V gymnastike bola dobrá. Len pri hrazde ju tréner občas napomenul:
-Ivana, máš tvrdý dopad.
Nepoučila sa. Aj po rokoch skákala, poskakovala, odrážala sa bez toho, aby mala pod sebou trampolínu. Nohy jej dopadali na tvrdé dlaždice. Ani sa do nich zaboriť, ani odraziť.
-Ivanka, máte skvelú postavu, za ktorou sa obzrie aj žiarlivá žena. A ústa... vaše ústa sú priam stvorené na láskanie. Čo keby som sa odvážil a ... - vedúci ani nedopovedal, rovno splnil svoj úmysel. Možno to bol "bavorák", čo Ivane stúpol do hlavy, možno komplex z prichádzajúceho starodievoctva. Nebránila sa. Z vedúceho prevádzky sa ešte v ten večer stal jej milenec.
Na pracovisku si vykali. Tajili svoj vzťah. Mali na to viacero dôvodov. Napríklad Juraj bol ženatý. Tvrdil, že dobre. Nikdy nepovedal šťastne.
-Už som si vybral. Žijeme so ženou podľa nepísanej dohody. Ona ma chlapa, ja teba, Ivanka.
A o pár týždňov:
-Som už pristarý na to, aby som niečo menil na svojom živote. A ty máš ešte všetko pred sebou. Nie, nie, neskáč mi do reči. Viem, čo mi chceš povedať. Pozri, môžem byť pomaly starým otcom - a ty si pokojne otehotnieš. Ešte môžeš mať deti... Vedel som, že budeš rozumná, miláčik. Samozrejme, bude to na moje náklady. A kúpil som ti, aha, tuto, bolestné.
Juraj vytiahol z kazety dlhú retiazku s príveskom. Basketbalová lopta, guľôčka z osemnásťkarátového zlata.
Interupcia je dnes bežná záležitosť. V dnešných časoch starať sa o dieťa je naozaj ako uviazať si medicimbal na krk.
-Nemusíš si vypisovať dovolenku. Ani peénka nech sa nedostane na personálne. Na pár dní ťa zatlčiem. Dnes je štvrtok, pozri, ešte tu nikto nie je, o hodinu odídeš, zajtra ti to urobia, a ak budeš v poriadku, v pondelok si tu akoby nič, - húdol Juraj.
Ivana ho nepočúvala. Premýšľala, aký ľahostajný zrazu môže byť pre človeka ten, o ktorom si myslela, že jej je všetkým.
Kráčala do nemocnice, dnes ešte nejedla, ak sa pošťastí, možno nebude musieť čakať do zajtra. Mala prejsť už len dve ulice, ale neprešla ani cez prvú. Zaškrípal autobus, nasledovalo híkanie, malú ulicu zaplavilo ujúkanie. Tma zahalila Ivanino vnútro. V hlave akoby jej vyhĺbili jamu. Tvrdý dopad, dievča. Máš priveľmi tvrdý dopad.
-Robili sme, čo sa dalo. Ale miecha je poškodená. Jeden život sme zachránili, o jeden sme prišli. Bol to chlapček. Áno. Zatiaľ nevieme presne povedať, ako sa to bude vyvíjať. Pacientka bude dlho na lôžku, až neskôr môžeme hovoriť o vozíčku...
Slová chirurgov, traumatológov, neurológov, i ortopédov boli v konečnom zmysle stále tie isté. Len Ivanine pocity už mali liečiť psychológovia a psychiatri.
-Nie, je nám ľúto, že sa to stalo, ale naša organizácia nie je ochotná uznať zranenie ako pracovný úraz. Nemala od vedúceho podpísanú priepustku. Svojvoľne opustila pracovisko.
Ivana sa ťažko pomrvila. V polohe, na ktorú ju odsúdil život, nedokázala už ani tvrdo dopadnúť.

Boh nechce našu bolesť, len nám necháva slobodu.