Každého z nás čaká cesta druhou polovicou života.
Nie každý sa však na ňu vydá, napriek tomu, že všetci
starneme a niektorí zostarnú viac ako ostatní.
Z nejakého dôvodu je táto "ďalšia cesta" dobre skrývaným
tajomstvom. Mnoho ľudí ani nevie, že existuje. Tých, ktorí
si skutočnosť "ďalšej cesty" uvedomujú, hovoria o nej a vedia,
že je iná ako cesta prvej polovice života, je príliš málo.
Prečo sa teda pokúšam túto cestu trochu osvetliť?
Prečo si myslím, že mám k tejto téme čo povedať?
A prečo sa obraciam na ľudí, ktorí sú ešte stále na svojej
prvej ceste a sú na nej spokojní?
  Vedie ma k tomu zistenie, ku ktorému som dospel ako
františkánsky učiteľ na základe svojho vyše štyridsaťročného
pôsobenia v rôznych prostrediach-náboženstvách, krajinách
a inštitúciach, že mnoho ľudí a inštitúcií/ak nie väčšina/
sa natrvalo zaoberá záležitosťami typickými pre prvú polovicu
života. Inými slovami, ľudia sa v prvom rade snažia budovať
svoju osobnú /nadradenú/ identitu, vymedziť vlastné hranice,
hľadať istoty a možno aj väzby na dôležito vyzerajúce projekty
či osoby. Tieto úlohy sú do istej miery dobré a dokonca
potrebné. Všetci sa snažíme nájsť nejaký "pevný bod",
ako to povedal grécky filozof Archimedes, aby sme mohli čo
i len trochu pohnúť svetom. Svet by bol omnoho chudobnejší,
keby sme nevykonali túto prvú a dôležitú úlohu.
  Napriek tomu si myslím, že úlohou prvej polovice
života je len objaviť štartovnú čiaru. Prvá polovica života
je len zahrievacím kolom, nie celou cestou; je len plavbou,
nie dosiahnutím brehu. Ak si uvedomíte, že existuje ešte
"ďalšia cesta", celé zahrievacie kolo možno zabehnete úplne
inak a lepšie sa pripravíte na to, čo bude nasledovať. Ľudia
by bez ohľadu na svoj vek mali vedieť o celom oblúku svojho
života - kam vedie a smeruje.
O tejto ďalšej ceste vieme vďaka jasnému a príťažlivému
svedectvu ľudí, ktorí už na nej boli;  na základe náboženských
aj sekulárnych textov, ktoré nás na ňu pozývajú;
z nášho vlastného pozorovania ľudí, ktorí už vstúpili do tohto
nového teritória; a žiaľ, takisto od ľudí, ktorí akoby
sa vôbec nevedeli posunúť ďalej.Táto cesta sa zvyčajne objaví
ako lákavé pozvanie, ako istý druh prísľubu či nádeje. Nikto
nám nemôže rozkázať, aby sme sa na ňu vydali, musíme byť
na ňu povolaní. Každý sa pre túto cestu musí rozhodnúť slo-
bodne, nesúc si na pleciach všetku zložitosť a nedokonalosť
svojho jedinečného života. Je len na  nás, či sa na ňu vydáme.
Na druhej strane, nemusíme byť na nej sami. Totiž, k dispozícii
máme isté značky ukazujúce smer, osvedčené schémy,
úplne nové výzvy, výstrahy, ba dokonca aj osobných spievodcov.
.....
  Všetky tieto spomenuté možnosti mi dodávajú odvahu
i túžbu pokúsiť sa popísať charakter naznačenej „ďalšej“
cesty, a popri tom aj terén „prvej“ cesty, no osobitne sa zameriam
na potrebné body prechodu. Ako si všimnete v názvoch
jednotlivých kapiol, za najčastejší prechodový bod pova-
žujem istý druh „nevyhnutného utrpenia“ – zakopnutie
o kameň úrazu, zápas s vlastným tieňom, alebo len prostú
neutíchajúcu túžbu po „sebe samom“, po niečom „viac“, ktorú
budem nazývať „túžba po domove“.
   Verím, že v načrtnutom nájdete pravdu, hoci pôjde
o„pravdu duše“, ktorú vidíme „nejasne, akoby v zrkadle“
/1Kor 13, 12/, no zároveň jasne. Lenže každé zrkadlo,
cez ktoré pozeráme, vyrobili ľudské ruky, a to platí aj
o mojom zrkadle. Každý spirituálny jazyk je nevyhnutne
metaforou a symbolom. Pravé Svetlo pochádza odinakiaľ,
no nevynutne sa jeho odblesk zjavuje prostredníctvom tých,
ktorí sú stále iba pútnikmi. Tak ako mi nedávno pri návšteve
Kapského mesta povedal Desmond Tutu: „Richard, sme iba
žiarovky a našou úlohou je len jedno: ostať priskrutkovaní!“
  Verím, že Boh nám dáva našu dušu – našu  najhlbšiu
identitu, naše Pravé Já, náš jedinečný odtlačojk – v momente
nášho počatia.  Úplne na začiatku vloží výrobca do svojho
diela jedinečný kúsok neba. Dáva nám istý čas, aby sme ten
kúsok neba v sebe objavili, prijali ho a žili svoj osud v plnosi.
Ak tak neurobíme, naše Pravé Ja nám už nikdy nebude opäť
ponúknuté  v tejto jedinečnej podobe – a možno práve preto
všetky náboženské tradície pomenúvajú túto skutočnosť
veľmi expresivnými výrazmi ako „nebo“ a „peklo“. Objavenie
vlastnej duše je absolútne kľúčové, významné a naliehavo
dôležité pre nás samých a pre svet. Človek svoju dušu
„nevyrába“ ani „nevytvára“, len ju „zošľachťuje“.
Sme len nešikovnými správcami našej vlastnej duše.
Našou úlohou je prebudiť svoju vnímavosť a spiritualita nás
vo veľkej miere učí, ako tomuto prevažne prirodzenému rastu
a prebúdzaniu nestáť v ceste. Zdá sa, že sa musíme mnohému odnaučiť,
aby sme sa vrátili k onomu prvotnému životu, ktorý je „ukrytý
v Bohu /kol 3, 3/. Áno, premena veľakrát spočíva skôr
v odúčaní než učení sa, a preto ju náboženské tradície nazývajú
„konverzia“ a „pokánie“.
.....
Každý živý tvor robí jedno a to isté:
zdieľa svoje bytie – podstatu, v ktorej býva;
stáva sa sebou; hovorí a hláskuje svoje „ja“,
kričí: „čo robím, to som – veď na to som prišiel“.
......
Jediné, čo môžeme urobiť, a zároveň to jediné, čo Boh
od každého z nás žiada, je s pokorou a odhodlanosťou
vrátiť produkt, ktorý sme dostali – teda nás samých!
Ak máme veriť svätcom a mystikom – takýto výsledný produkt
je pre Boha vzácnejší ako pre nás. Nech je toto tajomstvo
akékoľvek, každý z nás má na ňom účasť! Pravé náboženstvo
vždy vychádza z intuície, že máme spoluúčasť na niečom
úžasnom, aj keď sa tomu snažíme brániť či popierať to.
Dokonca i najlepšia moderná teológia zdôrazňuje silný
„príklon k spoluúčasti“ v protiklade k náboženstvu chápanému
len ako pozorovanie, potvrdzovanie, moralizovanie
či príslušnosť k určitej skupine. Nestačí byť niekde členom,
dôležité je niečo rozpoznať, vytrpieť a tešiť sa ako ten, kto má
spoluúčasť. Už teraz ste vo vnútri večného prúdu, ktorý kresťania
nazývajú božský život Trojice.
To, či objavíme naše Pravé Ja, do veľkej miery záleží
od konkrétnych okamihov času, ktorý sme dostali a od okamihov
slobody, ktoré si počas života vyberáme a prijímame.
Život sa v skutočnosti skladá z okamihov; tvoria ho nahro-
madené momenty, v ktorých sa postupne odhaľuje naše
hlbšie „Ja“, ak sme pripravení ho vidieť. Uchopenie nášho
vnútorného odtlačku, čo je výstižné pomenovanie pre našu
dušu, a jeho pokorné navrátenie svetu a Bohu skrze lásku
a službu majú pre človeka rozhodujúci význam. Všetky veci
a všetci ľudia by mali vyjadrovať svoju prirodzenú podstatu
v plnosti, nech to stojí čokoľvek. Práve v tom spočíva zmysel
života a najhlbší význam „prirodzeného zákona“. Sme tu, aby
sme úplne a slobodne vrátili, čo sme raz dostali – ale teraz
s naším osobným súhlasom! Je to asi ten najodvážnejší a naj-
slobodnejší akt, ktorý môžeme kedy vykonať a potrebujeme
obe polovice života, aby sme ho plne uskutočnili. Totiž,
v prvej polovici života iba objavujeme scenár a až v druhej
polovici ho naozaj píšeme a vlastníme.
  Pripravte sa teda na obrovské dobrodružstvo, pre ktoré
ste sa vlastne narodili. Ak vo svojom vnútri neobjavíte malý
kúsok neba, váš život nebude dávať zmysel a vytvoríte si
vlastnú formu „pekla“. Preto sa pripravte n a novú slobodu,
na nebezpečný súhlas, na nádej prichádzajúcu akoby odni-
kadiaľ, na neočakávanú radosť, na niekoľko kameňov úrazu
aj na radikálnu milosť, a na novú naliehavú zodpovednosť
za seba samého a trpiaci svet.

Richard Rohr