Teší sa z toho, že ešte žije. Zapíja to neuveriteľné šťastie, že prežil. Nikdy do dosť neoslávi, nikdy to dosť nezapije.
Pije na čokoľvek,... na čerstvo rozkvitnutú čerešňu, mesiac a orgován.
Rozdáva fľašky ostatným navôkol, len tak.
Každý pohľad odmení šibalským úsmevom.
Má ohromnú pamäť, príšernú, všetko si pamätá. Všetky dátumy a čísla má v hlave.
Dumá sám v rohu, oddelený od sveta. Žijúc na mieste, ktoré mu už nepatrí.
Z hlbokých myšlienok ho vyruší nový dátum. „14 júl 1917!“, vykríkne s oduševnením a takmer detskou radosťou. Zachveje sa. „Vtedy šlo do tuhého“, vzdychne...Na tvári sa mu zračí čosi ako úsmev.
Ponorený vo vlastných spomienkach, on a ony, živí ich. Pláva na rozbúrenom mori márne hľadajúc prístav nádeje.