Písané pod Strážovom v noci 11.6.2014

Cesta sem trvala dlho. Dlhšie o čas, ktorý som venoval pozornosti okoliu zaliatemu mesačným svetlom, akoby jemnou pokrývkou, oparom svetla, ktoré zvýrazňovalo kontrast svetlých skál oproti zeleni stromov v plnom rozkvete.
Cez cestu sa pohodlne, ako anglická lady o slnečníkom pripravená na odpoludňajší čaj, preniesla srnka. Inštinktívne som pribrzdil, nebudem rušiť jej pokoj, nech si užije nádhernú mesačnú noc tesne pred splnom. Oblohu križujú stopy topánok lietadiel, sú roztrasené, vietor ich v nepravidelných poryvoch unáša kúsok po kúsku, kým sa nerozpadnú.

Dvadsať kilometrov prírody z auta. Milujem cesty lemované lesom, akoby korunované krásou Božích darov, velikánov pamätajúcich vozy furmanov voziacich z Čicmian na Košecký hrad. Z času na čas sa niektorý zrúti pod silou vetra alebo pílou lesných hospodárov, či už tých ľudských, alebo prirodzených. Tých dvadsať kilometrov mi vždy trvá dlho. Vnímam silu prírody, silu Božieho tvoriaceho potenciálu. Človek by to tak úžasne zaujímavo nevymyslel. Človek je tvor ničiaci. Našťastie Boh toho stvoril toľko, že máme na ničenie stvorenstva ešte dostatok času pre niekoľko generácií.

Mesiac je vysmiaty ako lečo, ktovie, čo zbadal. Možno párik zaľúbencov vyznávajúcich si lásku niekde na lavičke, možno dedka s babkou prajúcich si dobrú noc. Možno kňaza zamykajúceho kostol po večernej modlitbe pred oltárom Najvyššieho.
Usmieva sa od ucha k uchu, áno, zajtra je spln, budem žiariť úplne celý, bez jedinej chýbajúcej časti. Už dnes mu k tomu chýba iba jeden jediný kúsok, presne na veľkosť jedného dňa.
Od zajtra bude zase ubúdať, až zmizne na dovolenku, kde načerpá silu na novú stráž.

Ale dnes žiari naplno, má nabité batérie. Osvetlené okolie je jasné ako cez deň, keď si založím slnečné okuliare. Predo mnou sa vypína masív Strážova, skaly sa radujú z mesačného svitu a možno sú ešte nasýtené teplom a svetlom zo slnečného dňa. Svietia vápencovou belosťou a vyčnievajú z lesa, ktorý je tmavý, oddychuje po ťažkom sparnom dni.
Strážov sa tvári nedobytne, nedostupne, ako by ho nebol nikto nikdy pokoril. Aj ja som Ťa dobyl... niekoľkokrát. V noci ešte nie, neplánujem sa pokúšať o splnenie šialených túžob môjho ja. A sám by som z toho takú radosť nemal. Je dobré sa podeliť o radosť, úspech, výhru.

Sledujem Mesiac. Pripadá mi, ako by stál na tom istom mieste. To sa však len ja otáčam, aby som ho mal pred sebou, úplne podvedome, priťahuje ma ako lykantropa, akoby som sa mal zmeniť na vlka, zavýjať naň a očakávať odpoveď, ktorá nepríde.
Niekedy sa cítim, akoby som vyl na mesiac a čakal odozvu. A neprichádza... logicky. Asi treba zmeniť cieľ, nájsť si taký, ktorý odpovie. A možno raz odpovie aj Mesiac, len treba vytrvať. Nepoznám však psa ani vlka, ktorému by sa to podarilo. Nevymámili z Mesiaca odpoveď. Napriek tomu sa pokúšajú stále znova a znova a čakajú so sebe vlastnou trpezlivosťou.

Ktorým smerom je Vápeč? Nevidím ho, Mesiac naň asi nedohliadne, je v diaľke skrytý nepovolaným očiam. Ten by vedel rozprávať o mojej radosti, keď som sa ocitol na vrchole na Nový rok v snehovej fujavici, zablatený, prepotený, zmrznutý, ale plný sily, entuziazmu, radosti a nádeje, že pribudnú ďalšie vrcholy. Vtedy som mal písať. Keď Julka našla kešku, ktorú sme hľadali trja chlapi a žena nám dala na frak. Keď sme sa ocitli pri jazierku v nádherne upravenom prírodnom prostredí, keď som si zaskákal dolu kopcom po blatistom chodníku a potom sa spúšťal bukovým lístím zabárajúc nohy po kolená nevediac čo je pod ním.

Mesiac sa skrýva za záclonu, už nie je taký ostrý, ako pred chvíľou, úsmev ale stále vidím. Usmieva sa škodoradostne - nie, nemôžeš isť so mnou, viem ako rád by si šiel so mnou. Nabudúce sa budem škeriť ja, keď ma nebudeš môcť nájsť.

Prebudil ma cvrkot cvrčkov.
Koľko som spal? Mesiac už je nad obzorom, opúšťa ma, ja cítim únavu a smútok. Zaspal som pri rozhovore s ním.
Viem, čo mi chýba. Len som už rezignoval, odovzdal som sa vyššej autorite, než som ja. Budem čakať, snažiť sa, očakávať, čo život prinesie, aké prekvapenie si pre mňa Boh nachystá.

Posledný pohľad na Strážov, stále je rovnako majestátny a stály vo svojej kráse, s korunou so skál obkolesených lesom. Ako si ho Bože nádherne vytvoril, les, lúky, skalnatý vrchol, výhľad, aký nenájdeš nikde inde. A lány medvedieho cesnaku... už sa teším, keď tam pôjdem znova.
A najlepšie s niekým, kde ruka v ruke pôjde s nami porozumenie, súzvuk duší a možno aj láska. S niekým, kto bude vedieť, čo potrebujem, kto vyplní tú dieru v srdci, čo zostala a nejde upchať, kde sa lejú city von nekontrolovateľne priamo do klávesnice, síce určené jednej, ale zároveň všetkým, ktoré sa tou jednou môžu stať.