V každej situácií je samozrejme tá najdôležitejšia otázka: "Je to pravda?"
Nie však: "Vzniklo to v našom tábore?" "Teší ma to?" "Dráždi ma to?"
"Je tu použitý môj slovník a moje formulácie?" Dokonca ani nie:
"Je to stopercentná pravda?" "Komu na tom záleží?", povedal by svätec.
"Na tom záleží len egu," povedal by budhista; a ego sa nezaujíma
o pravdu alebo o Boha, len o moc a ovládanie. Ak sa nájde len desať
percent pravdy, svätec je šťastný a vďačný za takýto dar.
  Svätý Tomáš Akvinský v trinástom storočí povedal: "Pokiaľ je to
pravda, pochádza to od Ducha svätého." V trinástom storočí, keď kresťania
démonizovali moslimov vlastne ešte viac než dnes, svätý František
povedal bratom, že ak nájdu list z korána, mali by sme ho pobozkať
a položiť ho na oltár. Jeho kresťanská vernosť nebola založená
na strachu. Uctieval Boha a svätosť, kdekoľvek ju našiel, a nie len
vo vnútri systému svojich vlastných symbolov.
  Pokiaľ je skutočne len jeden Boh, potom je to tento jediný Boh,
kto sa vlamuje do každej doby a kultúry, a monoteisti by mali byť
prvými, kto uzná, že pravda je len jedna (Ef 4,4-6) a že Boh je "všetko
vo všetkom" (1K 15,28/. Práve oni sa však týchto myšlienok obvykle boja
a sú proti nim, prevdepodobne preto, že v ích vlastných životoch
je náboženstvo skôr prívlastkom ich spoločenskej skupiny a nie transformujúcou
silou. Možno chceme patriť k niečomu výnimočnému, k niečomu, ako je zbožný
dedinský klub, potom sa však Boh stáva veľmi malým, je orezaný na našu veľkosť.
Ako povedal Rúmí: "Existuje tisíc spôsobov, ako si kľaknúť a pobozkať zem."
Väčšina ranno kresťanských autorov nazvala tento radikálny vnútorný posun
smerom preč od posudzovania a oddeleného ja, kontempláciou.
  Budhisti to nazvali meditácia, sedenie či prax.
  Hesychastická ortodoxia to nazvala modlitbou srdca.
  Súfijský islám to nazval extáza.
  Židovský chasidizmus to nazval životom "z vnútornej božskej iskri".
  Védsky hinduizmus (ranný) o tom hovoril ako o neduálnom poznávaní
  či proste o dýchaní.
  Prírodne náboženstva to našli v komunikácií so samotnou prírodou
  či s Veľkým duchom prostredníctvom tanca, rituálov a sexuality;
  Owen Barfield to nazval "pôvodná účasť".

Zakúšanie prítomnosti prebieha formou účasti, odohráva sa mimo myseľ.
Myseľ sa prirodzene sústreďuje na posudzovanie, ovládanie a analýzu -
nechce vidieť, vnímať a milovať. Presne preto nemôže byť prítomná -
nemôže žiť v samotnej prítomnosti. Myseľ chce byť niečim zamestnaná
a veľmi rada niečo spracováva. Kľúčom k zastaveniu tejto hry je jed-
noducho vnútorný kľud, mlčanie, ticho. To bolo vždy pochopené ako
pôvodný Boží jazyk, "zatiaľ čo všetko ostatné je veľmi úbohý preklad",
ako múdro poznamenal Thomas Keating. Dokonca by som povedal, že
na praktickej úrovni môžeme ticho a Boha zakúšať súčasne - a dokonca
ako to isté. Zdá sa, že náboženstvo, ktoré bolo v posledných piatich
storočiach založené až príliš na slovách, to vôbec nechápe a má skôr
z každého ticha strach. Nemôže ísť za Ježišom na štyridsať dní
na púšť, kde nie je nič, čo by bolo potrebné povedať, dokazovať,
premýšľať či obhajovať.

Aj keď používame obrat "kľud mysle", nič také neexistuje,
Keď používate myseľ, nikdy nie ste v kľude, a keď ste v kľude,
nepoužívate myseľ. Neverte tomuto tvrdeniu ani ho nespochybňujte,
len poctivo pozorujte sami seba. Tak to sami poznáte - ale bude
to úplne iný druh poznania.

prevzaté
Richard Rohr
voľný preklad