Niektorí ľudia považujú takmer akékoľvek utrpenie za trest Boží...s podobnými názormi som sa tu už viackrát stretla v diskusiách. Pri čítaní Svätého písma však môžeme nájsť viacero príbehov ľudí, pri ktorých je zrejmé, že ich utrpenie nebolo Božím trestom za ich hriechy. Jedným z nich je Jób, ktorý bol v Božích očiach muž spravodlivý a jeho utrpenie nebolo nejakým Božím zaslúženým trestom za jeho hriechy. Aj v Evanjeliu podľa Jána je opísaný prípad človeka, ktorý bol od narodenia slepý, ale Pán Ježiš Kristus vysvetľuje učeníkom, že nezhrešil ani tento slepý človek, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. (Ján, 9:1-3).
O problematike zmyslu ľudského utrpenia a o tom, ako sa správať k trpiacim blížnym píše aj pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Salvifici doloris.
Ide o dlhší dokument - pre nedostatok priestoru z neho prinášam iba krátke urývky:
Podobenstvo o dobrom Samaritánovi patrí k evanjeliu utrpenia. Veď ukazuje, ako sa má každý z nás správať k trpiacemu blížnemu. Nesmieme ho nevšímavo obísť, ale sa musíme pri ňom "zastaviť". Milosrdný Samaritán je každý človek, ktorý sa zastaví pri utrpení druhého človeka, nech je to akékoľvek utrpenie. Toto zastavenie nemá byť zvedavosťou, ale pohotovosťou. Je to otvorenosť vnútornej dispozície srdca, ktorá sa prejavuje aj vnútorným dojatím. Milosrdný Samaritán je každý človek citlivý na utrpenie iných, ktorý "cíti súcit" s blížnym v utrpení.
No milosrdný Samaritán v Kristovom podobenstve sa nezastavuje iba pri súcite a dojatí: tie ho pobádajú do činnosti, aby pomohol poranenému človekovi. Slovom, milosrdný Samaritán je ten, čo pomáha znášať utrpenie, nech je akejkoľvek povahy, pomáha účinne, nakoľko je to len možné. Vloží do pomocnej činnosti svoje srdce, nešetrí ani hmotnými prostriedkami. Môžeme tvrdiť, že dáva seba samého, svoje vlastné "ja", otvára toto "ja" inému. Dotýkame sa tu jedného z kľúčových bodov celej kresťanskej antropológie. Človek môže "nájsť úplne seba samého... iba úprimným sebadarovaním".92 Dobrý Samaritán je ten, čo je schopný takého sebadarovania.
29. Keď uvažujeme o evanjeliovom podobenstve, môžeme povedať, že utrpenie, ktoré sa medzi ľuďmi nachádza v najrozličnejších formách, je preto medzi nami, aby vzbudzovalo v človekovi lásku, ten nezištný dar seba samého iným trpiacim ľuďom, nestarajúc sa o vlastné pohodlie. Svet ľudského utrpenia bez prestania takrečeno vyvoláva iný svet, svet ľudskej lásky. Bolesť do určitej miery pôsobí, že človek zabúda na seba, vnútorne sa podnieti láskou a prejaví ju skutkami. "Blížny" človek nesmie nedbalo prejsť pomimo utrpení iných už pre základnú ľudskú spolupatričnosť a viac pre lásku k blížnemu.
11. No Jób popiera pravdivosť zásady, ktorá pripisuje utrpenie trestu za hriech. Koná tak na základe vlastnej skúsenosti. Uvedomuje si totiž, že si nezaslúžil taký trest, ba vyznáva, že vo svojom živote konal dobro. Konečne aj sám Boh vyčíta Jóbovým priateľom ich obvinenia a prehlasuje, že Jób nie je vinný. Jeho utrpenie je utrpením nevinného; treba ho prijať ako tajomstvo, ktoré človek svojím rozumom nevie preniknúť do hĺbky.
Kniha Jób neruší zásady transcendentálneho mravného poriadku, založeného na spravodlivosti, zásady, ktoré nám podáva zjavenie Starého i Nového zákona. Súčasne však táto Kniha veľmi jasne poukazuje, že zásady tohto poriadku sa nemôžu používať výlučne a povrchne. Ak je pravda, že utrpenie má zmysel ako trest vtedy, keď je viazané na vinu, naopak, nie je pravda, že každé utrpenie je dôsledkom viny a že má povahu trestu. Osobitným dôkazom toho v Starom zákone je postava spravodlivého Jóba. Zjavenie - slovo samého Boha - so všetkou úprimnosťou predkladá otázku nevinného človeka: utrpenia nezavineného. Jób nebol potrestaný, nebolo dôvodov uložiť mu trest, i keď skúška bola veľmi tvrdá.
Celý apoštolský list JÁNA PAVLA II. o kresťanskom zmysle ľudského utrpenia si môžete prečítať na stránke KBS:
https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/salvifici-doloris