Mužská energia "hryzie", je útočná. Preto hovoríme o "divom
mužovi". Mužská energia uprednostňuje konanie pred obyčajným
bytím. Niet preto divu, že teológia oslobodenia uvádza mnoho
tradičných kresťanov do paniky. Táto teológia sa nechce uspokojiť
s nábožnými teóriami, jej ide o prax. Čo sa deje vo svete? Musíme
sa vysporiadať s faktami a realitou a pýtať sa: Čo znamená
Evanjelium zoči-voči realite sveta?
Počas môjho štúdia mi bola sprostredkovaná deduktívna teológia.
Začali sme so základnými princípmi, ktoré v stredoveku formu-
loval Tomáš Akvinský na Parížskej univerzite. Od týchto princípov
sa potom odvodilo, ako má vyzerať realita. Malo to tú výhodu,
že sme takto dostali všeobecný, uzavretý nádhľad a interpretáciu
sveta. Trvalo to najmenej 300 rokov, kým človek zbadal, že 98
percentám ľudstva je to pekne-krásne nanič. V Ríme som bol
členom jednej komisie františkánskeho rádu pre misie a evanjeli-
záciu. Spracovávali sme tam štatistiky o problémoch európskych
cirkví. Cirkev v Európe je v poľutovaniahodnom stave. Celé 3 /!/
percentá Talianov pod tridsaťpäť rokov sa vážne identifikuje
s rímsko-katolíckou Cirkvou. A my sa napriek tomu ešte vždy
tvárime tak, akoby sme  hovorili ku celému národu, a akoby nás
ľudia ešte počúvali - len preto, že tam ešte stále stoja nádherné
staré katedrály. Samozrejme, že priemerný Talian by povedal:
Som katolík. Pre životnú prax však táto výpoveď znamená práve
toľko ako vôbec nič. Žijeme v čase praktického ateizmu.
Preto by sme mali byť my, ako ľudia Cirkvi, konečne úprimní.
Božia cesta Ježišovej inkarnácie bola cestou induktívnou. Musíme
konečne prestať začínať stále v nebi, definovať princípy a z nich
odvodzovať skutočnosť. Namiesto toho musíme začať vidieť a ro-
zumieť znameniam času-tak, ako to odporučil Druhý vatikánsky
koncil. Musíme sa naučiť čítať realitu, naše vlastné srdce, našu
vlastnú skúsenosť. A musíme sa naučiť tomuto všetkému dôverovať.
Keď mám semináre s kňazmi, nič ich tak nepobúri a nič im tak
nenaháňa strach, ako keď im poviem: "Dôverujte si!" Bezpočet-
krát mi už na to bolo povedané: "To som ešte nikdy v živote
nepočul!" Niet divu, že takýto farári nie sú schopní viesť svoje
spoločenstvo k sebadôvere a samostatnosti. Od prvého dňa v se-
minári bolo do nás vštepované: "Nemôžete sa odvážiť ísť sami
na cestu. Vaše myšlienky a city sú nebezpečné a bezvýznamné.
Všetko, čo robí radosť, je možno smrteľný hriech. Preto: ruky
preč!" Kam to má ale všetko viesť, ak človek už začína s úplne
negatívnymi predpokladmi, so strachom a nedôverou? Kvôli to-
muto by som chcel vysloviť toto dovolenie: "Dôverujte si." Na
svete sú aj horšie veci ako robiť chyby. Akým právom hovoríme
ľuďom, že robiť chyby je také strašné? V skutočnosti sú chyby
jedinou cestou ako sa učiť a dozrievať. Ešte nikdy som nestretol
zrelú a múdru osobnosť, ktorej sa nepritrafilo zájsť niekedy aj
poriadne hlboko do niekoľkých slepých uličiek.
Mužskosť potrebuje činy. Učíme sa tým, že niečo robíme
- a samozrejme aj tým, že to, čo robíme, následne aj zhodnotíme.
Nechcel by som odrádzať od premýšľania. Keď sa ale človek
neustále vyhýba angažovaniu, aby si nezašpinil prsty, a len
aby neurobil nejakú chybu, tiež to nie je nič nového pod slnkom.
V našom spoločenstve sme tiež mali niekoľkých ľudí, ktorí stáli
neustále v úzadí, na pozorovacích postoch, večne všetko kriticky
spochybňujúc - a nikdy sa za nič skutočne nezasadili. Títo ľudia
sa vždy tvárili tak, akoby boli pripravení okamžite nastúpiť, len
čo by sa odpovedalo na ich kritické otázky. Naše spoločenstvo
má teraz trinásť rokov. Niektorí ľudia však ešte stále stoja v úzadí
a ešte stále kladú svoje otázky - zvonku. Pre niektorých sa to stalo
životným štýlom. Naostatok ich však tento postoj ochromuje, robí
ich istým spôsobom "neschopných inkarnácie", neschopných
podstúpiť riziko, neschopných naozaj žiť. Predtým, než by sa
naozaj pustili do reality, vždy existuje ešte jeden nedoriešený
problém a ďalšie "keby" a "ale". Z tých ľudí nikdy nič nevzíde.
Sami nikdy nič nepostavia na nohy.

prevzaté
Richard Rohr