Aj nebo aj peklo, výchovné obrazy, ktoré sa v mnohých formách objavujú
vo väčšine náboženstiev,  sa stali hlavne geografickými miestami odmeny
a trestu, ktoré nám bránia vidieť, čo bolo predovšetkým v nás, okolo nás
a práve teraz. Sám pápež Jan Pavol II. povedal, že nebo aj peklo sú hlavne
"stavy vedomia". Simona Weilová to však vystihla najlepšie. Povedala:
"Zjednotenie duše je dobré pre dobrých a zlé pre zlých. Boh pozýva všetkých
zatratených do raja, ale pre nich to je peklo."
  Nebo je teraz a naveky pre tých, ktorí sú ochotní stále sa meniť, i pre
"zlých", ktorých Boh stále pozýva do stavu zjednotenia, pozýva ich k odo-
vzdaniu sa v láske. Akonáhle uskutočníme toto zjednotenie, sme okamžite v nebi.
Preto by sme sa mali všetci cvičiť v ochote k zmenám! Svätá Katarína Sienská
píše:

"Celá cesta do neba je nebom a celá cesta do pekla je peklom."

Logicky nutný koncept pekla je potom naliehavým varovaním pred fatálnymi
a večnými dôsledkami toho, ak toto zjednotenie neuskutočníme.
Znamená to skutočne smrť duše.
  Pokiaľ nie je váš náboženský život niečím viac než úprimnou trvalou
otvorenosťou sústavným výzvam života a požiadavkám lásky,

nájdete

Boha - a tiež seba. Udržať srdce i myseľ otvorené, aj keď sa niekedy
i ocitnú "v pekle", je základnou duchovnou úlohou. Úžasný kardinál
Newton povedal, že "byť človekom znamená meniť sa a byť dokonalým
znamená, že sme sa zmenili mnohokrát". Veľkí ľudia sa stále prispôsobujú
tomu, čo im život pripravuje a čo od nich vyžaduje. Dokonca aj zvieracia
inteligencia sa meria schopnosťou múdro sa prispôsobiť novým okolnostiam.
Prečo by sme sa v tom mali akokoľvek odlišovať?
  Možno si myslíte, že urobiť zmenu znamená zriecť sa mnohých vecí,
na ktoré ste si zvykli, alebo že sa človek ľahko dopustí nejakej chyby,
možno aj chyby týkajúcej sa viery v Boha. Ale i to je v poriadku,
pretože alternatíva otupujúcej nemennosti by bola omnoho horšia. Boh
naozaj nepotrebuje vašu lojálnu verbálnu podporu. Jeho láska je tak
vynaliezavá a víťazacia, že je ochotná obrátiť svet, aby som ja išiel
správnym smerom. Boh sa zrejme neustále mení. Zisťujem to zakaždým, keď
vidím manévre Božej milosti v dejinách ľudstva aj okolo mojej vlastnej
hriešnosti a keď vidím, ako sa celý samotný vesmír neustále mení, stav
z pevného cez tekutý a plynný až po zdanlivú prázdnotu. Zmena je zreteľný
Boží vzorec. A my určite nie sme väčší než Boh.
  Keby bola istota, predvídateľnosť a dokonalý poriadok tak dôležité,
Ježiš by zostúpil na zem v dobe digitálnych kamier a zvukových záznamov
a svoje myšlienky by prinajmenšom niekam zapísal - a zaznamenal zrozumitelnejšie!
Svoju úlohu by opísal ako založenie archívu, a nie ako usporiadanie hostiny
so skvelým jedlom a nápojmi. Povedal:

Ja som prišiel, aby /ovce/ mali život, a to v hojnej miere.

 /Jn 10;10/
Ako sme si vôbec mohli popliesť presne formulované racionálne myšlienky
s životom v hojnosti? Toto sa deje ľuďom, ktorí nie sú ochotní vzdať sa
pripútanosti k vlastným predstavám o sebe samých, o svete i o Bohu.
Nevymenia svoju naviazanosť za živý vzťah.

Skúmate Písma, lebo si myslíte, že v nich máte večný život,
a práve ony svedčia o mne. Lenže vy nechcete prísť ku mne,
aby ste mali život.

  /Lk 5, 39-40/
A tak prichádzate o veľkolepú hostinu, ktorú popisujú všetci mystici,
proroci i Ježiš.
/porovnaj Iz 25,6-7; 55,1-2; Jn 2,1-12; a väčšia časť Lk 14./

Boh určite neexistuje preto, aby sme Ho/Ju/ mohli dokonale pochopiť
a vysvetliť. Je úžasné a podivuhodné, že si Boh ako všetci dobrí
rodičia skôr praje, aby vzrastalo to, čo stvoril a čo miluje -
a to sme my. Je iróniou, že nám viac prospieva učiť sa z vlastných
chýb a meniť sa než ísť priamou cestou, na ktorej sa nenaučíme nič.

prevzaté
Nahá prítomnosť
Richard Rohr