Mesiac sa pomaly vznáša nad horami. Láska ich svojimi lúčmi, chladnými, zároveň jemnými ako husie pierko vo vankúši. Luna, večne plávajúca v pravidelných intervaloch, či už rastúca, ubúdajúca, alebo v rozkvete síl, je vždy rozprávkovo záhadná ako všetko, čo pohladí.

Obloha je krásna, bez náznaku nevôle, nič nekalí jej čistotu.

Popod kolesá mi uteká cesta, zvráskavená ako tvár starej múdrej ženy. Iste toho veľa zažila a jej skúsenosti prekonávajú moje, rád by som si ju vypočul, je však mĺkva, nič neprezradí, tají to v sebe a nepodelí sa o múdrosť času. Lúky vôkol cesty sú oproti nej krajšie, každú jar vynovia svoju tvár a počas celého roka menia pravidelne makeup líčidlami prírody.

To isté miesto, počas toľkých rokov sa vôbec nemení. Iba v ňom zostávajú spomienky, menia ho v mojej mysli, vždy podľa toho, na čo si spomeniem.

Už mám svoje miesto, kde zastavím auto, tráva na ňom rastie rýchlo, vždy stihne obnoviť zelený koberec. Alebo sem nezablúdim dostatočne často, aby tu zostali moje stopy? Asi je to tak lepšie. Aspoň jedna útecha hneď na začiatok.

Z rádia mi hrá soundtrack z Jesus Christ Superstar.. everything´s allright. Naozaj bude všetko dobré?

Pochybnosti... nedôvera... slabá viera v Teba, Bože.

Čo máš pre mňa pripravené?

Cítim sa neisto... čo to bude?

Vraj vždy dáš človeku taký údel, aby v ňom vedel byť šťastný.

Viem byť ešte vôbec šťastný? Čo je to za pocit, keď sa mi skvele vydarí práca, keď vidím šťastného človeka mojim pričinením? Je to šťastie?

Všetko mi pripadá relatívne. Chvíľka spokojnosti a šťastia sa pominie ako čerstvo naliaty poldecák v krčme. A zostáva prázdno, kým sa nedoleje ďalší... dokedy sa dá dolievať?

Asi treba naozaj pauzy, aby sa človek šťastím neopil, ulievať ho striedmo, s rozumom a rozvahou. Ty to vieš... Ty to vieš najlepšie.

Koľkokrát som bol opitý šťastím, doslova ožratý a zabudol na triezvosť a rozvahu. A zároveň striedmosť v požívaní Tvojich darov. Presýtil som sa, a nevážil si nič. Bral som to ako rosu každé ráno a zabudol, že môže prísť mráz a spáliť všetko na prach.

Prach som a na prach sa obrátim. Aký zmysel má hnať sa za pozemským šťastím....

Stvoril si nás s túžbami a potrebami, prečo sa nenapĺňajú?

Prečo dovolíš, aby som si myslel, že už som dosiahol všetko, po čom túžim a všetko sa zrúti ako domček z kariet pri slabom buchnutí do stola?

Chcel by som... normálne som si odvykol to používať. Už to nedáva zmysel a to ešte nie je ani rok, čo som zažil jeden z najväčších šokov v mojom živote. Mal som šťastie, poslal si mi ľudí, ktorí na mňa dali pozor, ktorí ma presvedčili svojim konaním, že sa oplatí veriť, že sa oplatí snažiť, pokračovať v načatom diele, alebo aj začať úplne odznova.

Keď si na to spomínam... každý deň bol som mnou niekto, kto ma strážil. Nebol som sám. A odišli. Všetci. Buď som taký neznesiteľný, alebo ich už asi nepotrebujem, kto vie? Prídu noví? Možno som im niečim ublížil, možno ich sklamal...

Ty vieš, že to zvládnem.

Otázky budú otvorené, len ja ich vytesním, nájdem odvahu zmieriť sa s Tebou a znova dôverovať, znova veriť v Tvoju všemohúcnosť.

Budem veriť, že to čo sa deje, je pre mňa úplne najlepšie, čo sa mohlo stať. Ako Fénix vstáva z popola, tak vstáva aj moja nádej, keď sa ocitnem s Tebou, Pane v tichosti ničím nerušenej, prerušovanej len tlkotom mojho srdca k tebe sa upínajúceho.

Tma redne a Luna pláva ďalej, ničím sa nenechá vyrušovať ani pribrzdiť, márne na ňu kričím, nech spomalí, že chcem aby noc trvala večne. Ticho, pokoj, úľava... a slzy, slzy ľútosti zmývajúce dnešné zlé úmysly, myšlienky, paranoje vládnuce môjmu vnútru bez Teba.

Odpusť mi prosím... odpusť moje pochybovanie, moju slabú vieru, moje slabé chvíľky, keď chcem byť zlý. A daj mi silu do ďalšieho dňa rozdávať radosť a úsmev, ktoré tak moc chýbajú... často je sucho a nemôžu kvitnúť a niesť plody.

A ja nechcem byť planý strom, ktorý sa priživuje na ostatných nesúcich sladké ovocie námahy, viery, radosti... radšej, hoc aj prídem o kus seba samého, hoc by som mal aj trpieť, chcem niesť plody hodné Tvojho dieťaťa.

Mesiac pomaly mizne za obzorom, za horami ešte ich jemne zdraviac a upozorňujúc ich na páľavu nasledujúceho dňa. Slnko sa prebudí čo nevidieť a plné zvedavosti vykukne spoza kopcov zalejúc ich svojou žiarivou túžbou privoňať si lúčmi k zakvitnutým kvetom. Všetko sa prebudí a nočné tvory zalezú do svojich dier. Bude to ráno plné nádeje, radosti, lásky... aj pre mňa, pokiaľ budem dôverovať a veriť.

Ešte zostáva niekoľko chvíľ úplnej tmy, keď mesiac zavelí oddych a skryje sa do svojej skrýše načerpať silu na ďalší deň.

Zaželám mu príjemný spánok, najlepšie bez snov a poberiem sa do ríše snov, kde vládnu iba moje predstavy...