Par mesiacov dozadu som hral v studentskom filme... chalaniska sa celkom vyznaju a natocili a zostrihali to celkom dobre.
Uz pocas natacania som zacal pisat moje dojmy...

http://vimeo.com/83796901

Nástupište je pusté, nik ho neobýva, pripomína mesto po atómovej katastrofe. Všetci ho opustili, nik nezostal, múry sú ošarpané, omietka opadáva, cez špinavé okná verejných záchodov sliepňa stará žiarovka. Železničný rozhlas visí na jednom úchyte a káble z neho trčia do všetkých strán. Už dávno neslúži svojmu účelu, je nefunkčný.

Na nástupišti sa objavili ľudia. Celá hŕba, niečo nesú, je ich veľa, minimálne osem, miešanina mladých duší oboch pohlaví. Smiech sa ozýva stanicou, hneď je tu plnšie, prázdno sa vytráca, patina na kovových stĺpoch zdôrazňuje mladosť návštevníkov. Akoby sa slnko predralo cez mraky, elán a nadšenie mladých rozžiarilo stanicu novým svetlom. Pomaly vyťahujú z obalov techniku, rozkladajú statívy, skladajú fotoaparáty... herci sa rozostavujú na predom určené pozície.

Klapka... a existencia filmu naberá prvé reálne kontúry. Zrkadlovky točia ostošesť, bez pohybu a zároveň s obrovským dátovým tokom elektrónov plniacich pamäťové karty.

Láska... príťažlivosť... sympatia... večný kolobeh prírody, nikdy nekončiaci príbeh ľudských sŕdc... a zároveň božskej iskry inšpirácie poháňajúcej autorovo pero, v našej dobe už prsty lietajúce nad notebookom raz za čas ďobnúc do klávesnice.

Na starej stanici sa stretnú chlapec a dievča. Možno sa na seba pozreli, možno nie, možno iba ukradomky jeden sleduje druhého.

Ktovie, zatiaľ nebolo nič vyrieknuté, všetko je otvorené, plné otázok.

Akoby úplnou náhodou nastúpia do jedného vlaku rôznymi dverami v rovnakom čase. Ochota pomôcť ponúka možnosť zoznámiť sa, spoznať niekoho nového, porozprávať sa... možno medzi nimi preskočí niečo nepochopiteľné ľudským rozumom, niečo stvorené samotným Bohom, samotným Všemomírom pre nás ľudí, niečo, čo sa nedá vyjadriť úbohými prostriedkami danými nám, nemohúcim stvoreniam.

Krásna idea... no nakoľko pravdivá?

Pozerám na krásnu mladú dievčinu, má dosť objemnú batožinu. Asi ide na internát, podľa všetkého vysokoškoláčka. čomu sa tak môže venovať? Modelingu? Na to však vysoké školy netreba - bohužiaľ.

Kam si sadne? Budem ju mať v dohľade, pokochať sa krásou mladosti, obdivovať nádherné Božie dielo? Tmavé vlasy voľne splývajúce

na plecia, tvár ako z rozprávky, výrazné tmavé oči - určite by sa uživila ako speváčka alebo herečka.

Sadá si kúsok odo mňa, vidím ju len zozadu, keď sa pozrie do uličky. Už sa dvíham, že jej pomôžem s kufrom, ale mladík idúci z opačnej strany je rýchlejší, pomáha jej a v momente, keď sa dotýkajú rukami, stretnú sa im pohľady. V srdci to až zahrialo, takú iskru som dávno nevidel v tomto šedom, tmavom svete, ktorý skutočnej láske nepraje. Akoby sa vlak rozžiaril, akoby slnko zasvietilo cez mraky. Hrejivý pocit, ktorý rozumie ich pohľadu.

Nesmelo sa začínajú zhovárať, najskôr len zopár slov, vďačnosť zo strany dievčiny, pobavenie, nejaký vtipný komentár a súzvuk hlasov začína. Počujem ich tlmene, vlak vydáva klasické zvuky tlmiace každý hlas, počuješ len jeho výraz, ktorý vraví za všetko.

Pri pohľade na nich začínam uvažovať nad sebou. Spisovateľ bez inšpirácie - alebo s nesprávnou inšpiráciou - bez zmluvy, bez knihy, bez diela. Nemysli na to - vravím si - užívaj si tú radosť dvoch mladých duší, ktoré sa vedia o niečom zhovárať srdečne, vášnivo, bez okolkov, bez ostychu. Neznámi a predsa blízki, hoc možno bydliskom vzdialení, nič im nebráni užívať si prítomnú chvíľu so spriaznenou dušou.

Teším sa spolu s nimi, zapisujem si ich výrazy tváre, možno som až moc nápadný, keď si ich s úsmevom obzerám, ale je mi to jedno, ako aj im. Oči im žiaria, v mojich predstavách sa našli, našli jeden druhého, v tomto veľkom štvorrozmernom svete plnom viacrozmerných ľudí.

Míňame viacero staníc, asi vystúpia až na konečnej, neviem to, ale dúfam, dúfam, že ich cesty povedú ďalej spolu, že spolu vystúpia, držiac sa za ruky a budú ďalej cestovať životom, radostným životom, v ktorom nebudú prekážky, a ak aj budú, tak ich spoločne prekonajú s božským úsmevom tejto chvíle.

Zobuď sa!

Zadubený nevyliečiteľný romantik!

Ako si dopadol naposledy u vydavateľa?

Kam Ťa to poslal? Spomínaš si? Čo Ti povedal? Koľko to máš na účte? A ešte sa tu rozplývaš nad nejakým párikom, ktorý sa stretne náhodne vo vlaku?

Koľko im to vydrží, tento úsmev, radosť, dobrá nálada? Vystúpia z vlaku do sveta, kde sa bude realita škľabiť s neúprosnou krutosťou, rozídu sa za najbližším rohom a už nikdy sa neuvidia. Nikdy, rozumieš, nikdy viac sa nestretnú a ak aj áno, budú sa tváriť, že sa nepoznajú, že sa nikdy nevideli, prejdú okolo seba s kamennou tvárou. Spomienky na krásnu chvíľu vyšumia, odídu do zabudnutia, do neurčita, zíde z očú, zíde z mysle, čo to nepoznáš? Málo si toho zažil? Nebol si taký istý? Nepamätáš si?

Práveže si pamätám. Každú. Spomínam si na každú, na mená už ani moc nie, ale tie najdlhšie si pamätám do podrobností. A radšej by som nemal. Blažená nevedomosť, kiež som nevedel čo je láska.

Je to krásne.

Možno sa rozídu hneď na konečnej stanici. Na dievčinu bude čakať spolužiačka, kamarátka, možno priateľ. A mladík sa sklamaným hlasom a smutným pohľadom plným nádeje do budúcnosti rozlúči a pôjde ďalej.

Možno budú pokračovať bez pohľadu na okolitý svet zahľadení jeden do druhého vo vlastnom svete a všimnú si to až niekde ďaleko, odkiaľ nebude návratu.

Kto vie? Iba Boh.

Konečná stanica.

Kým zbalím notebook, oblečiem sa a otočím späť, sú preč. Ich ďalší osud je ponechaný mojej predstavivosti. Radšej si chcem predstavovať to krásne, ale najlepšie pre mňa bude nemyslieť na to. Radšej sa venuj svojim záležitostiam, rozmýšlaj nad svojou prácou.

Túlam sa mestom, prechádzam po schodoch ku katedrále sv. Trojice. Prostredie je jesenné, temné, fúka ostrý vietor, je zamračené. Nálada pod psa.

Aspoň na čaj by som sa mohol zastaviť a niečo napísať. Mal by som niečo napísať. Čokoľvek. Nech niečo mám, s rukami tak prázdnymi ako mám hlavu sa vracať nechcem. Len si nájsť nejakú príjemnú kaviareň, kde bude v takomto nečase voľné miesto pre skrachovanca bez nápadov a fantázie, kde si bude môcť rozložiť svoj notebook a vypiť čaj za posledné drobné.

Presne som sa dostal ku kaviarni, ktorú nepoznám. Kaviareň je takmer prázdna, obsadené sú asi dva stoly, pozerám cez výklad a vidím v strede miesto, po akom túžim, s výhľadom na okolité stoly, na bar, pri vešiaku. Tu je miesto, ktoré mi pomôže, oddýchnem si, skúsim niečo vydolovať z mozgových závitov.

Okolo prechádzajú mladí ľudia, hudba je pustená na príjemnú hlasitosť tlmiacu slová na jemný šum zreteľne počuteľný len pri stole, kde boli vyslovené. Sledujem ich, nechce sa mi písať, sem-tam ďobnem do klávesnice, aby sa nepovedalo.

Chcem inšpiráciu!!!

A tá si dáva načas.

Čaj pomaly chladne, dopíjam ho, barmanka je zvedavá na moje ďalšie priania a ja ju musím sklamať, keď pýtam účet.

Odchádzam. Kto vie? vŕta mi stále v hlave raňajší vlak. Kabát si zapnem až vonku, keď sa zima začne dobýjať na telo. Ešte posledný pohľad do kaviarne...

...asi sa mi sníva! Na mieste, kde by som to absolútne nečakal, v rohu, na ktorý som nemal výhľad od svojho stola sedia starí známi z vlaku a sú nebesky nádherní. Úsmevy, nežné pohľady, prstami sa jemne dotýkajú všetkým na očiach a zároveň nenápadne.

Predsa sa len sny plnia. Predsa existuje aspoň niekedy spravodlivosť pre sny romantikov, raj pre predstavy spisovateľov, ktorí prechádzajú očistcom neúspechu.

Ďakujem Bože!

Inšpirácia... konečne som sa dočkal... chcem prežívať ich šťastie spolu s nimi, anonymne, len v predstavách, ktoré zverím len papieru a ten mlčí ako hrob kým nezačneš čítať.

Láska... Ty najkrajšia múza od Boha.

A začalo to ošarpanou stanicou...