Povedz, že to bude fajn a ja ti uverím. Na okamih ma zaveď na miesto, kde je svet krajší. Usmejem sa do tvojich očí a medzi riadkami života objavím tu bájne zapečatenú krásu, skrytú pred lačnými a nenásytnými. Budem sa smiať cez slzy a ty mi ich poutieraš, rozhúžvanou vreckovkou z igelitového obalu. Zmočím ju slzami a ty ju budeš okúňavo, s rozpakmi držať v ruke. Mokrú, teplú a lepkavú a nebude ti to prekážať. Bude v nej kúsok mňa, ktorý spočinie v tvojich mäkkých, no pevných dlaniach. Budeš ma cítiť aspoň na okamih, takú mokrú, teplú a uplakanú a na mojej tvári bude nakreslený tvoj úsmev, kamkoľvek pôjdem...