Nech sa nenudite.. tak sem raz za cas nieco z mojej tvorby hodim...

Jazda
30. novembra 2013 o 13:19

Plyn na podlahu...

Počuť vietor škriekajúci o zrkadlo, obtierajúci sa o auto ako dotieravá mačka... zákruty sa mi mihajú pred očami, vnímam ich len nejakým šiestym zmyslom, sú mi ukradnuté.

Podstatná je len rýchlosť, preťaženie... adrenalín stúpa, roztápa stres a nervozitu, rozlieva sa po tele ako omamný dym hašišu z vodnej fajky. Nemyslím. Na dne mysle uspané bezvedomie sa prebúdza a ovláda ju ako Sauronov prsteň - nasilu, bez odporu sa poddávam čiernej diere, ktorá ma pohlcuje bezo zbytku. Nemyslím, neuvažujem, nesnažím sa pochopiť.

Je len rýchlosť, adrenalín, zákruty, cesta, snehové vločky vytvárajú tunel pre moje unavené oči, bijú do čelného skla a niektoré sa ho zľaknú, utekajú pomimo dráhou vetra hladkajúc moje auto svojim chladom.

Absolútne nič... pocit trasúceho sa volantu strieda horúčavu a chlad na chrbte, studený pot na čele po každom prekĺznutí kolies na jemnom štrku alebo namrznutom ľade. Vnímaš to vôbec? Sám seba klamem, ale ani nemusím klamať, presviedčam sa, verím tomu, že nerobím nič nebezpečné, nič strašné, že sa len bavím a užívam si to.

Srnky stoja pri ceste a čakajú ako na prechode pre chodcov, kým ich naložím do kufra. Mne sa však nechce zastavovať, aj keď stopujú, vyhýbam sa im, smejem sa z ich túžby variť sa v guláši, nemám chuť, ďakujem, neprosím, nemám čas, teraz žijem, užívam si, nezastavujte ma, preč z cesty, ide čistý blázon a nemá pre vás miesto v mysli.

Obchádzam ich, ako sa len dá, nechcem im ublížiť (a možno by som chcel, ale mám strach o auto). Videl som dosť "spiacich" zvieratiek na ceste s pneumatikami vypracovanou kožušinou a cestárskou soľou nasoleným mäsom. Nemám záujem rozširovať ich rady o ďalšie kusy nezmestiace sa do môjho kufra.

Rýchlosť a adrenalín ako droga opantáva môj život - Birell za jazdy ma uspáva, unáša do ríše snov... preber sa Ty somár... chceš to ešte zažiť, alebo nie? Toľko vecí Ťa čaká, toľko ľudí potrebuje, toľkým na Tebe záleží a Ty ich sklameš?

Dvíham hlavu, sledujem tunel z vločiek, v diaľke sa dvíha Bradlo s vysvietenou mohylou. Kopanice... a zákruty, stúpania, klesania, tabule... to všetko mi bráni spať a ani nestíham sledovať dopravné značky, načo, veď môj anjel strážny sedí pri mne, stráži moje kroky, moju jazdu, upozorní ma na nebezpečie... dôverujem mu aj keď niekedy mám strach, ale v podvedomí cítim, koľko si kde môžem dovoliť. A niekedy aj nie a v poslednú možnú chvíľu zošliapnem brzdu na podlahu, až cítim, ako veci v aute putujú smerom k čelnému sklu.

Blíži sa cieľ, nechce sami končiť, aj keď auto je nepohodlné, chrbát a krk mám drevené a nohy už nevedia chodiť. Teším sa na prechádzku na chladnom vzduchu prevetranie hlavy, možno aj uvedomenie si vlastného ja, limitov, smrteľnosti. Adrenalín už dávno vyprchal, vnímal som ho len na začiatku, potom to už bola len rutina, vydržať, udržať sa na ceste v rovnakom tempe pri stálom prísune vzrušenia brániaceho spánku. Vymetená hlava poťahuje z cigarety a pomaly sa vracia myseľ, uvažovanie, problémy, stresy... a vnímam hlasy spolujazdcov, vnímam smiech, radosť.. všetko začínam vnímať a je mi to jedno, zažil som úžasnú jazdu a viem že spiatočná bude minimálne tak dobrá, nezávisle od toho, či budú spať, štekliť sa alebo rozprávať vtipy.

Cigareta dohára a ja sa musím vrátiť za volant, aj keď by som najradšej spal, s totálne čistou hlavou, s úplným pokojom... ale zároveň sa teším, aj keď viem, že čím dlhšie tam budem sedieť, tým viac to budem považovať za rutinu a zážitok bude chudobnejší a ja budem musieť ísť rýchlejšie a rýchlejšie, aby som ten deficit dohnal, aby som mal stále pocit, že to stojí za to... stojí za to žiť!!!