Kráľovná Nádej
V malej dedinke Jaroslavka v Rusku „Pánu Bohu za chrbtom“ s polorozpadnutými domami, so zablatenými cestami plných dier a bez asfalta žila Kráľovná Naďa. Na pohľad nebola nejako krásna. Tvár mala zohavenú jazvami, na polovicu tela bola ochrnutá, ledva ju ťahala za tou zdravou polovicou a okrem toho všetkého bola ešte slepá. Raz za dva týždne sme chodievali do dedinky slúžiť sv. omšu, keďže to bola kedysi nemecká dedinka s dávnymi nemcami zoslanými do vyhnanstva ešte za čias cárov. 70 rokov počas komunizmu si tam babičky na nemeckom jazyku modlitbami, aké poznali, dennodenne udržiavali katolícku vieru. Bez spovedí, bez sv. omší, bez sobášov, krstov, pohrebov. Veď kňazov vtedy nebolo. Vyvraždení alebo zoslaní na Sibír. Keď sme ju brali so sebou, radovala sa ako alé dievčatko, až podskakovala od radosti. A na sv. omši spievalaaaaa o dušu spasenú. A modlilaaaaa sa s takou silou a úprimnosťou, až som si s povzdychom želal: „Kiež by sa tak modlili aj naši veriaci na Slovensku ako ona.“ A potom sme ju odviezli domov do polorozpadnutej dvojposchodovej bytovečky a ona sa znova na dva týždne ponorila do ticha svojej tmy. Príbuzných už dávno niet v dedinke, len jej sestra sa sem tam u nej objaví.
Raz som sa jej spýtal: „Naďa, a ty si bola už od narodenia taká chorá?“ A ona hovorí: „Nie, ja som sa narodila zdravučká.“ „A čo sa stalo?“ „No, viete“ – poznamenala so smútkom v očiach. „Môj otec bol alkoholik ako mnohí chlapi tu v Rusku. Keď sa opil, bol strašne agresívny s diabolskými očami bíjaval mamku a ja som sa snažila ju brániť. Aj ja som dostala. Keď vytriezvel, samozrejme prosil o odpustenie. No keď sa opil robil znova to isté dokola.
Keď som mala len 3 roky, ocko sa jeden raz, keď išiel znova biť mamku, zahnal na ňu a drgol pritom do hrnca s vriacou vodou na peci a on sa celý prevalil a vylial na mňa. On nevedel, že stojím za ním pod pecou. Obrovské popáleniny po celom tele. V tom momente som od bolesti stratila vedomie a prebrala som sa až v nemocnici. Keďže som nemohla otvoriť oči, len som počula doktorov nad sebou hovoriť: „Aaach, to je hrôza, popáleniny najvyššieho stupňa na celom tele. Z toho sa tá maličká už nedostane. Zomrie.“ No ja som chcela kričať: „Nieee, ja chcem žiť!“ No nemohla som. A tak som úpenlivo v duši zakričala na Boha: „Bože, prosím, urob všetko, aby som mohla žiť. Ja chcem žiť, prosííím!“ A viete“, hovorí mi to usmievajúc sa na mňa, „Boh ma nechal žiť. Popáleniny boli takým šokom pre moje malé tielko, že som ochrnula na celom tele. Ale ja som sa nevzdala. Bojovala som niekoľko mesiacov, kým som nevybojovala aha, toto“, a ukazuje mi ako jednu stranu tela ovláda perfektne a druhá je mľandravejšia, no čosi s ňou takisto dokáže. A usmieva sa. „Áaach, Bože,“ – pomyslel som si, „aký som len úbohý voči tejto žene. Mne sa stane maličkosť a už plačem, už kričím na Boha a vzdávam sa. A ona. Bojovníčka!“
A príbeh pokračuje – hovorí: „Viete, keď som po toľkých mesiacoch nakoniec prišla domov, čakala som, že ocka to všetko zmení a začne sa už inak správať. No keď som prišla a ukázala som sa mu, prvé, čo z neho vyšlo bolo: „Fúúú, to ešte nezomrelo? Booože!“ a otočil sa ku mne chrbtom a odišiel preč. A ja som tak dúfala, ako malé dieťa... A nič. A bitky pokračovali ďalej a pijatika tiež... Až nakoniec sa prepil k smrti a my sme si vydýchli. No viete, ja som mu odpustila. Veď on bol takisto dobitý ako všetci my tu v Rusku. Častejšie od svojich rodičov a tí od svojich rodičov a tí od svojich a tak ďalej. Z generácie na generáciu sa prenáša zlo, bitka, alkoholizmus, nedomiluvávanie, túžba po láske, ktorú nikto nenasycuje, len kriví. A načo mám mať peklo ešte aj vnútri v srdci, keď ho je toľko okolo mňa? Odpustila som mu.
„No a to si aj oslepla?“ – spýtal som sa jej. A ona: „Nieee.“ A ja: „A to čo sa ešte stalo?“ A ona: „No viete, otec Robert. Keď som mala asi 17, prišiel za mnou jeden mladík z dediny a povedal: „Nevezmeš si ma?“ A ja: „Čo? Mňa? Takú zúboženú, biednu, úbohú ktosi chce?“ Samozrejme som letela. A nemala som. Lebo on bol taký istý ako môj ocko. Bíjaval ma, keď sa opil s diabolskými očami ešte aj po hlave a ja som prestávala vidieť. Prosila som ho: „Aspoň po hlave ma nebi, prosím!“ No on sa ešte viac rehotal a bil ešte viac, až som nakoniec úplne oslepla. Ale viete, ja som mu odpustila tak ako môjmu ockovi. On bol takisto doráňaný a dobitý ako ocko. „Aaach, Bože môj,“ – pomysel som si vtedy, „veď keby ma niekto obaril do ochrnutia a ešte aj bitkou pripravil o zrak, veď ja by som takého človeka roztrhal na kúsky a nechcel sa s ním nikdy už stretnúť a Boha odsúdil za to, že nič neurobil, aby tomu zabránil. A ona, ona mu jednoducho odpúšťa, pretože milosrdne chápe... Aký som len maličký oproti Nadi. Úbohý a biedny vo svojich urážkach na také smiešne veci oproti tomu, čo sa stalo Nadi. A za každú hlúposť sa urážam, hnevám, kričím, aj druhým aj Bohu... A ona, Nadežda, čo v ruštine značí „Nádej“ – ona, Kráľovná Nádej, mi vyráža dych odpúšťajúc aj také veci, ktoré by som ja asi nikdy nedokázal... Len s Božou pomocou. Len s ňou. Inak nie. Ale veď ja takisto nechcem žiť v tom pekle, ktoré si vlastne tými neodpusteniami v sebe vytváram...“
„Viete, ľudia ku mne prichádzajú a prosia o modlitbu – všelijakí viete? Chorí, posadnutí zlými duchmi. A ja sa za nich modlím, viete, a oni sa uzdravujú a zlí duchovia fŕŕŕnk, fŕŕŕnk utekajú.“ – s plachým úsmevom hovori Naďa. „Čooo?“ – pomyslím si, „To ona ešte aj uzdravuje a vyháňa zlých duchov, či co?“ A tak sa rýchlo mobilizujem, aby som sa priživil na Nadi: „Naďa, a aké modlitby sa modlíš?“ – v nádeji, že to budú také husté, silné, špeciálne modlitby a ja sa ich tiež budem modliť a tiež sa tak ľudia budú ku mne hrnúť ako ku Nadi. A viete, čo mi odpovedala? Takým jemným hláskom placho sa na mňa usmievajúc: „No ja sa modlím Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Otcu a ešte Pod tvoju ochranu. A oni fŕŕŕnk fŕŕŕŕnk...“ Tak a týmto ma dobila. Veď ja sa celý život tieto modlitby modlím a nikdy nič. Vyzerá to tak, že až tak nezáleží od slov v modlitbe ako od srdca, ktoré sa tie modlitby modlí s detskou úprimnou dôverou v Jeho lásku, ako to robila kráľovná Naďa. A ja mám čo robiť do smrti, aby som to stihol – skutočne sa úprimne úplne odovzdať do Jeho vôle a lásky.
Asi pred pol rokom Naďa umrela. Mala rakovinu a nikomu nič nepovedala. Doktori jej predložili možnosti liečiť sa, no ona ich všetky odmietla hovoriac: „Koľko Pán Boh dá času, toľko tu budem.“ Ani sme si nevšimli, že má rakovinu. Zomrela rýchlo, v priebehu dvoch týždňov. Ja som nemohol ísť na pohreb, šiel druhý kňaz spolubrat. Keď sa vrátil, hovorí: „Ty neuveríš, čo ti teraz poviem. Prídem tam a všetci sa pozerajú na Naďu v truhle. Jej sestra sa obráti ku mne so zarazeným výrazom v tvári a hovorí: „Chápete? Ona nikdy nemala takú krásnu tvár a tie oči! Nikdy nemala také veľké mihalnice. Ona je tak krásna! A ten kráľovský blažený výraz v tvári! Pozrite!“ A keď som sa pozrel, neveril som vlastným očiam. Dlho sme sa nemohli vynadívať. No potom sme už museli začať s pohrebom."
Naďa žila ako kráľovná a ako kráľovná aj umrela. A ty? Žiješ ako striga, strigôň, čo na všetkých breše ako pes a hryzie, ponižuje a myslí si, že právom, lebo mu toľko ľudí ublížilo a on je taký spravodlivo na všetkých a na všetko nahnevaný, aj na Boha? No potom aj tak ako striga, či strigôň budeš aj umierať a tak žiť aj večne. Nie, pre všetko na svete ťa prosím, NIE!
Ži ako kráľovná, ako kráľ, tak i umieraj a tak i ži večne. A keď bude čosi ťažko odpustiť, spomeň si na kráľovnú Nadeždu – a povedz si: „To ešte nie je také strašné ako to, čo odpustila Naďa.“ A odpusti tú urážku aj toho človeka Bohu do jeho otcovskej lásky a povedz si: „Ja to už neriešim, lebo to rieši môj Milovaný Otec, ktorý ma miluje. AMEN!“
V zapadnutej dedinke v Rusku ďalekooo Pánu Bohu za chrbtom žila Kráľovná Nádej. Kde by si nežil, Boh ťa ako aj Naďu miluje a zdokonaľuje do kráľovskej hodnosti cez čokoľvek, čo prechádzaš v akejkoľvek samote a odvrhnutí. Buď s Ním, lebo On je kdekoľvek s Tebou!

Róbert Balek misionár z Ruska

Zdroj : facebook