čias Nietzscheho Simmel; ľudia majú v živote neobyčajnú a takmer neuveriteľnú schopnosť dosiahnuť isté existenčné vrcholy, na ktorých “žiť viac” (mehr leben), alebo najvyššia intenzita života, je premenené na “viac než život” (mehr als leben). Na týchto vrcholoch, tak ako sa teplo mení na svetlo, sa život oslobodzuje od seba; nie v zmysle smrti individuality alebo akéhosi mystického stroskotania, ale v zmysle transcendentného potvrdenia života, v ktorom tieseň, nekonečná žiadostivosť, túžba a starosť, hľadanie náboženskej viery, ľudskej podpory a cieľov, všetky ustúpia panujúcemu stavu pokoja. Je čosi väčšie než život, v živote samom, a nie mimo neho. Táto hrdinská skúsenosť je cenná a dobrá sama o sebe, zatiaľ čo zvyčajný život je poháňaný iba záujmami, vonkajšími vecami a ľudskými obyčajmi. Užívam slovo skúsenosť, pretože tento stav nieje v spojení so žiadnou konkrétnou vierou alebo teóriou (ktoré sú vždy bezcenné a relatívne); skôr sa prezentuje najbezprostrednejším a najnespochybniteľnejším spôsobom, práve tak ako skúsenosti bolesti a slasti.


Iba s vlastnými prostriedkami, bez pomoci v beznádejnej situácii, odetý len do vlastnej sily alebo slabosti, odkázaný len sám na seba; liezť od skaly ku skale, od záchytu k záchytu, od hrany k hrane, neúprosne, dlhé hodiny, s pocitom výšky a bezprostredného nebezpečia všade naokolo; a nakoniec, po tvrdom teste použitia všetkej svojej sebadisciplíny, pocit neopísateľného oslobodenia, slnečnej samoty a ticha, koniec zápasu, ovládnutie strachu, zjavenie nekonečného horizontu, na míle ďaleko, zatiaľ čo všetko ostatné leží tam dole - vo všetkom tom môže človek nájsť skutočnú možnosť očistenia, prebudenia, znovuzrodenia čohosi transcendentného.


Nieje dôležité že hrdinský symbolizmus hory spočiatku zažijú iba nemnohí. Pri správnom sústredení na ne, tieto významy ľudí ovplyvnia. Nieje pravý horolezec ten kto nieje schopný precítiť lezenie, hoci len v pár príležitostných zábleskoch, ako niečo viac než len šport. Rovnako tak, nieje pravý horolezec ktorý by neukazoval, v očiach či tvári opálenej od slnečného odlesku snehov, znamenie rasy inej od ľudí nížin.

bot001 je prihlásený top bot001 napísal dňa 01/12/2019 11:18 :

Pre vzácnych milovníkov starej kinematografie a hôr, v rokoch dvadsiatych bol populárny nemecký žáner horských filmov (Bergfilme). Zvláštne postavenie medzi nimi má film Arnolda Fancka z roku 1926 - Der Heilige Berg.

Vo filme vystupuje, vôbec prvý krát ako herečka, budúca režisérka Leni Riefenstahl. Film je meditáciou o horách, láske a kamarátstve. Citlivý divák ocení symboliku hôr na pozadí Karla a rozbúreného mora na pozadí tancujúcej Diotimy, poetické zobrazenie polarity mužského a ženského, v dialógu i obraze. Film je priam metafyzickou drámou. Končiacou v pravom germánskom duchu, keď kamarátstvo mužov, hoci ohrozené láskou k žene, ostáva nezradené aj tvárou smrti.

lesanka333 je odhlásený top lesanka333 napísal dňa 02/12/2019 07:13 :

Bot001: Vďaka za reakcie k téme blogu, aj za ten tip na film o horách.

bot001 je prihlásený top bot001 napísal dňa 06/12/2019 02:07 :

Rovnomenná kapitola z knihy Meditácie na Vrcholoch:


Mont Blanc, júl. Vystupujeme, po niekoľko dlhých hodín, z tmy údolia ku svetlu vrcholov. Vychádzame z tmavých nibelungských jedľových lesov preniknutých hustou hmlou, cez vyššie pásmo pokryté kamením a pustými morénami. Konečne, za úsvitu, prichádzame k okraju dolného ľadovca. Z diaľky sa táto oblasť, ako pripomína jej meno (Mer de Glace), podobá na obrovskú vodnú plochu, ktorá zmrzla a premenila sa na rovnú jednoliatu masu. Z blízka, súc plynule križovaná puklinami a serakmi, sa podobá na divoké križovanie modrastobielych a šedobielych vĺn, pohyb ktorých bol čarovne zastavený a stuhol. Prechádzame toto zvláštne biele more, z ktorého vystupujú vrcholky a tmavé chrbáty zlámaných skál pripomínajúce fjordy, nechávajúc za sebou poslednú hmlu stále pokrývajúcu údolia. Cez mosty, ľadové priepasti a horskými stenami; pracujúc čakanmi, za pomoci lán a stúpacích želiez, zatiaľ čo sa žiarivé svetlo začína rozprestierať všade okolo nás. Prekračujeme niekoľko krátkych no strmých skalných stien a potom nejaké ľadové ohyby. Nakoniec dosahujeme vrchol.
Stojíme na hranici. Okolo nás, kruhový horizont: more mnohých, za sebou idúcich, horských reťazí, tu skalných, inde pokrytých ľadom, ktoré, svojimi jednotlivými vlastnosťami a kvôli rozdielnej vzdialenosti, hrajú všetkými odtieňmi farieb až kým sa nestratia v diaľke, rozplývajúc sa dávajúc tušiť nekonečno. Nehmotné ako prízrak, vystupujú tvary ďalších vrchov vo veľkej diaľke, akoby sa vznášali v perlovej atmosfére. Toto je čas slnečných výšok a veľkej samoty.
Po týchto dlhých hodinách, počas ktorých naša vytrvalá vôľa prekonala únavu, bezvládnosť a podvedomý strach tela, spomienka všetkých starostí a činností vlastných životu nížin doznieva ako ozvena. Čo viac, prevláda iné vnímanie seba a stáva sa čoraz ťažším stotožniť sa s tou tvrdou, uzavretou a prchavou schránkou, ktorá je pre väčšinu ľudí empirickým “egom”. Táto skúsenosť ale nieje mystickým stroskotaním či sentimentálnym uvoľnením. Dokonca lyrickosť je niečo čo nachádza svoje pravé miesto skôr v literárnych kruhoch než tu hore.
Tu, kde je iba nebo a čisté, voľné sily; duša sa účastní analogickej čistoty a slobody, týmto spôsobom človek začína chápať čím duch skutočne je. Duša to všetko vníma, a pred pokojnou a triumfujúcou veľkosťou, všetka sentimentálnosť, zištnosť a ľudská rétorika miznú. Tu, to čo má v duševnom svete povahu čistoty, neosobnosti a moci nachádza svoj ekvivalent v ľadových výškach, púštiach, stepiach a oceánoch. Dych všetkého čo je rozľahlé prežívame ako vnútornú silu oslobodenia.
Je to tu hore, na týchto vrcholoch, za ktorými leží iná krajina - a pri podobných zážitkoch - kde si môže človek skutočne uvedomiť tajomstvo Impéria v najvyššom zmysle slova. Pravá imperiálna tradícia sa nevykúva prostredníctvom jednotlivých záujmov, malichernej hegemónie alebo “posvätného sebectva”. Taká tradícia je zrelá iba keď precitne hrdinská povolanosť ako neodolateľná moc zhora a kde je oživená vôľou aby pokračovala, prekonávajúc každú materiálnu či racionálnu prekážku. Koniec-koncov, toto je tajomstvo každého dobyvateľa. Veľkí dobyvatelia minulosti vždy vnímali seba ako deti osudu, ako nositeľov moci ktorá sa musela prejaviť a pred ktorou všetko ostatné (počínajúc ich vlastným ja, ich preferenciami, radosťami, pokojom) muselo byť obetované. Tu hore sa všetko toto stáva jasným, bezprostredným, prirodzeným. Tichá veľkosť týchto panujúcich štítov, dosiahnutá s rizikom veľkého nebezpečia, pripomína ticho všeobecného pôsobenia, pôsobenia ktoré sa prostredníctvom rasy bojovníkov šíry svetom s rovnakou čistotou, s rovnakým vedomím osudu a s rovnakými živelnými silami ako veľkí dobyvatelia - teda, ako zo žeravého jadra, jas vyžaruje a svieti.
Verím že moc v pozadí zázraku Rímskej ríše nebola iná od tejto. V tichom predpoludňajšom jase, pomalé a veľmi vysoké krúženie jastrabov nad nami vyvoláva symbol rímskych légií - orla - v jeho najvyššej a najvznešenejšej podobe. Myslím tiež na žiarivé pasáže Cézarových spisov, v ktorých sa nenájde stopa sentimentálnosti, žiadne výrečné komentáre, ani náznak zaujatosti, ale skôr čistý výklad faktov, jasná reč opisujúca veci a udalosti, a štýl ktorý je ako vyleštený kov, práve tak ako vojnové výboje tohto legendárneho hrdinu rímskeho sveta. Pripomínam si tiež slová pripisované Constantiovi Chlorovi, slová ktoré značne odhaľujú skrytý a možno nevedomý impulz rímskej expanzie. Hovorí sa, že tento vojenský vodca, zbierajúc záhadné tradície, putoval so svojimi légiami až do Británie, nie tak pre vykonanie vojnových skutkov alebo pre korisť, ale skôr nájsť miesto kde “svetlo nikdy nezháša” a “rozjímať Otca Bohov”, pripravujúc tak božský stav ktorý, podľa dávnej rímskej viery, čakal cisárov a vojenských vodcov po ich smrti. Friedrich Nietzsche napísal; “Po onej strane severu, ľadu, smrti - náš život, naše šťastie...”.
Prostredníctvom symbolu a v zmysle nejasných znamení, nás táto tradícia vedie k chápaniu skrytého významu toho čo môže byť nazvané rímskym legionárskym duchom. Tieto kohorty mužov zo železa, neprekonateľných, schopných akejkoľvek disciplíny, sa rozišli po svete bez dôvodu a dokonca bez skutočne predurčeného plánu, podrobujúc sa radšej transcendentnému impulzu. Cestou dobytia a všeobecného uskutočnenia ktoré dokázali pre Rím, si nejasne uvedomili predzvesť toho čo už nieje ľudské, onoho aeternitas (večnosti) ktoré priamo súvisí so starovekým imperiálnym rímskym symbolom.
Takéto myšlienky ma, s nezvyklou silou, napadajú v tomto čase a na tomto mieste. A rovnako ako v noci, z vyvýšeného miesta, je možné vidieť svetlá roztrúsené v nížinách až po najvzdialenejšie horizonty. Tak isto mi prichádza na myseľ myšlienka nadradenej, netelesnej jednoty neviditeľného frontu všetkých tých ktorí, napriek všetkému, bojujú v rôznych častiach sveta stejný boj, vedú tú istú vzburu, a sú nositeľmi tej istej nehmatateľnej Tradície. Tieto sily sa zdajú byť vo svete rozptýlené a izolované, a predsa sú nevyhnutne spojené spoločnou podstatou ktorá znamená zachovanie absolútneho ideálu Impéria a pôsobenie pre jeho návrat. Toto nastane po skončení cyklu tejto temnej doby, prostredníctvom pôsobenia ktoré je tak hlboké ako nieje zjavné, pretože je čisto duchovnou intenzitou nedotknutou ľudským nepokojom, vášňami, lžou, vidinami a nejednotnosťou. Táto intenzita je symbolizovaná pokojnou a neodolateľnou mocou tohto svetla ktoré svieti ponad ľadové vrcholy. V týchto výškach, symboly ožívajú a odhaľujú sa hlboké významy. Vždy sú chvíle (ako vzácne sú, stále existujú) v ktorých sa fyzické a metafyzické prvky zbiehajú a vonkajšie verne odráža vnútorné, utvárajúc uzavretý kruh: svetlo ktoré z neho na okamih zažiari je určite svetlom absolútneho života.

Julius Evola