carlo·01.01.2016 15:54

samozrejme "v Teba" ma byť.. rýchlo som písal, tak dajak sa tie písmenka nedohodli..

lesanka333·01.01.2016 19:15

Pascendi ofrfle vsetko.To si netreba vsimat.

stefan72·01.01.2016 23:20

Ahoj carlo. Už som tu raz spomínal príbeh, svedectvo Jacquesa Lebertona. Francúzskeho psychoterapeuta a trvalého diakona. Jemu odtrhlo ruky od ramien a vypálilo oči. Trpel takými ťažkými depresiami, že dokázal myslieť len na samovraždu. Hovorí : Chcel som sa obesiť, ale ako - keď nie som schopný uviazať si slučku? Hodiť sa pod vlak, ale ako - keď nevidím na cestu ... ? Jeho žena už nevedela ako ďalej, čo s ním. Povedala si pomôže mu iba viera v živého Boha. Počas jednej sv. omši a takmer celodennej modlitby v kostole si uvedomil že ho Boh nesmierne miluje. toto je ale skratka - to bol veľmi dlhý proces nesmierneho zúfalstva, utrpenia, beznádeje pre oboch.

Minule som čítal podobný príbeh, svedectvo na facebooku. Svedectvo utrpenia a viery istej ženy tu na slovensku. Padla mi s neho sánka, čítal som z otvorenými ústami o takej manželskej láske.  Žena sa stala vážne duševne chorou, posadnutou osobnou hygienou. Najväčší strach mala s vyprázdňovania to sa umývala, utierala úplne do krvi. Hodiny si umývala napr. ruky. Stále sa to zhoršovalo. Nakoniec prestala úplne jesť. Toto prežíval  s ňou jej manžel aj deti. Ďakovala mu, že ju neopustil, celé noci prebdel v modlitbách. Celé svedectvo bolo úžasne opísané, ja to tak zďaleka neviem.
Pán biskup Rudolf Baláž uvádza svedectvo svojich priateľov : Kde žena utrela po 2 týždňoch manželstva, taký vážny úraz, že zostala úplne neschopná pohlavného styku...
Príbeh ženy ktorej zostalo pred Vianocami 2O korún, takmer prázdna chladnička a pár rožkov - pretože manžel všetko prehral na automatoch. Neopustila ho. Dnes je vraj s toho von. Aj vďaka nej: zázemie, aj rodinná psychoterapia - doprevádzala ho, bola súčasťou celého procesu liečenia.
Žene diagnostikovali, operovali rakovinu prsníkov. Prestala sa cítiť byť ženou. Sama sebe sa zhnusila, opovrhla, znenávidela samú seba. Najviac si to však odniesol jej manžel. Toho nenávidela,lebo vraj zostal pri nej iba zo súcitu. Podla jej slov - mu robila zo života neznesiteľné peklo. Príbeh uviedla ako verejné poďakovanie manželovi. On jej pomohol mať znovu rada samú seba. Cítiť sa príťažlivá.

Život je však paradox.
Uvediem aspoň jeden úplne opačný príbeh. Žena dala svojmu mužovi svoju vlastnú obličku. Zmrzačila sa pre neho. Už stále, natrvalo je ohrozená. Život s jednou obličkou je navždy riziko. On ju napriek tomu opustil, vymenil za mladšiu, atraktívnejšiu.

Nie všetko sa končí happy endom, ako v Americkom filme, al. rozprávke. V tomto živote sa nie vždy vypláca byť dobrým. Určite trpia aj dobrý ľudia. Aj od narodenia chorý ľudia túžia po manželskom objatí. Sú schopný sexuálneho vzrušenia.
Sväté Písmo, hlavne kniha JÓB sa vyjadruje aj k tejto ťažkej téme. Nikto neprosí napr. o narodenie postihnutého dieťaťa. Existuje tajomstvo neprávosti(myslím si, že aj nevypočutej modlitby). Nemal si pocit, že už si našiel a nakoniec Ty zostala len bolesť a samota? Necítil si sa niekedy ako citrón, že ťa niekto využil, vyžmýkal a zahodil?

Prepáč nechcel som Ťa obrať o vieru, dôveru v dobrého, nežného, láskavého Boha.
Predstavovať si že svet vznikol náhodou je taký nezmysel, ako očakávať, že výbuch v tlačiarni spôsobí vznik hodnotnej, niekoľko 100 stranovej encyklopédie. Keď nájdeš na behu mora počítač, alebo kameru. Nebudeš si namýšľať, že sú tam len tak samé od seba, náhodou. Ale pritom jedno steblo trávy je neuveriteľne dokonalejšie ako akýkoľvek ľudský vynález. Jeden mysliteľ hovorí, že mu stačí ľudské oko a krídlo motýľa, aby poprel popierača Boha.
- Čiže veriť v Boha  nie je nezmyselné. Je to vysoko logicky pravdepodobné.
Podľa mňa je zmysluplné veriť aj v to, že Boh je Láska. Je absúrdne predpokladať, že jediný Stvoriteľ sveta je zlý.
Zlo je nedostatok dobra, ako je tma nedostatok svetla, al. chlad nedostatok tepla.
Verím, že autorka príbehu : Stopy v piesku má pravdu. Vtedy keď vidím len jedny stopy a myslím, že sú len moje. Že ma Boh opustil, keď som ho najviac potreboval. Boli to jeho stopy - to On ma niesol v náruči, v objatí, na pleciach.
Niekedy však ten obraz, utrpenia tohto sveta zatemňujú. Niekedy žiaľ vidím len vlastnú tmu.
Modlime sa navzájom, aby sme videli Svetlo. Zažívali Dobro. Štefan.

ninika·06.01.2016 15:57

Amen.Nech sa tak stane.Dakujem,carlo

Naposledy upravil ninika dňa 2016-01-06 15:59 GMT