Františkánska spiritualita kladie dôraz na ozajstnú rovnocennosť
a vzájomnosť medzi tým, kto sa pozerá, a tým, ktorý je videný.
Pozerajúca myseľ i srdce sú voči tomu, na čo sa sústreďujú, vo vzťahu
symbiózy. František mal jedinečnú schopnosť nazývať zvieratá, planéty
i živly bratmi a sestrami, pretože sám bol malým bratom. Uznával
vzájomnosť, subjektivitu, osobitosť i dôstojnosť všetkých bytostí
a vecí; na prvom mieste preto, že si sám ctil svoju vlastnú dôstojnosť
syna Božieho. /Mohlo to ale fungovať i opačne!/ Viditeľný svet bol
preň priezračným obojstranným zrkadlom - niečim, čo by sme mohli
pomenovať dokonale svätosným vesmírom.
  O všetkom súcne sme oprávnení hovoriť "jedným hlasom"
/univocita bytia/, ak použijeme slova Jana Dunse Scota z dvanástej kapitoly
tej knihy. Čo som ja, ste i vy - a to isté je i svet. Stvorenie je jedna
ohromná symfónia vzájomnej účasti. Ako s obľubou hovoril svätý Augustin:
"Nakoniec je len jeden Kristus milujúci seba."
  Aby sme získali tento trojrozmerný pohľad, musíme si uvedomiť,
že sme - aspoň zčasti - presne tým, čo hľadáme. Že práve to nás nuti
hľadať. Väčšina ľudí si túto radostnú zvesť doposiaľ neuvedomuje.
Boha nenájdeme "tam niekde", pokiaľ ho nenájdeme "priamo túto",
vo vnútri, čo mnohými spôsobmi krásne vyjadril svätý Augustin vo svojich
Vyznaniach. Potom budeme naprosto prirodzene schopní vidieť Boha
v ostatných ľuďoch i vo stvorení. Sme to, čo hľadáme. Hľadanie Boha
a hľadanie nášho pravého Já sú jedným a tým istým. Františkova nočná
modlitba: "Kto si, ó Bože, a kto som ja?" je preto vlastne dokonalou
modlitbou, pretože je tak úprimná, ako je to len  v ľudských silách možné.

voľný preklad
Richard Rohr