Stála na zastávke celá premočená. Kvapky jej stekali po tvári a splývali so slzami, ktoré cítila iba ona. Ešteže prší , aspoň ostatní nevidia môj plač – pomyslela si. Ani neviem ako , podišiel som bližšie k nej  a svoj dáždnik nenápadné presunul nad ňu. Stekanie kvapiek a sĺz po jej tvári ustalo. Uvedomujúc si to , pozrela sa na toho , kto to spôsobil a jej ústa vydali zo seba iba tiché „ďakujem“ .  Ste celá mokrá, priam ideálny stav na prechladnutie. Bývam tu za rohom , šálka čaju vás zohreje. Jej pohľad s mnohými otázkami sa nedal nevidieť. Neodmietla. Po krátkej chvíli sme už sedeli v príjemnom teple vôňou Liptona zaliatého  londýnskeho apartmánu. Sedela   pri kozube v mojom vyťahanom triku a mikine a bežecké tepláky jej siahali až po končeky prstov.
Veľa vecí, nie,  skoro všetky, sú o dôvere. O dôvere medzi mužom a ženou,...o dôvere medzi priateľmi ,...a občas aj o dôvere medzi tými, ktorí sa nikdy pred tým nevideli. Ona ten kúsok dôvery, aj keď ten podstatný bol otrasený niekým iným, v ten upršaný deň vo mne videla. A ako mi neskôr  -  v istej blízkej chvíli -  povedala, videl som jej slzy medzi kvapkami dažďa na jej tvári. A skúste rozoznať kvapku od slzy. Občas , keď prší, vyjdeme s Miriam chytať svojou tvárou kvapky teplého letného  dažďa. A po tvárach nám steká IBA DÁŽĎ...