Ako je teda možné, že ľudia stratili zo zreteľa jeho nedualistické
posolstvo? .....
Dualistická myseľ je v podstate neschopná akceptovať ortodoxnú
doktrínu Nicejského koncilu, že Ježiš je zároveň plne Boh a plne
človek. Na toto nie je naša hlava postavená! Naša dualistická myseľ
potrebuje členiť a rozdeľovať, a výsledok je taký, že v Ježišovi
vidí iba Boha a v ľudských bytostiach iba ľudí, napriek tomu,
že nás Biblia a mystici uisťujú o opaku. Práve o prekonanie tohoto
rozdielu išlo v Božom vtelení v Krista. Dôsledky, ktoré to má pre
kresťanstvo a pre jednotlivých kresťanov, sú katastrofálne.
Zatiaľ čo o Ježišovi ako o prvom nedualistickom mysliteľovi Západu
boli napísané celé knihy ..... tu vám chcem predložiť jeden z mnohých
dokladov Ježišovho učenia o kontemplácii. Ako uvidíte, niektoré z jeho
najprovokatívnejších výrokov dávajú omnoho väčší zmysel, ak ich čítame
nedualistickým spôsobom, a v mnohých prípadoch im ani inak nemôžeme
porozumieť.
Manifestácia veľkého JÁ SOM v Ježišovi, toto závažné kresťanské
zjavenie, bolo pre veriacich tak vzrušujúce, že zabudli na to, že jeho
novo objavené božstvo je v rovnováhe s jeho ľudskosťou, ktorú osobne
a ešte dôraznejšie proklamoval. Spomeňte si na vlastne jediný spôsob,
akým o sebe Ježiš hovoril - osemdesiatsedem krát v štyroch evanjeliách
použil výraz ben´ adam, syn človeka. V hebrejských textoch Biblie
neboli veľké písmena, takže pseudotitul "Syn človeka", pochádzajúci
z jednej nejasnej pasáže v Danielovi, je, ako sa domnievam, neopodstatnený.
Ježiš v skutočnosti zdôrazňoval: "Som ako vy" - smrteľník, ľudská bytosť,
obyčajný človek! Takýmto spôsobom je to isté slovné spojenie deväťdesiat-
tri krát použité v Ezechielovi. Prečo by sme ho mali inak chápať,
keď vychádzajú z Ježišových úst?
Natoľko sme sa zamerali na jeho božstvo, že sme nedokázali počuť,
ako sám Ježiš hrdo proklamuje svoju ľudskosť a zreteľne na ňu kladie dôraz.
Väčšina kresťanskej éry bola zaťažená herézou, ktorá je oficiálne odsúdená.
Často si myslíme, že Ježíš má iba božskú prirodzenosť, a tak sa míňame
s hlavným zmyslom Ježišovho príchodu. Nedokázali sme pochopiť,
že v Ježišovi sú ľudskosť a božstvo v rovnováhe, čo pravdepodobne
vysvetľuje, prečo sme nedokázali spojiť božské a ľudské v sebe samých.
Pre túto úlohu sme nemali správny software.
Teizmus verí, že existuje nejaký Boh. Kresťanstvo verí, že Boh a ľudstvo môžu koexistovať na rovnakom mieste! Tieto dve koncepcie univerza sú celkom rozdielne. Podľa mojej skúsenosti sú však kresťania väčšinou veľmi dobrými teistami, ktorí jednoducho dali svojmu Bohu meno Ježíš.
Pre dualistickú myseľ platí, že pravda je buď jedno, alebo druhé -
nikdy nie oboje. V dôsledku toho sa stále pokladáme za iba ľudské
bytosti, ktoré sa zúfalo snažia stať "duchovnými", zatiaľ čo v kresťan-
skom zjavení ide práve o to, že už sme duchovní /"v Bohu"/ a našou
obtiažnou, a nevyhnutnou úlohou je naučiť sa byť človekom.
Ježiš prišiel, aby pre nás vytvoril model tejto úplnej integrácie
/por. 1K 15,47-49/ a povedal nám, že Boh vyzerá ako on - pričom
každý videl, že vyzerá ako obyčajný človek!
Je súčasťou nášho človečenstva, že sa stále cítime tak zranení, tak úbohí,
tak nemilujúci, tak sebanenávidiaci a toľko potrebujeme osvietenie. Zdá
sa, že ľudia sa po storočia snažili byť duchovnými a zbožnými, zatiaľ čo
naše výsledky v oblasti elementárnej ľudskosti sú skôr poľutovaniahodné.
Ježiš sám viedol svojich súčasníkov k pokornému a trpezlivému prístupu
k tomuto delikátnemu tajomstvu svojej podstaty:
"Vy však neviete, odkiaľ prichádzam, ani kam idem."/Jn 8,14/;
"Nikto nepozná Syna, iba Otec a ani Otca nepozná nikto, iba Syn a ten,/Mt 11;27/
komu to chce Syn zjaviť."
Zjavne vedel, že bude dlho trvať, než ľudia toto tajomstvo jeho božskej
aj ľudskej prirodzenosti strávia, pochopia, prímu a vyrovnajú sa s tým.
"Blahoslavený si, Šimon, syn Jonáša, lebo ti to nezjavilo telo a krv,hovorí Petrovi /Mt 16,17/
ale môj Otec, ktorý je v nebesiach",
Je to krajný paradox a každý kresťan a každá ľudská bytosť s ním deň čo deň
stále znova bojuje, ako v sebe samom, tak i u Ježiša.
Nedokázali sme toto Ježišovo tajomstvo svojou mysľou pojať,
aj keď sme boli uisťovaní, že on je
"novým človekom"/Ef 2,15/,
archetypálnou postavou, ktorá v sebe všetko zmieruje a zahrňuje /Ko 1,15-20/.
Smutným dôsledkom toho je, že sme nedokázali vidieť, cítiť a celkom prijať
toto tajomstvo v sebe samých ani v druhých ľuďoch. Nenechali sme Ježiša,
aby nás "spasil", dalo by sa povedať.
Je to naše tretie oko, čo nám dovoľuje pritakať nekonečnému Ježišovmu
tajomstvu a nekonečnému tajomstvu, ktorým sme sami pre seba.
Je to nakoniec jedno a to isté tajomstvo.
prevzaté
voľný preklad
Richard Rohr