Cirkev, ktorá chce v budúcnosti obstáť, ktorá chce existovať ešte
aj v nasledujúcom storočí, bude Cirkvou s "dušou". Práve preží-
vame posledné dni kultúrneho kresťanstva. A je to tak dobre.
Cirkev, ktorá chce obstáť je Cirkev s vnútornou autoritou, Cirkev
z ľudí, ktorí "vedia, že vedia". Nie sú to konzervatívci, ktorí
obstoja, a ani progresivisti - ale ľudia s vnútornou autoritou.
Príliš veľká časť Cirkvi je postavená len na vonkajšej autorite.
Pre protestantov to bola Biblia. Pre katolíkov sú to úrady v Cirkvi
a pápež. Oboje je vonkajšie a nemá ozajstnú silu, ak neodráža vnú-
tornú plnosť moci.
Čo je "duša"? Pokúsim sa dať opisnú definíciu: Duša je to miesto
v nás, ktoré je slobodné. Je to miesto, kde sme počuli, ako Boh
vyslovil naše meno, osobne a hlboko. Je to miesto, kde nám Boh
zveril svoje meno. Ono slobodné miesto v našom vnútri, kde sú
obé mená jedno. To je duša.
Duša nie je niečo, čo nám môže dať niekto iný. Je to cesta, ktorú
musíme zvládnuť sami, vedení milosťou. Ak konáme z hĺbky duše,
sme schopní naozaj "agovať" - konať, miesto toho, aby sme
len "re-agovali". Ak vychádzame v našom pohybe zo stredu,
nekonáme zo strachu ani z pocitu viny. Keď si pozerám cirkevné
dejiny, vidím, že boli často poznačené a riadené pocitmi viny,
strachom a hnevom. Nemôžeme už dlhšie budovať na re-akciách.
Jediné, na čom môže Cirkev budovať, je milosť- a tiež na ľuďoch,
ktorí majú dušu, ktorí počuli, že ich Pán zavolal po mene, ktorí
počuli, že v nich vyslovil svoje meno.
Biblická viera je vždy akt vzďaľujúci od strachu. Zdá sa mi, že
najväčším nepriateľom viery dnes nie je pochybnosť ale strach.
Máme strach dôverovať tomu, čo sme počuli.
Máme strach stať sa zraniteľnými.

prevzaté
Richard Rohr