Ráno...slnečné lúče ma prebúdzajú šteklením v nose. Oči si stále nechcú zvyknúť na silu dňa, na jas obnovenej odvahy.

Ešte nie... som stále unavený, bola krásna noc, plná dobrého pocitu a sny, ktoré by sa nemali končiť tak náhle.

Musím vstať... a ísť ďalej, pokračovať, aj keď nohy nenesú, aj keď hlava vypovedá poslušnosť a sníva o zážitkoch z noci.

Dobrý pocit je preč. Nasleduje deň, plný práce, behania, vybavovania, rutiny.

Keď som Ti večer zavolal, či pôjdeš so mnou, moc som nedúfal, ale malá iskra nádeje bola. Síce s meškaním nie mojim pričinením sme vyrazili už takmer na koniec dňa, pomaly umieral a jeho miesto preberal milosrdný zamatový závoj noci, ktorý môjmu periférnemu videniu ukryl Tvoje nohy. Mesiac prestriedal Slnko na stráži a sledoval svet zo svojej výšky, tváriac sa predsplnovo dôležito. Akoby v očakávaní, čo sa stane za pár dní, som ho sledoval a nevšímal si srnky a lane, niekoľkokrát som sa na kulisy našej cesty zapozeral až príliš a musela si ma upozorniť, aby som sa tak neponáhľal do neba.

Bolo to krásne, keď sme trkotali o veciach, ktoré nás trápia. S maximálnou dôverou si rozprávali veci, ktoré sú tajné pre kohokoľvek iného.

Počúvať Tvoj hlas a zvonivý smiech... niekedy ukľudňujúci ako jemný vánok, inokedy dráždiaci ako horský prameň, ktorý necháva stopy aj v tvrdej skale.

Pozeranie na mesiac pri opernom hlase Sary Brightman, vrchol noci, keď sa Mesiac ukryl za stromy a my sme ho naháňali autom...

Prečo som Ti o tom všetkom rozprával? Ja sám neviem. Cítim sa pri Tebe skvelo, nemáš problém mi povedať, čo je zlé a čo dobré, čo Ti vadí a čo vyhovuje. Úprimnosť nadovšetko. Že prečo je to tak ako to je, a zároveň klamem. Aj sám seba a bojujem s tým, presne kvôli tým pravdivým dôvodom, ktoré som Ti prezradil.

Ach, rozum... ten mi bráni a zároveň radí dobre.

Keby som mal odvahu riskovať a možno pokaziť nádherný priateľský vzťah... prečo, radšej zatnem zuby a užívam si to, čo mám. Niekedy treba počkať, niekedy možno čakám zbytočne, ale dopredu to neviem.

Možno Mesiac to vie... ten nás sleduje po nociach dosť dlho na to, aby sa o nás dozvedel, čo treba. Možno načúva svojimi dlhými chladnými lúčmi dotýkajúc sa nám uší a úst, možno sa čuduje, ako sa to dá... ale dá sa to, a dá sa to zvládať bez problémov, nebyť potom snov plaziacich sa z najhlbšieho podvedomia a pri prebúdzaní tam znova zaliezajúcich.

Možno je to všetko tým, že cítim samotu. A si jediná, kto je ochotný tráviť so mnou čas.

Chýba niekto, kto by pohladil, poláskal, dal pusu... také navonok nepodstatné drobnosti, ale v skutočnosti možno dôležitejšie, než čokoľvek iné. Niekto, kto by dal pocit - si milovaný taký, aký si, pokračuj v tom, pracuj na sebe, snaž sa... ten pocit chýba, je to akoby chýbajúce koliesko v ozubenom mechanizme, akoby sa snaha nemohla preniesť na ďalší prevod, posunúť súkolie smerom vpred.

Už je to dlho, moc som si na to zvykol, možno, keď si odvyknem, príde niečo lepšie, možno vyšší level porozumenia, pochopenia, lásky.

A tak si prežívam deň za dňom, týždeň za týždňom... a raz za čas ma napadnú dotieravé otázky podobné týmto. Je ich viac, len ich nedokážem odstatočne verne opísať, miesia sa v hlave ako cesto na chlieb, kysnú a znova sa miesia... len dodať dostatok jedlých surovín a dúfam, že výsledok raz bude dobre prepečený...