To je jedna z najdôležitejších centrálnych úloh duše:
stále znova a znova vstupovať do kontaktu s oným Väčším, s Bohom.
C.G.Jung zohľadnil náboženský pohľad voči duši, keď povedal:
"Bol by to klam, keby sme tvrdili, že Boh by sa mohol zjaviť všade,
len nie práve v ľudskej duši. Áno, vnútornosť vzťahu medzi Bohom
a dušou vylučuje dopredu danné menejcenné hodnotenie duše. Je snáď
až prehnané hovoriť o niejakom príbuzenskom pomere, ale vo všetkých
prípadoch musí mať duša možnosť vzťahu, teda odpoveď na Božiu
podstatu v sebe, ináč by sa nikdy nemohol uskutočniť vzájomný
vzťah. Táto odpoveď je, povedané termínom psychológie, archetypom
Božieho obrazu."
Občas sa domnievam, že cítim, že som v podstate nositeľom Boha.
Že On je naozaj vo mne prítomný. To však - verím - môžem zakúsiť
len vtedy, keď sa stýkam so svojou dušou. Tento pocit, táto vnútorná
istota, že Boh je vo mne, že nesiem Boha v sebe, mi nemôže byť
sprostredkovaný cez nič iné, ako cez moju dušu.
Samé vedenie tu nestačí. Samotné pocity tu nepostačujú. Musí
to byť duša, ktorá sa hýbe a sprostredkuváva mi túto istotu. Nie je
to jedinečné, vo vnútri sa zúčastniť onoho Božského, už teraz zakúsiť
niečo z toho, čo sa nám definitívne a úplne dostane až po našej
smrti?
voľný preklad