Existuje v nás duševní priestor, v ktorom nám nemôže nič ublížiť.
Tam nás nikto nemôže zraniť. To má snáď na mysli i Ježiš, keď učeníkom,
ktorých posiela do sveta, hovorí:
"Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť.
Bojte sa skôr toho, kto môže aj dušu aj telo zahubiť v pekle ." /Mt 10,28/
Dušu ako najvnútornejšiu oblasť človeka nemôžu ľudia zraniť. Tá je pohyb
pochádzajúci od Boha a ľudia jej nemôžu ublížiť. Dušou sa tu rozumie ten
vnútorný priestor človeka, v ktorom je na svete nezávislá. V ňom je
nám jedno, či máme alebo nemáme peniaze, či sme alebo nie sme zdraví.
Vzťah k svetu sa odohráva v úsudku, ktorý duša o veciach prednáša.
Keď sú pre mňa dôležité peniaze, pokiaľ ich beriem ako podmienku
pre svoj dobrý pocit, zasiahne ma hlboko, keď stratím peňaženku
alebo zažijem nedostatok financií.
Napriek tomu hlboko v mojej duši existuje istá rovina,
ktorej sa nič z tohoto nedotkne.
Takto pozerá stoická filozofia na dôstojnosť človeka.
Duša je miestom, v ktorom býva "autos",
tá vnútorná svätyňa človeka, miesto, nad ktorým svet nemá žiadnu moc.
Mali by sme na seba nechať pôsobiť tento výrok stoickej filozofie.
Tak nás privedie do kontaktu s vnútornou oblasťou duše,
ku ktorej svet nemá prístup.
No súčasne by sme mali vedieť, že jedná samotná veta nevyjadruje celú pravdu.
Na druhej strane sa nás svet dotýka a má sa nás dotýkať. To je posolstvo
Ježiša, ktorý sa nezameriaval iba do svojho vnútra, ale s telom aj dušou išiel
za ľuďmi a ich potrebami a ktorý svoju obetavosť zaplatil životom.
prevzaté